Premiér Fico tvrdí, že sme svoje emisie predali najlepšie, ako sa dalo. Nie je to však pravda. V septembri sme zinkasovali za tonu emisií CO2 6,05 eura. Maďarsko dostalo 14 eur.
BRATISLAVA. Až o 160 miliónov eur viac mohlo Slovensko získať predajom desiatich miliónov ton voľných emisií. Štátni úradníci by si však nemohli zvoliť najjednoduchší spôsob predaja priamym predajom namiesto dražby.
Premiér Fico obhajuje postup ministra životného prostredia za SNS Chrbeta. Na adresu Dzurindovej vlády v utorok povedal: „Oni sami v 2004 prijali zákon, na základe ktorého možno priamo bez akýchkoľvek verejných obstarávaní predať nepridelenú časť rezervy ľubovoľnému účastníkovi konania."
- Na emisné kvóty existujú rôzne názory. Niekto, napríklad Al Gore, ich vníma ako kľúčovú zbraň v zápase s globálnym otepľovaním. Iní, napríklad vláda Nového Zélandu, tvrdia, že nemajú význam, keďže polovicu emisií spôsobujú u nich nie ľudia, ale vetry hovädzieho dobytka. Tretí pohľad na problém zaujala Slovenská národná strana. Komentár Petra Schutza: Emisie a národ Kliknite
- Videokomentár Petra Schutza - KLIKNITE
Premiér nehovoril pravdu. Podľa zákona z Dzurindovej vlády totiž spôsob predaja štátnych emisných kvót nebol nijako upravený. Došlo k tomu až v roku 2007 za Ficovej vlády: ministerstvo ich môže „predať priamo, sprostredkovane alebo na dražbe kvót".
Keby sa minister Chrbet rozhodol pre dražbu, dosiahol by pravdepodobne vyšší výnos. Na aukcii by sme za jednu tonu mohli dostať aj 30 eur. Takáto cena bola na trhoch napríklad v júni 2008. Priamy predaj, ktorý zvolil Chrbet, je z pohľadu ceny nevýhodnejší. Zinkasovali sme totiž za tonu len 6,05 eura.
Fico tiež tvrdí, že cena emisných kvót bola v čase predaja, čiže v septembri, veľmi nízka. Na burze Bluenext sa však pohybovala od 22 do 25 eur. Je to síce burza na obchodovanie firemných emisií, podľa hovorcu českého ministerstva životného prostredia Jakuba Kašpara sa však pri aukciách štátnych kreditov cena odvíja práve od cien na burzách pre firmy.
„Dôležité pri dražbách štátnych kreditov je vystihnúť najvýhodnejšiu cenu na burze firemných povoleniek," povedal Kašpar.
Na aukciu sa tento rok chystá napríklad Česko. Podľa Kašpara je to síce cesta, ktorou sa zatiaľ nikto nevybral, Česko teda bude priekopníkom. Prečo sme nemohli byť ním my? „Vybrali sme si výhodnú možnosť," povedala na margo „výhodnej" šesťeurovej ceny hovorkyňa slovenského ministerstva životného prostredia Jana Kaplánová.
Chcelo to viac snahy
Táto cesta - priamy predaj - však mohla byť výhodná, keby úradníci na ministerstve vypracovali takzvaný GIS projekt. Tak postupovali v Česku.
Ide o projekt, vďaka ktorému sa vláde výraznejšie darí znižovať emisie skleníkových plynov a kupujúci na existenciu kvalitného GIS projektu kladie veľký dôraz. To sa prejavuje aj vo výslednej cene. Česko práve v stredu štartuje svoj GIS projekt „Zelená úsporám" na zatepľovanie domácností, výmenu kotlov či inštaláciu solárnych kolektorov. „Náš projekt bol tak dobre pripravený, že kupcovi, ktorým bolo Japonsko, stálo za to, ponúknuť túto cenu," povedal Kašpar. Česko vďaka GIS projektu podľa zverejnených informácií dostalo za tonu emisie približne o tri eurá viac ako Slovensko, čiže 9,47 eura. Slovensko nemohlo vypracovať žiaden GIS projekt, lebo ide vraj o „strašne veľké projekty a nie sú v kompetencii ministerstva životného prostredia", povedala Kaplánová.
Podľa slovenského ministra životného prostredia Jána Chrbeta českú cenu nikto nikdy nezverejnil a môžeme o nej len špekulovať. Potvrdiť ju nechcel ani Kašpar, povedal však, že 40 miliónov ton predali „za jednu z najlepších cien na svete".
Predávali aj iní a za viac
Poloprávd, ktoré premiér Fico povedal v utorok na Chrbetovu obhajobu, je však oveľa viac. Česi vraj mali oveľa výhodnejšie podmienky, lebo ceny za emisie sa pohybovali na vyšších úrovniach. Podľa údajov z burzy Bluenext však v marci tohto roku bola cena 12 eur za tonu emisií, čiže asi o desať eur nižšia ako v septembri.
Tvrdí tiež, že v roku 2008, keď sme my predávali svoje emisie, boli sme jediní. V septembri minulý rok predalo 8,6 milióna ton voľných emisií napríklad susedné Maďarsko Belgičanom a Španielom. Podľa agentúry Bloomberg mohlo zinkasovať za tonu 14 eur.
Fico však potvrdil, že ak Chrbet porušil zákon, odvolá ho.
Kto je Interblue Group
Naše emisie kúpila neznáma firma. Zistiť o nej aspoň, kedy vznikla, je problém.
BRATISLAVA. Desať miliónov ton emisií od nás odkúpila zahraničná firma - Interblue Group. Podľa opozície je registrovaná vo Washingtone.
Na svojej stránke interbluegroup.com nemá o sebe žiadne informácie a ani žiaden telefonický kontakt. Nedozviete sa ani, kto firmu riadi a jej históriu.
Ide o firmu, ktorá vznikla len niekoľko týždňov predtým, než získala slovenské voľné emisie za lukratívnu cenu. Či je to tak, sme sa včera nedozvedeli. Z e-mailovej adresy, na ktorú SME zaslalo otázky, neprišli žiadne odpovede.
Týždenník TREND upozornil, že V obchodnom registri amerického štátu Washington bola zapísaná v júni tohto roka. Firmu zakladal Američan so slovanským priezviskom Alex Hlavacek, ktorý je jej konateľom. Ďalší dvaja ľudia z orgánov spoločnosti sú Jana Lütkenová a Grob Hans. Obaja s adresami zo švajčiarskeho daňového raja, kantónu Zug. Telefónny kontakt, ktorý sa TRENDU podarilo nájsť aspoň na J. Lütkenovú, bol nefunkčný.
Ministerstvo životného prostredia podľa svojho šéfa Jána Chrbeta vyberalo kupca už od roku 2007. Konečný „víťaz" je podľa jeho slov sprostredkovateľská firma, v ktorej majú zastúpenie firmy, čo konajú v mene štátov. Minister však nemá prehľad o tom, o ktoré krajiny ide.
Susedné Česko pri predaji svojich kvót presne vedelo, s kým o predaji rokuje a komu emisie predáva. Najprv rokovali naši susedia s predstaviteľmi japonskej vlády, neskôr aj so štátnou firmou NEDO, ktorú tým japonská vláda poverila. Podľa Veroniky Strnadovej z firmy Vertis Environmental Finance, ktorá obchoduje s emisiami, ani toto nie je úplne bežné. Väčšinou si totiž obchod dohodnú vlády priamo medzi sebou.
Firma Interblue sa o tom, že Slovensko predáva emisie, asi dozvedela z Medzinárodného registra emisných kvót. Ten mal totiž podľa Chrbeta prilákať záujemcov o naše voľné emisie. „Obchodníci, ktorí obchodujú s emisiami, sa na tomto registri dozvedajú, ktorá krajina má koľko voľných jednotiek," povedal.
Keď firmy zistili, že máme emisie na predaj, začali sa ozývať. Spomedzi nich sa potom vyberalo podľa toho, koľko jednotiek chceli kúpiť a za akú cenu. Ďalším kritériom bolo podľa Chrbeta poistenie rizík.
Katarína Ragáčová, Daniela Krajanová
;)
;){kind=link}