ALEŠ KUTÁK bol v čase predaja slovenských emisných kvót námestníkom českého ministra životného prostredia. Šípil už pred dvomi rokmi, že predaj našich emisií bude podvod. Dôvodom bolo podivné správanie zástupcov slovenského ministerstva životného prostredia pri ich stretnutí.
Na Slovensku sa stále vedie trestné stíhanie v prípade predaja emisných kvót garážovej firme Interblue Group. Bývalá slovenská vláda na čele s Robertom Ficom tvrdila, že netuší nič o pozadí firmy a ani o cene, za akú sa emisné kvóty AAU predávajú. Vy ste v Česku tušili, čo sa na Slovensku chystá?
„Cez letné prázdniny v roku 2008 prišli za nami dvaja páni zo slovenského ministerstva životného prostredia. Ich vizitky som už nenašiel...“
Mohlo ísť o Petra Solčanského a Pavla Tehlára?
„Tieto dve mená si pamätám a myslím, že to boli oni dvaja. Mysleli sme si, že sa s nami budú chcieť baviť o klimaticko-energetickom balíčku. No oni boli úplne nepripravení a keďže sme nevedeli, o čom sa s nimi máme baviť, skúsili sme, či by sme sa mohli rozprávať o koordinácii predaja emisných kvót AAU na strane nových členských krajín. Vedeli sme, že ak by niekto veľmi ustrelil cenu nadol, tak by to kupci dávali ostatným ako precedens.“
Za koľko sa pred dvomi rokmi predávali emisné kvóty?
„Vtedy bola cena nad desiatimi eurami za jednu tonu. A títo dvaja páni povedali, že Slovensko by mohlo predávať po štyri až sedem dolárov. To už sme stáli a lúčili sa, ale ja som si takmer znovu sadol. Predstavil som si, čo by takéto cenové podlezenie mohlo urobiť. Veľmi zarazene sme im povedali, že my máme predstavu minimálne na úrovni desiatich eur za tonu. Na to oni pokrčili ramenami a odišli. V tom čase bol rozdiel medzi eurom a dolárom ešte väčší ako dnes. Odvtedy vieme, že oni mali veľmi podivnú predstavu o cene, ktorá vôbec nekorešpondovala so záujmami Slovenskej republiky.“
Toto bolo jediné, čo vás zarazilo v súvislosti so slovenských predajom emisných kreditov?
„Pravdaže nie. Už dávnejšie sme sa bavili s jedným z japonských obchodníkov s uhlíkom. Došla reč aj na Slovensko, že je to pomerne nešťastný prípad. Sedeli sme spolu dosť dlho a on zrazu povedal: „O. K., ja vám niečo poviem, ale bez mena. My sme zvažovali, že by sme kúpili nejaké slovenské AAU, ale nakoniec sme si to rozmysleli.“
Povedal aj prečo?
„Povedal nám zaujímavý príbeh. Stalo sa mu, že rokoval s človekom, ktorý sa v rozmedzí pár týždňov najskôr preukázal vizitkami slovenského ministerstva životného prostredia a asi o dva týždne mal už vizitky Interblue Group. Bol som vtedy v Prahe, pokračoval Japonec, ale mal som v ten deň odlietať, tak som tomu človekovi hovoril, že ja, bohužiaľ, z Prahy odlietam dnes večer, takže sa už nestihneme stretnúť. A on mi na to povedal, že to nie je problém, pretože má k dispozícii súkromné tryskové lietadlo. Tento japonský obchodník mi ešte povedal: 'Keď som si dal dohromady tú nízku cenu a všetky nejasnosti okolo, ako tí ľudia prešli okamžite z ministerstva do firmy,' povedal som si, že takáto nízka cena nám nestojí za problémy, ktoré by sme mali, keby sme nakúpili emisné kvóty takýmto podivným spôsobom. 'Moja firma,' povedal Japonec, 'by tento profesijný šrám mohla niesť veľmi dlho, tak sme rokovania ukončili'.“
Iné japonské firmy si to nepovedali a od Interblue 15 miliónov ton emisií kúpili.
„Finálnymi odberateľmi slovenských kvót boli tri firmy Mitsubishi, Mitsui a Marubeni. Ale treba si dať pozor, firiem s rovnakým názvom bez majetkového prepojenia je v Japonsku niekoľko. Išlo o inú firmu Mitsui ako tú, čo nakupovala od Českej republiky. Keď sa to prevalilo, do hodiny nám prišiel e-mail, že oni s tou firmou nemajú nič spoločné. Informácie, ktoré mám z medzinárodnej komunity ľudí, boli, že japonská vláda tým firmám nechcela uznať slovenské AAU. Prekážal im pochybný obchod a tunelovanie rozpočtu Slovenskej republiky. Nakoniec im ich so škrípaním zubov japonská vláda uznala. Neoficiálne im bolo dané najavo, že je to prvýkrát a naposledy, keď niekto niečo takéto urobil.“
Čo si myslíte o cene, ktorú Slovensko zinkasovalo za tonu emisných kvót – 5,05 eura?
„Tá cena je maximálne polovičná, než za akú sa v tom čase uzatvárali porovnateľné obchody. Aj cena 8 eur, za ktorú Interblue Group predávala Japoncom, je pod cenou. No mať tri eurá ako províziu, je niečo neuveriteľné. Aj u nás v Česku sa nám chceli nanútiť firmy, ktoré obchodujú s CO2 ako sprostredkovatelia. Neboli to garážové firmy, ale spoločnosti s históriou. Oni naznačovali, že chcú za sprostredkovanie obchodu niekoľko málo desiatok eurocentov za jednu tonu, nie tri eurá. No nevideli sme dôvod dať im ako províziu niekoľko miliónov českých korún, nieto vyše miliardy, ako dostalo Interblue Group.“
Nová slovenská vláda chce stransparentniť predaj emisných kvót AAU. Myslíte si, že má vôbec Slovensko ešte šancu zo svojej rezervy niečo predať do zahraničia po tejto medzinárodnej blamáži?
„Vylúčené to nie je, ale bude to mať veľmi ťažké. Keď totiž dôjde reč na Slovensko, tak sa obchodníci uškľabia a mávnu rukou, že to je odbitá kapitola. Minimálne Slovensko veľmi ťažko získa dobrú reputáciu a môže sa pokojne stať, že v okamihu, keď sa mu to podarí, nebude nikto relevantný emisné kvóty potrebovať.
Trh, o ktorom má zmysel sa baviť, je Japonsko, to možno bude s nákupom čakať aj na rok 2012. Možno budú kalkulovať s tým, že cena bude nižšia. No dohodnutie obchodov je dlhodobá záležitosť. My sme rokovali s japonským štátom dva roky. Vzhľadom na to, že Slovensko indikovalo podobný prebytok ako Česko, tak pravdepodobnosť, že by sa mu podarilo predať celý zvyšok, je veľmi, veľmi malá.
Ficova vláda dala zarobiť svojim klientom milióny eur
Podozrivá firma, absolútne nevýhodná zmluva, strata pre štát, zisky pre privilegovaných a rozuzlenie, ktoré ešte nie je na konci. Príbeh predaja slovenských emisných kvót.
BRATISLAVA. Ministerstvo životného prostredia podpísalo v novembri 2008 s neznámou firmou Interblue Group, registrovanou v USA, zmluvu na predaj všetkých voľných emisných kvót. Interblue Group vznikla len v júli toho roku.
Zmluvu podpísal exminister životného prostredia Ján Chrbet, povolenie na to mu dala vláda Roberta Fica. Cena za jednu tonu emisií bola 5,05 eura s eurovým doplatkom, ktoré Slovensko stále nemá. Za balík 15 miliónov emisných kvót štát dostal 75,75 milióna eur. Zmluvu, ktorú odmietalo ministerstvo zverejniť, označili právnici za absolútne nevýhodnú pre Slovensko.
Ficov horúci vzduch
Vtedajší premiér Fico obchod dôrazne obhajoval s tým, že ide o predaj horúceho vzduchu. Prikázal urýchlene schváliť program zatepľovania. Bez toho, aby sa spravil zelený projekt, ktorý bol podľa zmluvy nevyhnutný, aby sme dostali ešte 15miliónový bonus.
V apríli tohto roka vyšlo najavo, že za firmou Interblue Group v USA, ktorá medzičasom ukončila svoju činnosť, stáli Slováci – Rastislav Bilas a Norbert Havalec ako projektoví manažéri.
Obaja sú známi šéfa SNS Jána Slotu. Oni dvaja a ďalší ľudia v pozadí Interblue Group zarobili na emisiách 45 miliónov eur. Slovenské emisie totiž predali po osem eur za tonu do Japonska.
Pranie špinavých peňazí
Prípad vyšetrujú slovenská aj švajčiarska polícia ako pranie špinavých peňazí. Podľa kópií dokumentov švajčiarskych vyšetrovateľov, ktoré sme dostali do redakcie, mali peniaze skončiť na súkromných účtoch v švajčiarskych, ale aj v slovenských bankách. Offshore firmy, ktoré boli do obchodu zapletené, si ich majitelia založili v daňových rajoch, ako je Belizé či Cyprus.
Interblue Group predalo svoje práva európskemu nasledovníkovi Interblue Group Europe. Tú však slovenská strana nikdy neuznala.
