Donekonečna opakovaná domnienka sa po čase začne stávať všeobecne prijímanou pravdou.
Keď v roku 2008 začínala kríza, z médií sa na nás valili politické proklamácie, že jedinou „záchranou pre svet“ je zvýšenie vládneho utrácania. Ekonomiku vraj bolo podľa politikov treba podporiť vládnymi výdavkami. Politici to vykrikovali tak hlasno, že takmer nebolo počuť tiché hlasy niektorých ekonómov. Tie tvrdili, že kríza zrodená z prílišného zadlženia sa nedá liečiť ďalším zadlžením. Politici nepočuli argument, že na začiatku krízy bolo nadmerné zadlženie domácností, ktoré vyústilo do predĺženia bánk. A že záchrana bánk je možná len za cenu toho, že banky vykúpi štát, ktorý si na to bude musieť opäť požičať. Takže dlh bude stále existovať, len sa bude presúvať na čoraz vyššiu úroveň. Politici vytvorili v rokoch 2008 a 2009 kult vládnych výdavkov a štátneho zadlžovania.
A hľa, dnes je všetko naopak. Niežeby zadlženie štátov nikam neviedlo. Viedlo. Pre pár európskych krajín viedlo na hranu bankrotu. Politici obrátili. Spolu s nimi aj niektorí ekonómovia, ktorí sa nechajú ľahko strhnúť davom. Máme novú modlu. Jedinou záchranou pre Európu je vraj zastavenie zadlžovania, Európa vraj musí škrtať za každú cenu a čo najrýchlejšie ozdraviť svoje verejné financie. Inak budú štáty bankrotovať a eurozóna sa rozpadne.
Fajn, ukončiť zadlžovanie štátov je veľmi dobrý nápad. Lenže spojenie „škrty za každú cenu“ zaváňa novým kultom. Čo sa stane, keď sa naprieč Európu bude „škrtať za každú cenu“? Domácnosti sa vydesia. Zastavia utrácanie. Bude sa prepúšťať. Nebudú zákazky. Ekonomika sa znovu spomalí. A pri nižšom hospodárskom raste sa do štátnych rozpočtov vyberie menej peňazí. Samotné škrty tak rozpočty nevyrovnajú. Iba spomalia ekonomiku. A naštartujeme dlhodobú zostupnú špirálu.
Mám pocit, že nech kričím čoraz viac, zase ma nie je v novej davovej hystérii počuť.
Autor: riaditeľka Next Finance
