Premiér často prezentuje rôzne predstavy o daniach pre bohatých, monopoly či banky. Napokon však svojimi zámermi musí ustúpiť silnej podnikateľskej loby v Smere.
BRATISLAVA. Smer stále nemá jasnú predstavu o tom, aké dane by z pohľadu tejto strany boli pre Slovensko ideálne. Vláda Roberta Fica dane takmer nemení a jej daňová politika sa príliš nevymyká tomu, čo sa deje v ostatných členských štátoch únie. Vyjadrenia premiéra však idú iným smerom.
Hovorí o progresívnom zdanení firiem či o zvláštnych daniach pre banky či monopoly. „Sme pripravení znížiť spotrebné dane na pohonné hmoty, ale chcem súčasne vidieť v tom istom zákone ustanovenie, ktoré zavedie dodatočné dane pre banky, ktoré majú historické zisky, a pre sprivatizované monopoly, ktoré majú takisto vysoké príjmy. Niečo za niečo, lebo inak je to čistá strata štátu," povedal Fico tento týždeň na programovej konferencii Smeru.
Myšlienky a staré časy Dane a Smer
Čo chcela strana zmeniť v daniach pred voľbami
znížiť DPH na knihy, základné potraviny, energie, znížiť spotrebné dane z benzínu o 90 halierov a nafty o 1,80 koruny, znovu zaviesť daň z dividend a podielu na zisku, zvýšiť daň pre banky a monopoly na 25 percent, znížiť daň z príjmov na 15 percent pre ľudí s ročným príjmom pod 130tisíc korún, uvažovalo sa aj o návrhu 25-percentnej sadzby takzvanej milionárskej dane. Čo sa stalo po voľbách
stúpli dane pre ľudí s ročným hrubým zárobkom zhruba nad 560tisíc korún klesla DPH z 19 na 10 percent na knihy, lieky a vybrané zdravotnícke pomôcky, zvýšil sa strop pre platenie sociálnych odvodov z troj- na štvornásobok priemernej mzdy, ľuďom s príjmom nad 56tisíc korún hrubého mesačne výrazne preto stúpli odvody.
Niektorí ekonómovia si myslia, že jeho myšlienky v daniach sa podobajú tomu, čo v ekonomike panovalo v časoch socializmu. Bolo veľa druhov daní, niekoľko stoviek sadzieb, zdanenie bolo rôzne, záviselo aj od formy vlastníctva. Ekonomická situácia podnikov nezávisela od ich schopnosti vyrobiť kvalitné tovary a tie predať, ale od straníckych a iných liniek na centrálnu plánovaciu komisiu.
„Existuje tu paralela medzi daňovými myšlienkami premiéra a tým, čo tu bolo v hospodárskej politike pred rokom 1989," myslí si šéf inštitútu Ineko Eugen Jurzyca. Priama podoba medzi daňami vtedy a dnes podľa neho nie je, pretože dane za socializmu hrali zanedbateľnú politiku. Hospodárska politika sa robila cez reguláciu cien, platov či centrálne plánovanie, ktoré zasahovalo do činnosti takmer každej firmy.
Podoba je podľa Jurzycu v tom, že cez dane by premiér chcel pre rôzne podniky vytvárať rôzne podmienky, čo deformuje trh, súťaživosť firiem, vedie k odlevu kapitálu do zahraničia a v končenom dôsledku znižuje životnú úroveň ľudí. „Spôsob hospodárskej politiky premiéra je taký, aby mohol pre každého hráča určiť osobitnú štartovaciu aj cieľovú čiaru a to súťaž zabíja," povedal Jurzyca.
Socializmus v ekonomike sa vyznačoval tým, že podniky mali nerovné podmienky. Ekonomika nebola o súťaži, ale o vyjednávaní. „Šéf firmy išiel na plánovaciu komisiu, dohodol plán, dohodol, aké platy budú mať ľudia a často tam chodil s demižónom," povedal Jurzyca. Tak sa mohlo stať, že prežili aj firmy, ktoré celé desaťročia produkovali stratu, pretože vyrábali to, o čo nebol doma ani v zahraničí záujem.
„Dôležitú úlohu zohrávala osoba riaditeľa podniku a jeho schopnosti vyjednať s plánovacou komisiou prostriedky a výhodné podmienky pre firmu," hovorí ekonóm SAV Pavol Kárász.
Špekulácie bez analýz Vo vyjadreniach premiéra Kárász na rozdiel od Jurzycu nádych socializmu nevidí. Problém je podľa neho inde. „Je to o špekuláciách jeho poradcov, ktorí takými zúfalými návrhmi bez fantázie častujú premiéra."
Karász si myslí, že ak by vláda napokon presadila Ficove predstavy o vyšších daniach pre banky alebo monopoly, firmy by sa tomu dokázali reálne vyhnúť a peňazí v štátnej kase by nepribudlo, skôr naopak. „Podobným daňovým nápadom chýba analýza strednodobých a dlhodobých dosahov na ekonomiku. Tá by jasne ukázala, že ich dosahy by boli veľmi škodlivé."
