Spoliehať sa na to, že v pomere k HDP máme dlh stále nízky, sa neoplatí. Dlh rastie a v budúcnosti ho zaplatíme cez vyššie dane a možno aj cez vyššie úroky a prudšie zdražovanie.
BRATISLAVA. Verejný dlh Slovenska, ktorý bol ešte pred troma rokmi zhruba 500 miliárd korún, sa do ďalších troch rokov zdvojnásobí. Podľa prognóz ministerstva financií má v roku 2012 stúpnuť až na 33,3 miliardy eur, čo je vyše bilióna korún. Niektorí ekonómovia pritom hovoria, že to bude viac.
V pomere k hrubému domácemu produktu (HDP) nie je v súčasnosti dlh veľký. Je to okolo 30 percent. Aj po jeho predpokladanom náraste takmer na 43 percent v roku 2011 bude stále patriť medzi najnižšie v únii. To pripomína vláda, keď jej opozícia aj ekonómovia hovoria, že neúmerne zadlžuje Slovensko. Dlh je však príčinou štátnych bankrotov a jeho nízky podiel na HDP je len slabá útecha. Kríza sa na percentá príliš nepozerá.
Štátnemu bankrotu sa nedávno tesne vyhlo Maďarsko, aj to iba za výdatnej finančnej pomoci Medzinárodného menového fondu a Európskej únie. Malo dlh zhruba 70 percent HDP.
Prázdne percentá Čo je to verejný dlh Dlh verejnej správy je dlh vlády, samospráv, štátnych fondov a iných inštitúcií. V podstate však ide najmä o dlh, ktorý vytvorili všetky doterajšie vlády. Štátny dlh totiž tvorí až 96 percent verejného dlhu. Vzniká tým, že vlády minú oveľa viac peňazí, ako majú z daní, odvodov a iných zdrojov. Každý rok je preto v štátnom rozpočte deficit. Súčet deficitov tvorí dlh. Eurokritériá povoľujú dlh do 60 percent hrubého domáceho produktu. Viaceré štáty eurozóny sú zadlžené viac. Dlh vlády väčšinou splácajú novým dlhom. Výnimkou bol u nás rok 2002, keď vláda použila časť výnosov z predaja SPP na splatenie schodku štátneho rozpočtu (36,3 miliardy korún) a časti štátneho dlhu (20 miliárd korún). Vlani bol verejný dlh 18,6 miliardy eur (560 miliárd korún).
Dlh krajiny by podľa kritéria únie pre zavedenie eura nemal byť vyšší ako 60 percent HDP. Môže sa zdať, že všetko, čo je nižšie, je bezpečná zóna a krajine nič zlé nehrozí. No argumentovať nízkymi percentami sa nie vždy oplatí.
Štátny bankrot zastihol napríklad Argentínu s dlhom okolo 50 percent. Lotyšsku nepomohlo ani to, že malo často rozpočet v prebytku a dlh necelých 20 percent, hoci tam išlo najmä o menovú krízu. Ak by nezískalo pomoc únie a fondu, mohlo nedávno tiež skončiť v bankrote. Tento týždeň dokonca zahraniční investori odmietli od vlády v Rige nakupovať cenné papiere. Aj po znížení dôchodkov o desať percent či po prepustení tretiny učiteľov a znížení platov v štátnej správe tak hrozí, že nebude mať z čoho financovať výdavky rozpočtu.
„Neexistuje nijaká ekonomická teória, ktorá by umožnila vypočítať bezpečnú hodnotu zadlženia v pomere k HDP,“ hovorí český ekonóm Pavel Kohout. Aj úniou požadovaných 60 percent je podľa neho len politická konštanta, ktorú určili tak, aby sa pri zakladaní eurozóny zmestili do eurokritérií Nemecko a Francúzsko.
Ekonómovia sa zhodujú, že chudobnejšie krajiny, ako napríklad Slovensko či Maďarsko, znesú oveľa menej dlhu, ako napríklad bohatší Belgičania alebo Taliani. „Postkomunistické krajiny nemajú takú tradíciu a dôveryhodnosť ako Taliansko a ani také skúsenosti s riadením dlhu,“ vysvetľuje Kohout. To je napríklad dôvod, prečo Belgicko s dlhom 100 percent HDP stále nie je v bankrote.
Slovensko v súčasnosti zažíva tretiu veľkú vlnu nárastu štátneho dlhu. Prvá bola počas tretej Mečiarovej vlády v druhej polovici 90. rokov. Vláda hospodársky rast umelo nafukovala cez štátne výdavky. Tie vo volebnom roku 1998 stúpli medziročne až o 12,5 percenta.
K nárastu dlhu prispelo aj to, že zahraničie vláde už nechcelo požičiavať a tá deficit rozpočtu musela prefinancovať doma za vysoké úroky. Mečiar pritom pripravil Mikulášovi Dzurindovi niekoľko dlhových mín. Jednou z nich bola záruka za bankové úvery železníc, ktoré postupne dosiahli až 20 miliárd korún.
Týždne od kolapsu Potom prišla reštrukturalizácia a privatizácia bánk. To už viedol vládu Dzurinda. „Keby sa reštrukturalizácia a privatizácia odložila, hrozil kolaps ekonomiky. Nehralo sa pritom o roky, ale o týždne,“ spomína Juraj Renčko, ktorý ministerke financií Brigite Schmögnerovej radil pri ozdravovaní bankového sektora. Na konci roka 1999 podľa neho dokonca hrozilo, že Národná banka odoberie licenciu Slovenskej sporiteľni aj VÚB.
Tretia vlna nárastu štátneho dlhu, ktorá práve prichádza, nie je podľa ekonóma Iness Juraja Karpiša len o kríze, pre ktorú výrazne klesli daňové príjmy. „Vláda neadekvátne reagovala na zhoršenie ekonomickej situácie, dostatočne nešetrí a peniaze míňa na projekty, ktoré by v súčasnom nepriaznivom ekonomickom prostredí nemali mať prioritu.“ Kríza podľa neho nie je vhodný čas napríklad pre Národný futbalový štadión, na ktorý vláda vyčlenila 70 miliónov eur (2,1 miliardy korún).
Kliknite - obrázok zväčšíte.
