BRATISLAVA. Historická obchodná suchozemská komunikácia spájala Aquileiu pri Jadrane s východobaltskými oblasťami, hlavne s ústím rieky Visla. Na Slovensku viedla jej hlavná trasa cez Devínsku bránu pozdĺž západných svahov Malých Karpát a Bielych Karpát. Používala sa aj alternatívna trasa od Devínskej brány cez Bratislavu pozdĺž juhovýchodných svahov Malých Karpát smerom na Čachtice, ďalej popri Váhu k Trenčínu a cez Vlársky priesmyk opäť smerom k hlavnej trase na Morave. Prepravoval sa po nej jantár z východobaltských nálezísk, ďalej dobytok, kože, kožušiny, perie, otroci, sklenené, strieborné, bronzové výrobky a iný tovar.
Ďalšou dôležitou pozemnou komunikáciou pretínajúcou územie Slovenska bola Magna Via, kráľovská poštová cesta. Jej história siaha do obdobia tureckých výbojov v Európe, konkrétne do obdobia po bitke pri Moháči v roku 1526. Po okupácii južných oblastí Rakúskeho cisárstva vojskami sultána Solimana sa prerušilo spojenie Viedne s bohatými banskými mestami na strednom Slovensku a územím na východe ríše. Zložitá situácia v monarchii, ktorú charakterizoval najmä mocenský zápas medzi rakúskym arcivojvodom Ferdinandom Habsburským a sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským a ničivé vpády tureckých vojsk, viedla k mnohým zmenám a v oblasti dopravných spojení k presunu hlavných ciest do vzdialených a tým aj bezpečnejších oblastí.
Na rozkaz panovníka Ferdinanda I. (1526-1564) začal poštmajster Matej Taxis budovať nové poštové a dopravné spojenie na trase Viedeň - Praha. Neskôr prišiel príkaz dobudovať aj južnú a východnú vetvu tejto dopravnej spojnice. Jej trasa viedla z Viedne cez Bratislavu, Trnavu, Hlohovec, Topoľčany, Prievidzu, Ružomberok, Lučivnú, Levoču, Prešov, Michalovce do Sobraniec a ďalej do Mukačeva, Debrecínu a do Hermannstadtu - dnešné Sibiu v Rumunsku.
Treťou dôležitou pozemnou komunikáciou vedúcou cez Slovensko bola Česká cesta (Via Bohemica). Starobylá obchodná cesta spájala Prahu s Budínom a prechádzala územím dnešného juhozápadného Slovenska. Bola súčasťou dlhšej európskej obchodnej cesty vedúcej od Bosporu až k brehom Atlantického oceánu. Slovenská trasa Českej cesty viedla od Štúrova (prievoz cez Dunaj) cez Dvory nad Žitavou, Nové Zámky, Galantu, Sereď, Trnavu, Trstín, Bukovú, Prievaly, Jablonicu, Senicu, Holíč a Kátov (brod cez Moravu).
Rozvíjajúci sa priemysel na území Rakúsko-Uhorska si vynútil záväzné právne predpisy aj pre oblasť pozemných komunikácií a ich údržbu. Zákon z roku 1890 rozdelil cestnú sieť na tri kategórie. V tomto období malo Slovensko 1960 km štátnych a 33.510 km župných a obecných - vicinálnych - ciest. V období 1. Československej republiky sa kategorizácia ciest nezmenila, po zrušení žúp sa župné cesty premenovali na krajinské. Malú časť bývalých župných ciest priradili postupne k štátnym cestám, rozšírila sa sieť vicinálnych ciest, cesty sa začali prispôsobovať potrebám rozmáhajúcej sa automobilovej dopravy.
V 30. rokoch 20. storočia sa objavili úvahy o vybudovaní diaľnice, ktorá by spojila oba konce republiky a tvorila by os Československa. Tento plán sa začal realizovať až po zániku ČSR a vzniku Protektorátu Čechy a Morava. V roku 1939 sa začala budovať diaľnica z Prahy do Brna, projekt sa ale nedokončil.
V roku 1945 rozhodol prezident Eduard Beneš o výstavbe diaľnice Praha - hranica so Sovietskym zväzom. O päť rokov neskôr vláda kvôli vysokým finančným nákladom výstavbu diaľnic na území Československa zastavila. O obnovení výstavby diaľnic sa rozhodlo až v roku 1966 v dôsledku veľkého nárastu počtu automobilov na cestách.
V roku 1972 prijala vtedajšia vláda ČSSR rozhodnutie o výstavbe diaľnic bez finančných limitov. V Československu sa tak mohol rozostavať celý úsek diaľnice D1, D2 Praha - Brno - Bratislava. Hlavný úsek diaľnice dobudovali v roku 1980.
V roku 1989 dali do prevádzky úsek diaľnice D1 v okolí Liptovskej Mary, úsek spájajúci Košice a Prešov a úsek Bratislava - Horná Streda.
Po vzniku SR v roku 1993 sa stalo budovanie diaľnic jednou zo spoločenských priorít. V roku 2000 bol vypracovaný nový projekt výstavby diaľnic a rýchlostných ciest, ktorý vláda Mikuláša Dzurindu schválila uznesením č. 162/2001 z 21. 2. 2001. V novom projekte boli definované nasledovné finančné zdroje na prípravu a výstavbu: emitovanie štátnych dlhopisov, vládne úvery od európskych rozvojových bánk a predvstupový fond EÚ - ISPA.
V nastúpenom trende budovania diaľnic pokračuje vláda premiéra Roberta Fica. Kabinet sa zaviazal, že vytvorí podmienky na výstavbu a sprevádzkovanie 100 km diaľnic a rýchlostných ciest do roku 2010, urýchli ukončenie výstavby diaľnice D1 na úseku Považská Bystrica Žilina, úseku diaľnice D3 Svrčinovec štátna hranica s Poľskom, sprevádzkovanie celého ťahu R1 Trnava Banská Bystrica spolu s odstránením bodových nedostatkov na rýchlostnej komunikácií R2. Na budovanie diaľnic a rýchlostných komunikácií v SR mieni vláda využiť projekty verejno-súkromného partnerstva (PPP).
Na Slovensku existujú v súčasnosti cesty prvej triedy s číslovaním od 1 po 99 s medzinárodným a celoštátnym významom, cesty 2. triedy (s číslovaním od 100 do 999) a cesty 3. triedy (číslované štvormiestnymi číslami). zdroj: Encyklopédia Slovenska. 1. zväzok A-D. Bratislava, SAV 1977.
Mičurová, Miroslava: História dopravy na Slovensku
www.vyvlastnenie.sk
databáza TASR
