FRANKFURT. Takzvané inovácie moderného finančníctva neviedli k vyššej dlhodobej efektívnosti, k rýchlejšiemu rastu alebo vyššej životnej úrovni. Namiesto toho smerovali k obchádzaniu smerníc o zostavovaní bilancií a vyhýbaniu sa plateniu daní, ktoré boli naliehavo potrebné na financovanie verejných infraštruktúrnych investícií a technológií. Finančný sektor podporoval len virtuálny rast.
Napísal to americký ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz pre dnešné vydanie nemeckého denníka Financial Times Deutschland.
Stiglitz uviedol, že "vždy, keď sa hospodárstvo dostane do fáze recesie, klesajú príjmy a rastú výdavky, napríklad na podporu nezamestnaných. 'Deficitoví jastrabi' z finančného sektora tvrdia, že štát by sa mal sústrediť na odbúranie deficitov, najvhodnejšie poklesom výdavkov," pokračoval ekonóm, ktorý je profesorom na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.
Podľa jastrabov sa iba takto podarí obnoviť stratenú dôveru (vlád a štátov), hoci dôjde k poklesu investičnej činnosti, a tým aj k poklesu ekonomického rastu.
Čo je vhodné pre domácnosť, nie je vhodné pre krajinu
Nech znie ich tvrdenie akokoľvek lákavo, historické fakty protirečia ich názorom.
Keď americký prezident Herbert Hoover tento recept vyskúšal, prispel k tomu, že krach na newyorskej burze sa v roku 1929 zmenil na svetovú hospodársku krízu. Keď Medzinárodný menový fond (MMF) vyskúšal v roku 1997 túto metódu vo východnej Ázii, hospodársky rast sa zmenil na recesiu a recesia sa zvrhla na depresiu.
Argumentácia jastrabov vychádza z chybnej analógie. Domácnosť, ktorá má viac dlhov než schopnosti ich pohodlne splácať, musí svoje výdavky znížiť. Ale ak to isté urobí aj vláda, klesne výroba a príjmy, rastie miera nezamestnanosti a klesá schopnosť splácať dlhy. Stiglitz konštatuje: "Čo je vhodné pre domácnosť, nie je vhodné pre krajinu."
Dôležité sú dlhodobé dlhy
V Európe, predovšetkým v Nemecku, ale aj v niektorých oblastiach USA štátne dlhy rastú a požiadavky na zavedenie tvrdších úsporných opatrení sa ozývajú čoraz hlasnejšie. Ak sa začnú realizovať, čo sa zdá, že v mnohých krajinách k tomu dôjde, bude to mať katastrofálne následky. Prejaví sa to v nestabilite konjunktúry. Hospodársky rast sa spomalí, Európa a možno aj Amerika sa vrátia do recesie.
Nie výdavky na podporu hospodárstva spôsobili hlavnú časť vysokých deficitov a dlhov, ale boli to "automatické stabilizátory" - klesajúce daňové príjmy a zvýšené výdavky - ktoré sprevádzajú každý hospodársky pokles.
Keynesovo ekonomické učenie pôsobí. Bez opatrení na podporu konjunktúry a automatických stabilizátorov by bola recesia podstatnej intenzívnejšia a dlhodobejšia, miera nezamestnanosti by sa vyšplhala vyššie. Neznamená to, že môžeme ignorovať úroveň dlhov. Skutočne dôležité sú však dlhodobé dlhy.
Vyššie dane pre firmy, ktoré neinvestujú zisky
Existuje jednoduchý keynesovský recept na krízu: V prvom rade by sa malo míňať menej peňazí na neproduktívne účely - napríklad na vojnu v Afganistane a Iraku, alebo na neodôvodnenú záchranu bánk, ktoré neprispievajú k oživeniu poskytovania úverov. Namiesto toho by sa mal štát zamerať na investície s vysokými výnosmi.
Po druhé, bolo by potrebné zvýšiť výdavky, ktoré podporujú spravodlivosť a efektívnosť. Mali by sa napríklad zvýšiť dane pre firmy, ktoré neinvestujú zisky, a znížiť ich tým podnikom, ktoré ich investujú. Dane by sa mali zvýšiť na zisky, ktoré sa dosiahli špekuláciami, a firmám, ktoré nadmieru zaťažujú ovzdušie CO2. Klesnúť by mali ľuďom s nízkymi príjmami.
Stiglitz je proti tomu, aby štáty podporovali banky, ktoré zarábajú na derivátoch.
Trhy uvrhli svet do chaosu
Finančné trhy vytvorili systém, ktorý presadzuje ich názory: Prostredníctvom slobodných a otvorených finančných trhov môže byť každá krajina krátkodobo zaplavená kapitálom, ale krátko nato bude musieť platiť vyššie úroky; alebo bude odstrihnutá od akýchkoľvek prostriedkov. Za týchto okolností zdanlivo nemá ani jedna krajina inú voľbu: alebo sa skloní pred úsporným diktátom finančných trhov, alebo ju potrestajú odňatím možnosti refinancovania.
Finančné trhy sú však náladovými vychovávateľmi. V ten deň, keď Španielsko oznámilo svoj úsporný balík, bol rating jeho štátnych dlhopisov znížený. Problém nespočíval v nedostatku dôvery, že španielska vláda nedokáže splniť svoje predsavzatie, ale v strachu, že urobí presne to, čo sľúbila, a tak dôjde k poklesu hospodárskeho rastu. Potom, ako trhy uvrhli svetové hospodárstvo do chaosu, povedali krajinám ako Grécko a Španielsko: Či znížite, alebo neznížite svoje výdavky, mali ste smolu.
Finančný sektor je prostriedkom na dosiahnutie cieľa, a nie cieľom samým o sebe. Má slúžiť záujmom celej spoločnosti, nie naopak. Skrotiť finančné trhy nebude ľahké, ale môže a musí sa to urobiť, a síce kombináciou daní a regulácie. V Spojených štátoch a Európe sa už začal proces utlmovania a krotenia sektora. Stále však zostáva veľa urobiť.
Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.
