Hoci sa pre krízu ľudia vracajú zo zahraničia, kde prišli o prácu, počet tých, ktorí sa hlásia na banskobystrickom úrade práce, klesá. Nie všetci sa musia zaevidovať.
BANSKÁ BYSTRICA. Štyridsiatnička z malého mesta na východe Slovenska odišla za prácou do Česka pred viac ako tromi rokmi. Zamestnanie si našla cez pracovnú agentúru.
Doma nechala nezamestnaného manžela a dve deti, vracala sa k nim raz, najviac dvakrát mesačne, hovorí, že inak by precestovala výplatu. Aby ušetrila, radšej zostávala na ubytovni a kŕmila sa studenou stravou.
Pred mesiacom už nemala na výber. Zamestnávateľ ju poslal spolu s desiatkami ďalších Slovákov z fabriky domov. Nie je práca. „Je to zlé. Prepúšťajú,“ hovorí pani Jana, ktorá pred odchodom do Česka pracovala v zdravotníctve.
Robí, čo Česi nechcú
Ešte pred dvoma rokmi pracovalo v českej továrni vyše sto Slovákov, na prelome rokov ich zostala sotva desatina. Pre krízu sa najskôr znižovali zárobky, potom aj počty. Východniarka hovorí, že v dobrých časoch mesačne zarábala až tisíc eur. Pred výpoveďou už len vyše 700 eur.
Verí, že keď sa ekonomická situácia zlepší, vráti sa do Česka. Dovtedy čaká na telefón, aby mohla odbehnúť aspoň na brigádu. „Vrátila som sa odtiaľ pred niekoľkými dňami. Keď nabehne väčšia zákazka, tak sa ozvú. Vedia, že na druhý deň sme v práci. Musia vedieť, že sme spoľahliví, aby nám neskôr obnovili zmluvy,“ hovorí.
Jana zarobí aj ako brigádnička v Česku za hodinu pri páse vyše šesť eur, čo je asi o dve eurá viac ako priemerná hodinová mzda na Slovensku.
Domáci ťažkú prácu za pásom viac ako osem hodín denne vrátane víkendov odmietajú. „Frflú, aj keď majú robiť o pol hodiny viac. Cez víkend by ich tam nedostal nikto. Na to sme tam my,“ hovorí Jana. Zručnosť ošetrovateľky sa v továrni postupne stráca. Jana si to uvedomuje, ale tvrdí, že zo sociálnych dávok účty za jej rodinu nikto nezaplatí.
Na úrad práce nechodia
V roku 2009 sa prihlásilo po návrate zo zahraničia na Úrade práce v Banskej Bystrici 387 uchádzačov o zamestnanie, čo je priemerne 33 ľudí mesačne, v tomto roku o 15 ľudí mesačne menej. Nie všetci, čo sa vracajú, sa však museli zaregistrovať.
Alžbeta Spišiaková zo siete EURES, ktorá pomáha nájsť ľuďom prácu v zahraničí, tvrdí, že oproti minulému roku počet žiadostí o sprostredkovanie zamestnania klesá.
Registrácia na úrade práce je dobrovoľná. „Môžu byť naďalej bez zamestnania a byť dobrovoľní platcovia v systéme sociál〜neho a zdravotného zabezpečenia,“ hovorí o navrátilcoch Spišiaková. „Väčšina tých, čo sú evidovaní, sú poberatelia podpory v nezamestnanosti buď v zmysle slovenskej legislatívy, alebo im vznikol nárok na podporu v krajine, kde naposledy pracovali a požiadali o export tejto dávky na Slovensko.“
Do jedného roku od straty práce v zahraničí sa podľa úradu práce dokáže znovu zamestnať približne 60 percent klientov. Zhruba desať percent z nich sa opäť vracia do zahraničia.
Ľudia, ktorí prišli o prácu v krajine Európskej únie, alebo vo Švajčiarsku a chcú sa na Slovensku uchádzať o zamestnanie, musia vyplniť tzv. jednotný európsky formulár E 301 (potvrdenie týkajúce sa dôb, ktoré budú brané do úvahy pre poskytovanie dávok v nezamestnanosti). Vystaví a potvrdí im ho príslušná inštitúcia únie alebo Švajčiarska, kde pracovali.
Za prácou sa nehrnieme
Najnovší prieskum Eurobarometer ukázal, že priemerne tretina Európanov si myslí, že v zahraničí nájdu prácu rýchlejšie ako doma. Na Slovensku si to podľa prieskumu myslia až dve tretiny obyvateľov.
Motiváciou ľudí z 12 nových členských štátov na odchod sú prevažne vyšší zárobok a domáca nezamestnanosť. Obyvateľov starej pätnástky motivuje najmä iný spôsob života a kultúrne faktory. Napriek rastúcej nezamestnanosti je u nás mobilita domácej pracovnej sily nízka. Za prácou, čo i len do iného regiónu vo vlastnej krajine, by vycestoval len každý desiaty obyvateľ Slovenska.
