Po zverejnení plánu použiť na sanáciu povodní mimoriadny odvod TIPOS-u sa nedá ubrániť pocitu, že vláda chce zabiť dve muchy jednou ranou. Postranný benefit - záchrana majetku TIPOS-u pred jeho súdnym odklepnutím schránke Lemikon - nikto nahlas neprizná. A vie prečo. Ak by tak urobil, verejne by potvrdil, že štát neverí vlastným súdom a na riešenie musí použiť silu.
Konštrukt právneho štátu stojí na éterickom základe - dôvere ľudí v súdy a ich nezávislosť, zákonnosť a spravodlivosť.
O tom, že na Slovensku sa dôvera dávno vyparila, svedčia nielen rôzne verdikty - rozhodnutie Najvyššieho súdu v kauze TIPOS, či Ústavného súdu v kauze Špeciálny súd - ale aj alternatívne riešenia, ktoré ľudia vymýšľajú, aby sa vyhli konfliktu s miestnymi súdmi: napríklad dodatky, že spory nebudú riešiť na Slovensku.
Štát jednoducho nevie garantovať prístup občanov k spravodlivosti. Zlyhávajú najvyššie súdne inštancie a mocní majú páky, aby ovplyvnili osud akéhokoľvek prípadu v ich záujme.
Štát však takto problém nepomenoval a nehrnie sa do hľadania riešenia. Naďalej sa tvári, že systém si nevyžaduje rozsiahlu záchranu. Prakticky sa už pridal k tým, ktorí ho v neviere obchádzajú. Nelichotivý obraz pre nás, ale aj pre potenciálnych zahraničných investorov.
Ak nefungujú inštitúcie ochrany práva, neostáva iné len politický zásah. Tu sa však dostávame do začarovaného kruhu. Časť politikov, potrebná na dosiahnutie ústavnej väčšiny, je sama príčinou rozkladu justície.
Ak však štát nezjednotí svoje konanie s rétorikou a politickými zámermi, čaká nás západ ešte divokejší. Súdy potom môžeme prestať financovať úplne. Aspoň v čase doznievajúcej krízy ušetríme.
Autor: Zuzana Wienk, programová riaditeľka Aliancie Fair–play
