Minister Viliam Turský mal objasniť emisný obchod. Správa, ktorú predložil do parlamentu, však kauzu ešte viac zamotáva.
BRATISLAVA. Správa o realizovaných a plánovaných predajoch emisií, ktorú musel minister životného prostredia Viliam Turský predložiť parlamentu, na 30 stranách prezentuje výber garážovej spoločnosti Interblue Group ako najvýhodnejšieho kupcu.
Viacero častí správy, ktorá bola vypracovaná na počítači riaditeľa odboru ochrany ovzdušia a zmeny klímy Petra Solčanského, je však nepresných až zavádzajúcich. Pozrime sa na niektoré.
1. Ministerstvo uprednostnilo ponuku garážovej firmy Interblue Group okrem vraj najlepšej ceny aj preto, že chcela od nás kúpiť najviac ton.
Najskôr firma prejavila záujem o všetky AAU jednotky. Postupne sa ponuka menila. Interblue chcela kúpiť 15 miliónov ton za 5,05 eura za tonu. Ponuka platila do 14. augusta 2008. V septembri jej konateľka Jana Lütken sľúbila prehodnotiť svoju cenovú ponuku. Ale podmienila prípadný kontrakt „aktívnym vstupom spoločnosti Interblue do investovania finančných prostriedkov". Obdobné podmienky pri konkurenčných ponukách označilo ministerstvo za diskrimináciu a ostatné firmy vylúčilo zo súťaže.
Po správe, ktorú predložil parlamentu minister Turský, sa dá povedať, že platí stupnica: lož, veľká lož, Správa o realizovaných a plánovaných predajoch emisií. Čítajte viac v komentári -mariána Leška: Turského správa klame tak, ako Chrbetova informácia
V septembri sa ponuka Interblue opäť menila. Lütken chcela kúpiť 10 miliónov ton za 6,05 eura za tonu. Takáto správa putovala na vládu. Minister Chrbet už vtedy zavádzal, lebo vo vládnom materiáli tvrdil, že Interblue nepožaduje kontrolu financií. Vtedy to už nebola pravda.
V polovici októbra sa situácia opäť zmenila. Lütken oznámila, že ich ponuka vypršala a vzhľadom na krízu nám 6,05 eura za tonu nedá. Začiatkom novembra prišla od Lütkenovej ďalšia ponuka. Odkúpi 50 miliónov ton v období rokov 2008 až 2012. Garantovaná cena mala byť 5,05 eura za tonu. „Následne môže byť k tejto cene vyplatený bonus 1 euro." Ale iba v prípade, že budú zelené projekty a Interblue ich bude akceptovať.
O štyri dni neskôr prišla nová ponuka. Do konca roka 2012 odoberie Interblue 35 miliónov ton s konečnou sumou 6,05 eura za tonu, s tým, že najskôr dostaneme 5,05 eura a zvyšok Interblue doplatí po splnení podmienok. Rozpor medzi správou a zmluvou je aj v tom, že správa hovorí o doplatení eura za 35 miliónov ton, zmluva v dodatku už len za prvých 15 miliónov ton. K objasneniu decembrového dodatku, v ktorom sa ešte silnejšie previazal predaj emisí na zelené projekty, sa ministerstvo v správe vyhýba.
2. Minister Turský v správe vyzdvihol aj to, že ponuka Interblue Group bola „čo do objemu, kúpnej ceny, podmienok relizácie a záruk spojených s rizikami neuhradenia kúpnej ceny... ako najlepšia". Právnici pritom za jednu z najväčších slabín zmluvy s Inter〜blue považujú mizivé záruky vyplatenia kúpnej ceny.
3. Druhou najvýhodnejšou ponukou - hneď po Interblue Group - bola podľa hodnotiacej správy ponuka slovenskej spoločnosti WMJ Company. Spoločnosť si nekládla nijaké „diskriminačné" podmienky.
Nitky od WMJ Company vedú až k Interblue Group. Spoločník WMJ Company Ján Smolen je totiž spolu s Milošom Šušoliakom konateľom v ďalšej enviro firme. Šušoliakov syn Michal mal podľa zdrojového kódu vytvoriť pôvodnú stránku Interblue Group, čo on popiera.
4. Ministerstvo stručne zhodnotilo ponuky všetkých spoločností, ktoré na slovenské AAU emisné kvóty dostalo. Turský pri väčšine z nich uvádza nepresné informácie. Napríklad tvrdí, že slovenská spoločnosť Menert mala sprostredkovať obchod medzi ministerstvom a japonskou firmou Sumitomo.
Podľa Miroslava Wöllnera z Menertu však ministerstvu sprostredkoval až troch potenciálnych záujemcov, nielen jedného. Pričom v každom prípade išlo o inú kúpnu cenu, nie o totožnú.
5. S japonskou štátnou agentúrou Nedo, ktorej predali svoje kvóty Česi za nie menej ako 10 eur za tonu, stačilo ministrovi iba jedno rokovanie, aby zistil, že Japonsko naše emisné kvóty nedostane a vyradil ju zo súťaže. S ostatnými spoločnosťami rokovalo ministerstvo minimálne dvakrát, aby zistilo, koľko chcú kúpiť a čo za to ponúkajú.
Od Japoncov sa to už nedozvedelo, ministerstvu prekážalo, že Japonci požadovali tzv. „emisný scenár" na investície financií a presne vyšpecifikované zelené programy. Taký je však štandard v týchto obchodoch, čo si nakoniec nechala zapracovať do zmluvy aj Interblue Group.
6. Spoločnosti WMJ Company, ale aj nemeckej firme Eranus ministerstvo vyčítalo časovú limitovanosť ponuky. WMJ ponúkla svoju cenu na 21 dní, Eranus na mesiac. „Ponuka spoločnosti Eranus bola však časovo obmedzená, a to len na 30 dní. Na základe toho sa ministerstvo rozhodlo nepokračovať v rokovaniach s týmto záujemcom," píše sa v správe.
Podľa Wöllnera z Menertu však mesačné obmedzenie ponuky je neštandardné a pre ministerstvo skôr pozitívne, väčšinou sa poskytuje menší časový priestor. Mesačným limitom pritom svoju ponuku obmedzila aj Interblue Group. Tu to však už ministerstvu neprekážalo.
7. Ministerstvo plánuje zaplatiť poradcu na ďalší predaj. Zdôvodňuje to odbornou komplikovanosťou, neobvyklosťou a neštandardnosťou trhu s voľnými emisnými kvótami. Na otázku, prečo si odborného poradcu nezaplatilo už pred odpredaním emisných kvót, hovorkyňa rezortu Jana Kaplanová do uzávierky neodpovedala.
Nie je jasné ani to, či sa zmluva s Interblue zruší, aby Slovensko mohlo predať svoje kvóty inému záujemcovi.
Záver: Správu si „vydupal" opozičný poslanec Pavol Frešo. On by mal určiť ďalší postup. Keďže sa k správe dostal po komplikáciách až včera okolo poludnia, hoci mala byť v parlamente už v piatok, chce si ju dôkladne preštudovať. Vyjadrí sa k nej do 48 hodín.
Minister Chrbet predal garážovej firme Interblue Group 15 miliónov ton emisných limitov AAU za 5,05 eura za tonu. Environmentálny fond zinkasoval 75,75 milióna eur. Emisie podľa týždenníka Trend skončili nakoniec v Japonsku. Interblue mohla na obchode zarobiť od 15 do 75 miliónov eur. Majitelia Interblue nie sú známi, pozadie vedie na Slovensko k ľuďom blízkym predsedovi SNS Jánovi Slotovi.
