Ako študent patril medzi lídrov novembrovej revolúcie v roku 1989. Stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia a členom komisie, ktorá vyšetrovala udalosti 17. novembra, o čom napísal knihu Polojasno. Vo vláde Miroslava Topolánka má na starosti strategické energetické záležitosti. Bol sivou eminenciou na rokovaniach českého predsedníctva EÚ s Ukrajinou a Ruskom, keď sa riešila plynová kríza. O politikoch v Moskve a na Ukrajine nemá nijaké ilúzie. Zvláštny veľvyslanec Českej republiky pre otázky energetickej bezpečnosti VÁCLAV BARTUŠKA.
Ako vnímate, že sa Európska únia nedávno dohodla s Ukrajinou na modernizácii tamojšej plynárenskej sústavy? Moskvu to podráždilo.
Rusku to prekáža z dvoch dôvodov. Súčasný systém funguje. A až na niektoré výpadky a krízy zaručuje plynulé dodávky ruského plynu do Európy. Rusi sa boja, že to môže byť zmena k horšiemu. Ten druhý dôvod je, že sa hrá o nezávislosť Ukrajiny. Ukrajina je dnes na rázcestí a žiadny optimizmus jej predstaviteľov nezmazáva fakt, že sa bude musieť rozhodnúť, či sa stane satelitom Moskvy, alebo napokon skončí v únii.
Je teda úspech, že sa únia s Ukrajinou dohodla?
Ukrajine sme dali jasné podmienky. Musí odčleniť Ukrtransgaz od štátneho plynárenského molochu Naftohaz. Ukrtransgaz je správca tranzitných potrubí. Tranzitná sústava, ktorú má na starosti Ukrtransgaz, je zisková zložka firmy. Ide hlavne o to, aby sa oddelilo účtovníctvo oboch firiem a prípadná pôžička od EIB alebo EBRD musí ísť na konkrétne ciele a projekty. Únia nemôže dať miliardy eur Ukrajine, aby sa roztopili v Naftohaze, v ktorom sa ani nedá zistiť, koľko má zamestnancov.
Ukrajinská premiérka Julia Tymošenková predbežnú dohodu vydáva za úspech.
Je to krok správnym smerom. No stále je to len začiatok. Ešte je veľa prekážok. Pripomeniem, čo som asi pred rokom povedal na jednej konferencii Ukrajincom: ‚Kradne sa príliš veľa a príliš rýchlo‘.
Povedali ste im to verejne?
Áno, veľa ľudí sa vtedy naštvalo. Ale myslím si, že niektoré veci treba hovoriť nahlas. Pôvodná predstava Ukrajincov bola, že Európa by dala niekoľko miliárd eur vláde, aby ich ‚múdro‘ investovala. To je nereálne. Po skúsenosti s prvou tranžou pôžičky od Medzinárodného menového fondu je únia opatrnejšia.
V niektorých kruhoch na Ukrajine sa hovorí, že Európa potrebuje Ukrajinu viac ako Ukrajina Európu.
To je ich obľúbený mýtus. Veľmi sa v tom mýlia.
V prípade tranzitu plynu to možno platí.
Ani pri plyne to až tak neplatí.
Ako tranzitná krajina sú dôležití.
Únia je najbohatší celok na svete. Máme pol miliardy ľudí. My sa nemôžeme nechať vydierať. Prípadný výpadok ruského plynu, ktorý ide do Európy cez Ukrajinu, sa dá nahradiť uhlím, mazutom alebo elektrinou. Bolo by to špinavé, nákladné, komplikované, porušili by sme ciele v CO2, ale je to niečo, čo sme schopní dokázať. Je totiž na hlavu postavené, aby EÚ ako solídna a bohatá časť sveta kľačala na kolenách pred niekým, kto si to vôbec nezaslúži. Toto je náš postoj. V Kyjeve i v Moskve ho neradi počúvajú.
Česko ako predsedajúca krajina EÚ viedlo rozhovory s Rusmi a Ukrajincami počas plynovej krízy. O rokovaniach s Ukrajincami ste vtedy povedali, že keby oči dokázali zabíjať, tak je po českej delegácii.
Tie krízy sa opakujú už niekoľko rokov, lebo na Ukrajine sa rozdeľujú peniaze z obchodu s plynom do súkromných vreciek konkrétnych ľudí. Pozrite sa na históriu rôznych dohôd a firiem, ktoré vznikli z ničoho nič - napríklad sprostredkovateľská firma RosUkrEnergo, ktorá bola zbytočným medzičlánkom pri dodávkach plynu. Najväčší kšeft je v tom, že od Naftohazu kupuje sprostredkovateľská firma plyn za regulovanú cenu a potom ho predáva jedinej solventnej časti ukrajinského trhu - podnikom. Naftohazu zostávajú teplárne, ktoré dodávajú plyn obyvateľstvu. Z toho má čistú stratu. RosUkrEnergo pritom od Naftohazu kupuje plyn za cenu, ktorá je podstatne nižšia ako tá, za ktorú Naftohaz kupuje plyn z Ruska.
Ako sa delia zisky?
Pol na pol medzi ruské a ukrajinské osobnosti. Januárová dohoda o obnovení dodávok plynu znamenala totálny koniec RosUkrEnergo, ktorá bola vytvorená len na kšefty vybranej skupiny ľudí. Na jeho miesto však prišiel Gazpromsbyt.
Takže sa nezbavili podivných sprostredkovateľov, ako to tvrdili?
Nie. Len jedna skupina nahradila inú. Tá, ktorá prehrala, prišla tento rok v januári asi o miliardu dolárov. Keby ste prišli o takú sumu, nemali by ste radi ľudí, ktorí sa na tom podieľali. Obzvlášť, keby vás na budúci rok čakali prezidentské voľby a potrebovali by ste na ne veľa peňazí. Aj o tom boli tie pohľady, o ktorých som povedal, že by mohli zabíjať.
Kto je v tých skupinách?
Oficiálne to povedať nemôžem. Ale keď sme s tými ľuďmi na rokovaniach, hovoríme otvorene, čo som povedal aj vám. Otvorenosť je niečo, čo oceňujú. Nič iné ako brutálna otvorenosť vám pri riešení problémov, aké sme mali v januári s plynom, nepomôže. Takúto taktiku sme samozrejme mali nielen pri rozhovoroch na Ukrajine, ale aj s premiérom Putinom.
Gazpromsbyt má aké pozadie?
Rovnaké ako RosUkrEnergo len s tým, že je prepojený na inú skupinu.
Novinári v Rusku aj na Ukrajine tieto skupiny označujú za mafiánske kruhy.
S tým úplne nesúhlasím. Do Ruska a na Ukrajinu chodím na rôzne rokovania už roky. Mafia bola len na to, aby odpútala pozornosť od merita veci. Zažil som sibírske mestá, napríklad Krasnojarsk v čase mafiánskej hliníkovej vojny v polovici 90. rokov. Vtedy tam v priebehu jedného roka zomrelo v prestrelkách asi 140 ľudí.
Vojna gangov?
O tom to je. Všetci videli chlapov v kožených bundách s ťažkými zlatými reťazami v mercedesoch, ktorí ovládali tu trhovisko, tam malú firmu. A potom umierali a pozostalí im stavali päťmetrové pomníky z mramoru.
Čo tým chcete povedať?
Predstavte si, že ste napríklad šéfom straníckej organizácie nejakého väčšieho sibírskeho mesta. V roku 1992 by ste ukradli s kamošmi najväčšiu miestnu fabriku. Pre vás by bolo ideálne, aby v meste vzniklo niečo, čo odláka pozornosť. Napríklad nejaké skupiny, ktoré sa budú vzájomne vraždiť, naháňať v drahých autách a všetko to bude vyzerať, akoby v meste vládla táto mafia. A vy si zatiaľ v pokoji ukradnete všetko, čo má skutočnú cenu. A až to všetko dokončíte, tak tých chlapcov dáte postrieľať, pretože už vám nebudú na osoh. Kedy ste sa naposledy v médiách dočítali o rôznych klasických mafiách v Rusku?
Dávno nie.
Zmizli takmer všetky do jednej. V 90. rokoch som chodil do týchto miest, vedel som, kto tam má reálnu moc. Videl som, kto vládne v Omsku, Novosibirsku, Ťumeni, Moskve a inde. Moskva síce bola komplikovanejšia, ale aj tam bolo jasné, že chlapci v kožených bundách nemajú moc nad bankami.
Je to o mafii v bielych golieroch?
To už je niečo iné. Gazprom je pološtátna firma. Ak niečo robí, tak preto, že to chce jej vedenie alebo vedenie štátu, predovšetkým Putin. Predstavy, že prídu mafiáni a priložia niekomu hlaveň pištole k hlave, sú nezmyslom. V kľúčových veciach sa ruský štát rozhoduje tak, ako je to preň výhodné. Na teórie o mafiách veľmi neverím.
S kým je prepojený nový sprostredkovateľ Gazpromsbyt?
Minulú dohodu dojednal Juščenko s Putinom. Figurovalo tam RosUkrEnergo. Teraz to bola Tymošenková s Putinom a figuruje v tom Gazpromsbyt.
Ruská pozícia zostala konštantná.
Rusi majú svoju časť biznisu zaistenú. V Gazpromsbyte má, samozrejme, hlavné slovo Gazprom, ako to už vyplýva z názvu. Rusom je jedno, kto sa o kšeft rozdelí na ukrajinskej strane.
Akú úlohu plní teraz Gazpromsbyt v porovnaní s RosUkrEnergo?
Rovnakú, len má väčší podiel na trhu.
Čím sa stalo, že skupina Tymošenkovej prebila prezidentskú?
Neviem, či prebila. Na Ukrajine rôzne skupiny spolu bojujú otvorene. Vidno to aj v médiách. Kto aktuálne víťazí, nie je na mikrofón. No tie výsledky sú očividné. S premiérkou Tymošenkovou som sa stretol niekoľkokrát a myslím si, že je to veľmi razantná dáma, ktorá väčšinou dosiahne, čo chce. Mám k nej veľký rešpekt.
Hovorilo sa jej plynová kráľovná.
„Je to žena, ktorá koncom 80. rokov založila s manželom v Donecku požičovňu videokaziet. Potom sa cez obchod s elektrinou dostala k plynu a stala sa miliardárkou. Boli na ňu zatykače v troch jurisdikciách - ruskej, americkej a európskej. Všetko prežila a stala sa premiérkou. Má schopnosť znovu sa pretvoriť. Je fascinujúce sa na to pozerať. U nás takýchto ľudí nemáme.
Prečo?
Pretože v našich priestoroch sa nehrá o také veľké peniaze. Aj vďaka tomu však nemáme novinárov, ktorým niekto odreže hlavu, ako sa stalo na Ukrajine Georgijovi Gongadzemu.
Únia vyslala na Ukrajinu rôznych pozorovateľov. No nikdy sme sa nedozvedeli, kto vyvolal plynovú krízu a či bola chyba na ukrajinskej alebo na ruskej strane.
Nemôžete zvaliť vinu len na jednu stranu. Všimnite si fakt, že Ukrajina aj Rusko boli pripravené na dlhý konflikt. Už vlani na jeseň museli robiť obrovské prípravné cvičenia. Medzi 5. a 7. januárom kompletne zastavili všetky vstupy a výstupy plynu a preorientovali prúd plynu zo západu na východ. To si vyžaduje veľké prípravy. Okrem toho, plyn sa nedá odstaviť jednostranne stlačením jedného gombíka. To sú zákony hydrauliky. Ak by ste to urobili, nastane obrovská explózia. Musela existovať aspoň primárna spolupráca oboch strán, inak by si zničili infraštruktúru.
Dá sa povedať, že Rusi s Ukrajincami postupovali proti EÚ spoločne?
Mali spoločné záujmy. Ukrajina chcela, aby Európa platila takzvaný technologický plyn, ktorý zabezpečuje prevádzku v potrubiach. Pri cene 180 dolárov za kubík plynu to v tom čase tvorilo 3,8 milióna dolárov denne, v súčasnosti je to okolo 9 miliónov dolárov. To nie je malé výpalné, keď to rozdelíte medzi zopár ľudí. Rusko zasa chcelo, aby sme naplnili trasu, ktorú Ukrajina vyprázdnila, keď si plnila zásobníky, čo je asi pol miliardy dolárov. Povedali sme im, že Európa za plyn už viac dávať nebude, lebo zaň platí solídne trhové ceny na svojich hraniciach. Vyjednávania boli dlhé a ťažké práve preto, že veľa ľudí v Kyjeve aj v Moskve verilo, že Európa je slabá a zaplatí.
