Brusel býva vnímaný ako synonymum byrokracie a úradníkov, ktorí stratili kontakt s realitou. Ako sa tento pohľad na Európsku komisiu zhoduje s tým, čo ste zažili?
Komisia môže byť aj vežou zo slonoviny, ako každá veľká inštitúcia. No je až neuveriteľné, že ak človek chce a dá tomu energiu, môže veľa vecí ovplyvniť na celej európskej úrovni.
Konkrétne?
Na direktoriát pre regionálnu politiku som prišla ako riaditeľka. Mala som na starosti osem krajín – Španielsko, Francúzsko, Írsko, Fínsko, Belgicko, Luxembursko, Česko a Estónsko. Bola to obrovská škola, lebo som tam mala aj Španielsko a Írsko, veľmi úspešné krajiny pri čerpaní eurofondov. Po dvoch rokoch som sa prihlásila do konkurzu na zástupcu generálneho riaditeľa a uspela som. Pôsobím tam tri roky a mám na starosti tvorbu a koordináciu kohéznej politiky, čomu sa u nás trochu sploštene hovorí eurofondy. Podarilo sa mi napríklad pretlačiť do eurofondov prioritu zatepľovania domov či výstavbu obydlí pre rómsku komunitu. Aj proces celkového zjednodušovania našich dosť komplikovaných predpisov.
Čo si má pod tým človek predstaviť?
„Pracujeme napríklad na tom, ako má vyzerať kohézna politika v budúcom rozpočtovom období. Je jasné, že po všetkých reštrikciách v dôsledku krízy je rozpočet únie pod drobnohľadom. Náš generálny direktoriát má na starosti viac ako tretinu únijových peňazí, ktorú sa snažíme zmeniť na modernú rozvojovú politiku. Mala by investovať do „smart, green and inclusive“ hospodárskeho rastu. Je to jedna z mála európskych politík, ktoré zásadne ovplyvňuje človek z novej členskej krajiny.
Nakoľko je dôležité, z akej krajiny človek v komisii pochádza?
Niekedy sa na komisiu pozerá ako na predĺženú ruku záujmov krajiny v EÚ. Mali by ste vidieť, ako si posty v komisii starí členovia strážia pevnou rukou. Je dobré, keď má na takejto úrovni zastúpenie Slovensko a môžem na rokovaniach pripomenúť, že pohľad nových členských krajín môže byť iný. V medzištátnych radách, kam chodia ministri, sa už s nami naučili robiť. No komisia nás ešte dovnútra nenabrala. Na druhej strane, bola som nahnevaná, keď som si aj v SME prečítala, že post podpredsedu komisie, ktorý získal Maroš Šefčovič, je potupa a bude nosiť spinky Barrosovi. V skutočnosti je to najdôležitejší človek po predsedovi komisie. Majú ho na linke najbližší Sarkozyho a Merkelovej spolupracovníci. On mieša karty, kto kde bude, keďže má na starosti personálne portfólio. A má aj medziinštitucionálne portfólio. Tancovanie medzi komisiou, radou, parlamentom a poradnými orgánmi je veľmi citlivá vec, kde on v mnohom udáva tón.
Nie je to príliš insiderský pohľad?
Je to veľmi silný člen komisie. Nemá také ego ako iní, ktorí cítia potrebu to zdôrazňovať. Má však obrovský vplyv. Je to insiderský pohľad, ale my predsa sme súčasťou európskych štruktúr a buď ich vieme ovplyvňovať, alebo nevieme.
Ako Slovensko využíva túto možnosť? Lebo z nášho pohľadu to vyzerá, ako keby neexistoval. Ako keby bol z Malty.
Veď iste, aj doma pri moci musia byť ľudia, ktorí sú schopní to využívať. Slovensko žije takou zahľadenosťou do seba, akú som zažívala v Amerike. Lenže Amerika je o niečo väčšia a významnejšia. Napríklad vôbec netuším, kto sú akreditovaní novinári v Bruseli. Nikto nikdy sa ma nič nepýtal.
V čom robí Slovensko hlavnú chybu pri čerpaní eurofondov?
Nesústreďovala by som sa len na otázku čerpania, väčším problémom je kvalita. Mrzí ma, že sme si zobrali príklad z Česka a sektorálne programy sme robili rezortistickým spôsobom. Každé ministerstvo chcelo nejaký program namiesto toho, aby sa urobili tematické priority. Je to rozhádzané a komplikuje to koordináciu. Môžeme sa dostať do situácie, keď mnohé oblasti naozaj budú slabo čerpané a pri takomto podelení programov sa oveľa ťažšie robia presuny, aby sa peniaze pre Slovensko nestratili. Navyše sme jednou z dvoch krajín, ktorá nemá regionálne, len celoštátne programy. K regiónom sa staviame ako k príjemcom eurofondov, nie ako k spolurozhodovateľom. A tretia vec, kde Slovensko zlyháva, je verejné obstarávanie. Tam je priestor na obrovské úspory, ale aj obrovské penalizácie zo strany komisie.
Bola chyba nevyužiť eurofondy viac na infraštruktúru, napríklad na diaľnice?
Boli ste v Grécku alebo v Španielsku? Eurofondy zmenili tvár Španielska. A myslím to v dobrom, aj napriek realitnej bubline a vybetónovanému pobrežiu. Áno, v Andalúzii sú fantastické diaľnice, po ktorých nikto nejazdí, lebo ich bude treba o 50 rokov. Aj to je realita. Ale v krajine sa vybudovala taká sieť, že v nej nikto nie je izolovaný. V Grécku takisto. Možno to tiež prehnali, ale z infraštruktúrne zaostalej krajiny sa posunuli úplne inde. Napokon, Kohézny fond bol pri vstupe Španielska a Portugalska do únie vymyslený ako kompenzačný infraštruktúrny mechanizmus.
V posledných rokoch bola Európska komisia pri verejnom obstarávaní poslednou baštou, že sa na Slovensku budú dodržiavať zákony. Problém je, že spravodlivosť z Bruselu prichádza pomaly. Mýtny systém už dávno stojí a veselo sa obchádza rušičkami. Prečo?
To je dobrá otázka, ale treba si zadefinovať, čo komisia je a čo nie je. Nie je to inštitúcia, ktorá má dohliadať na dodržiavanie zákonov v členských krajinách. Komisia je exekutívou EÚ, ktorá je klubom dospelých. Je jasné, že po gréckej kríze sa musí hľadieť na inštitucionálnu slabosť členských krajín. Ale to, že Brusel reaguje pomaly, principiálne nie je spôsobené tým, že byrokrati sú neschopní. Ak niekde nefunguje súdnictvo, úrad pre verejné obstarávanie alebo dohľad na sieťovými odvetviami, nie je to systémovo problém komisie. Sú dve oblasti, kde dohliada priamo a reaguje veľmi rýchlo – štátna pomoc a hospodárska súťaž. Nováky to pocítili. Robia sa polnočné prepady, otvárajú zámky, prehliadajú počítače. Ostatné oblasti tak budované nie sú.
Sociálne podniky na Slovensku patria pod túto oblasť, napriek tomu to zasa až na taký akčný zásah komisie nevyzerá.
Dobre, ale v období krízy sa urobil dočasný rámec pre štátnu pomoc, ktorý poľavenia berie veľmi veľkoryso. Platí to do konca tohto roka a na 99 percent bude predĺžený. Slovensko nie je jediné, ktoré poľavilo.
Sociálne podniky neboli práve poľavenia, ale čisté tunely. Bez ohľadu na to, nie je kontrola príliš byrokratická?
Žiaľ, toto je dôsledok pádu ešte Santerovej komisie, ktorá musela odstúpiť pre finančné nezrovnalosti. Atmosféra je stále detailistická, byrokratická na úkor efektívnosti. Pracujeme na reforme, ktorá by mala zmeniť systém kontroly cestovných líst〜kov na kontrolu efektívnosti a výsledkov. Napríklad tak, že si zadefinujeme denné náklady na marketingovú pomoc pre začínajúce firmy na tisíc eur a nebudeme potom kontrolovať výkazy, prezenčky a množstvo vypitej vody. Tiež to nebolo jednoduché presadiť, lebo je to u mnohých zmena paradigmy.
Nakoľko v Bruseli panuje pocit viny za veľmi laxné vymáhanie Paktu stability a rastu?
Rozhodne tam panuje pocit, že po kríze sa nedá ísť rovnakým spôsobom v ničom. Kríza ukázala inštitucionálnu nezrelosť niektorých krajín a slabosť systému koordinácie ekonomických politík. Euro sa desať rokov držalo fajn vďaka celosvetovému boomu. Všetci sme si mysleli, že to tak bude naveky. Komisia sa nedostatočne zamerala na štrukturálne otázky a faktory konkurencieschopnosti. Ak by som to mala povedať mojou hantýrkou, bola príliš ako Medzinárodný menový fond a nedostatočne ako Svetová banka. No komisia v týchto veciach ide tam, kam ju členské krajiny pustia, najmä tie najväčšie.
Keď pominie strach a hrôza, nevráti sa to späť do starých koľají?
Myslím si, že nie, lebo Európa sa skutočne vyľakala. Buduje sa architektúra novej koordinácie, kde sa posilňuje preventívna a penalizačná čast paktu stability a rastu. Komisia bude však aj monitorovať, komentovať a dávať červené karty. Pracujem aj na spôsobe, ako sa bude podmieňovať čerpanie eurofondov tým, čo krajina robí, alebo nerobí. Európa sa nefederalizuje, ale v rámci zoskupenia sa rozhodne otázka štrukturálnych reforiem a inštitúcií dostala do zorného poľa, kde predtým nebola.
Grécko falšovalo štatistiky. Čo môže Brusel robiť, aby sa to neopakovalo?
Môže financovať budovanie inštitúcií. Môže vyžadovať výsledky, ktoré sú závislé od ich fungovania. No komisia nie je postavená na tom, že štáty klamú a Brusel ich má kontrolovať. Komisia je medzivládny orgán, ktorý nie je kontrolór nad tým, ako sa správajú ministerstvá. Na druhej strane má veľmi silný mechanizmus brania peňazí naspäť.
Hrozí Slovensku veľa brania naspäť?
To ešte dnes nikto nevie povedať. Ale tieto metódy sú drasticky efektívne.
