Dlhé roky bol hviezdou programu Na vlastní oči. Je postrachom skorumpovaných českých politikov, pomohol rozložiť aj mafiánsky gang. Nedávno odhalil kauzu mínomety, do ktorej je údajne zapletený aj slovenský podnikateľ Miroslav Výboh, blízky predsedovi Smeru Robertovi Ficovi. „Ako novinári ste v oveľa zložitejšej situácii ako my. Vaše podsvetie je ďaleko drsnejšie ako české, ktoré je tak trochu vanilka," hovorí investigatívny reportér denníka MF Dnes JANEK KROUPA.
Odkedy sa venujete investigatívnej žurnalistike?
„Začínal som niekedy v roku 1995 v televízii Nova. Predtým som študoval asi štyri vysoké školy, ani jednu som však nedokončil."
Prečo?
„Hlavne preto, že som začal robiť vojnového reportéra. Často som bol preč aj pol roka."
Čo ste študovali a nedokončili?
„Antropológiu, filozofiu, humanitné odbory."
V čom sa líši televízna investigatíva od tej v tlačených médiách?
„Technicky náročnejšie je spracovať reportáž pre televíziu. V televízii je dôležité ťahať to cez konkrétny príbeh, v novinách sa zase lepšie vysvetľujú súvislosti. Na televízie dohliadajú rôzne rady, pričom licencie im udeľuje štát, takže má nad nimi určitú mieru kontroly. V novinách to neexituje, štát vám môže maximálne zvýšiť dane. Noviny sú slobodnejšie médium, v televízii musíme stále niekomu niečo vysvetľovať. Televízie sú navyše obrovské firmy, ktoré riadia obchodníci, noviny spravidla riadi novinár."
Koľko ľudí s vami spolupracuje pri výrobe reportáže?
„Vždy toľko, koľko potrebujem. Keď chceme niekoho nahrať v krčme, musíme obsadiť všetky stoly okrem jedného - ten musí zostať voľný, pretože tam máme namontovanú techniku."
Koľko času máte na jednu reportáž? Ste nejako limitovaný?
„Nie. Kauzou Berdychovho gangu som sa zaoberal štyri alebo päť rokov. Urobil som z toho asi dvadsať reportáží, napísal knihu aj detektívny seriál, ktorý sa bude vysielať v televízii. V podstate s ňou však žijem dodnes - nedávno som v reštaurácii stretol človeka z podsvetia, ktorý sa o tom chcel porozprávať. Keď som pracoval na kauze Pandur, trvalo mi možno trištvrte roka, kým som sa zorientoval v prostredí obchodníkov so zbraňami. Musel som spoznať ich hantýrku, naučiť sa technické parametre, pozoroval som, na akých autách jazdia."
Dôvod?
„Predtým, ako som sa s nimi stretol, musel som si vytvoriť legendu fiktívneho človeka, aby som pôsobil pri rokovaniach dôveryhodne. Kajínka sme ťahali možno desať rokov, a v podstate ho riešime dodnes. Keď si nájdete silnú tému, spravidla vás privedie k ďalším, pričom zvonka to možno vyzerá, že robíte na piatich reportážach súčasne. V skutočnosti je to však stále jedno telo, ktorého sa držíte. Cez kauzu Pandur som sa napríklad dostal ku kauze mínomety."
Nemusíte popri väčších kauzách robiť aj spravodajstvo, písať komentáre?
„To nie, ale paralelne sa venujem aj menším kauzám, ktoré nie sú až také náročné."
Noviny vás platia mesačne, alebo až vtedy, keď odovzdáte reportáž?
„Dostávam klasickú výplatu, každý mesiac."
Koľko stojí výroba väčšej reportáže?
„Technika, ktorú používame - skryté kamery, silné fotoaparáty a podobne - stojí desaťtisíce, možno státisíce korún. Takáto investícia sa však oplatí - keď zverejníte kauzu ako mínomety, niekoľko dní vás citujú všetky médiá, takže pre noviny je to veľká prestíž. Navyše prídete s niečím, čo má veľký dosah na spoločnosť."
Je vôbec možné dostať na českom ministerstve obrany zákazku bez úplatku?
Známe kauzy
Berdychov gang: aj vďaka Kroupovi sa dostali do väzenia členovia mafiánskej skupiny
Päť na stole v českých: Kroupa nakrútil stretnutie Grossovho aj Parobkovho poradcu Zdeňka Doležela s poľským lobistom Jacekom Spyrom. Doležel od neho žiadal päť miliónov za ovplyvnenie privatizácie
Pandur: Kroupa nahral manažérov rakúskej firmy Steyer, ktorá vyrába obrnené vozidlá Pandur, keď hovorili o províziách pre politické strany
Mínomety: Kroupa zverejnil rozhovory bývalého námestníka ministra obrany Kopřivu, ktorý žiadal províziu za nákup mínometov pre armádu. Slovenskú časť projektu údajne zastrešoval podnikateľ Miroslav Výboh, blízky Ficovi. Obchodník to odmieta, tvrdí, že nikdy o nákupe nerokoval.
„Ťažko. Každá zákazka je niečím podozrivá. Zrejme je to podobné ako na Slovensku."
Ako pracujete so zdrojmi?
„Mne nestačia dva alebo tri zdroje, ja chcem mať dôkaz."
Stačí listinný, alebo sa vždy snažíte získať aj zvukový alebo obrazový záznam?
„Na to, aby sme mohli niečo zverejniť, stačí zmluva. My sa však snažíme ísť ďalej a získať priznanie. Čo ak sa traja ľudia dohodnú, že chcú toho štvrtého zničiť a podsunú vám niečo, čo nemusí byť pravda?"
Nahrávate si každý rozhovor, alebo dodržiavate zásadu on a off record?
„Keď sa s niekým stretnem ako novinár, v 99,9-percentách to nenahrávam. Možno aj preto môžem byť tak dlho v tejto brandži, pretože som nikoho nepodrazil."
Za tie roky vás už pozná veľmi veľa ľudí. Nemáte pri reportážach problém s utajením identity?
„Ale áno. Pred niekoľkými rokmi som išiel kúpiť sto samopalov. Bol som prezlečený za obchodníka so zbraňami, sedel som v čiernom audi. Predtým som dosť času strávil v salóne, kde mi zafarbili vlasy a ostrihali fúzy. Hoci som vyzeral úplne inak, pani na pumpe sa ma spýtala, čo tam točím. To bolo dosť frustrujúce."
Asi ste mali zlých maskérov?
„Asi. (Smiech.)
Občas vás kritizujú, že idete za hranu. Sudcovi Nagyovi ste napríklad ponúkli úplatok.
„Tá kauza nebola samoúčelná. Nagyov príbeh sa začal odvíjať od toho, že podpísal zmenku - zohnal som si teda jej kópiu a vystupoval ako obchodník s pohľadávkami. Išiel som za ním ako veriteľ a pýtal sa ho, ako to chce riešiť. Nagy mi vzápätí ponúkol, že bude spolupracovať, vynášať informácie zo súdu a podobne. Vo Veľkej Británii je pritom bežné, že urobia reportáž o tom, že niekto povolí nejakú skrutku a zavolá piatich inštalatérov, ktorých natočí skrytou kamerou, aby ukázal, že štyria z nich vás podvedú. Hoci je to od začiatku provokácia, popisuje nejaký jav, ktorý sa deje."
Aké máte skúsenosti s investigatívou na Slovensku?
„Myslím, že ako novinári ste v oveľa zložitejšej situácii ako my. Vaše podsvetie je ďaleko drsnejšie ako české, ktoré je tak trochu vanilka, máte aj oveľa viac mafiánskych vrážd. Ste aj slabšie platení, pričom musíte vyprodukovať oveľa viac."
Občas sa stane, že tip, ktorý dostanete, sa nepotvrdí, alebo sa nedá preukázať. Nie je šéfredaktor nervózny, keď na niečom robíte povedzme dva mesiace a neprinesie to žiadny výsledok?
„Nie. Problém nie je, keď sa počas prípravy reportáže ukáže, že je to inak. Ten nastane, keď sa ukáže, že je to inak, až keď to zverejníte."
Urobili ste niekedy zásadnú chybu, ublížili niekomu neúmyselne?
„Nie som si toho vedomý, čo je aj najväčšia nočná mora, ktorú mám."
Máte veľa súdnych sporov? Koľko ste ich prehrali?
„Je ich dosť, ale pokiaľ viem, zatiaľ som neprehral ani jeden. Keď robíte na takýchto kauzách, veľmi často na vás podávajú trestné oznámenia. Časom si zvyknete, že musíte stále niečo vysvetľovať, ale obťažuje to."
Vaše kauzy pripravili o funkcie viacerých politikov, podobne ako na Slovensku málokto z nich skončil aj vo väzení. Nie je to frustrujúce?
„A mali by sme to vôbec ako novinári riešiť? Prečo by som sa mal trápiť, že polícia niečo pokazí, alebo súd niekoho neodsúdi? Pre mňa je dôležité, že tá kauza sa zverejní. Napríklad prípad Zdeňka Doležela (poradca bývalých premiérov Grossa a Paroubka - pozn.red.), ktorý žiadal päťmiliónový úplatok v privatizácii Unipetrolu - hoci som ju odhalil pred piatimi rokmi, dodnes každý pozná jej základnú zápletku. To predsa nie je málo, pričom je stále aj na súde. Zmyslom práce investigatívneho novinára je kauzy odhaľovať. Ja riešim skôr opačný problém - napríklad ľudia z Berdychovho gangu, ktorí skončili pre moje kauzy vo väzení, budú postupne vychádzať von."
Cítili ste sa niekedy ohrozený?
„Párkrát som sa schovával, raz to bolo až tri týždne. Vždy som však šťastie na redakcie, ktoré mi zaplatili hotel, alebo apartmán. Trikrát som mal aj ochranku."
Komunikujete aj s podsvetím? Rozlišujete medzi zdrojmi?
„Samozrejme, že rozlišujem, informácie z podsvetia však nezískate v cukrármi. Vždy sa však zamýšľam nad tým, kto a prečo mi niečo hovorí, či mi hovorí všetko, či sa ma nesnaží zmanipulovať a podobne."
Neovplyvňuje investigatíva váš súkromný život, vzťahy v rodine?
„Nehnevajte sa, ale o rodine nebudem hovoriť. Chcem ju chrániť a nedávať tým, o ktorých píšem, žiadnu zámienku."
Necítite sa po tých rokoch unavený, vyhoretý?
„Nie, mňa to baví."
Čo je za tým? Extrémna zvedavosť, adrenalín?
„Je úžasné, keď sa vám reálna detektívka odohráva priamo pred očami. Robíte na niečom, pričom netušíte, ako to dopadne - najviac ma baví ten moment, keď odrazu všetko do seba zapadne. To znamená, že si nielen myslíte, ako to bolo, ale vy to viete. Žurnalistika je istá forma samovzdelávania - zisťujete informácie o svete a skladáte ich do mozaiky. Nevnímam ju ako zamestnanie, ale ako povolanie. Keď sa ráno zobudím, prvé, na čo myslím, sú kauzy, o ktorých píšem."
Na odhalenie ktorej kauzy ste najviac hrdý?
„Vždy na tú poslednú."
Podľahli ste niekedy pocitu vlastnej dôležitosti?
„Často. Každý novinár má tendencie myslieť si, že je strašne dôležitý, pričom podľahne paranoji, že ho určite niekto sleduje. Väčšinou je to, samozrejme, blbosť."
Myslel som to aj tak, či máte niekedy pocit, že ste úžasný frajer, ktorý hýbe dianím v spoločnosti.
„To nie. Pri tom strese na to ani nie je ani čas."
Uvažovali ste niekedy o vstupe do politiky?
„Nie. Toto ma určite nečaká."
A do polície?
„Ani omylom."
Janek Kroupa (36) začínal ako vojnový reportér, za články z Afganistanu a Čečenska dostal cenu vysokého komisára OSN pre utečencov. Od roku 1996 pracoval v televízii Nova, momentálne je investigatívnym reportérom MF Dnes. Zaoberá sa hlavne korupciou a organizovaným zločinom.
