Eurozóna, prípadne celá EÚ si nepochopiteľne zvykla, že „nie" znamená „áno". Keď Íri povedali svoje „nie" Lisabonskej zmluve, Bruselu ani nenapadlo položiť si otázku, ako ďalej bez Lisabonu. Namiesto toho si položili otázku, ako to zaonačiť, aby bolo možné Írov z ratifikačného procesu vylúčiť, obísť, presvedčiť ich... Skrátka, ako legislatívu ohnúť v prospech silnejšieho.
Keď Slováci po voľbách dali najavo, že pôžička Grécku možno nebude, bruselskí úradníci sa iba blahosklonne usmievali. Automaticky predpokladali, že je len otázkou času, kedy Slováci prestanú trucovať. Slováci Brusel previedli cez lavičku. Eurozóne to zatiaľ ešte veľmi nedochádza. A čo viac, nedochádzajú jej ani dôsledky. Zatiaľ sa ešte stále blahosklonne usmieva. Až sa hrozba bankrotu presťahuje z Grécka nad Španielsko, Portugalsko alebo Taliansko, eurozóna pochopí, že záchranná sieť euroval je deravá ako sito. Že Slováci to myslia vážne a naozaj nechápu, prečo práve oni, najchudobnejší člen eurozóny, ktorý sa naviac snaží šetriť, by mal dotovať dajme tomu oveľa bohatšie Taliansko, ktoré nevie, čo to úspory sú. A začnú si dávať podmienky. Napríklad, aby krajina, ktorej sa má pomôcť, najprv sama začala šetriť - ale v takom prípad už akosi nebude pomoc potrebovať.
Euroval funguje ako protipovodňová hrádza. Keď hrádza praskne na jedinom mieste, pretrhne sa celá. Slováci urobili prvý krok k tomu, aby euroval padol. Slováci totiž pochopili - zdá sa ako jediní v eurozóne - že vyriešiť dlh dlhom sa nedá. Že požičať tomu, kto sám dlží a stojí nad bankrotom, je cesta do pekla alebo do novej recesie. Úsmev eurozóny zamrzne do kyslého úskľabku; ja však Slovákom ďakujem. Euroval padne, Európa sa nadýchne k rozjazdu.
Autor: riaditeľka Next Finance
