Keď si o piatej večer zapnete americkú televíziu CNN, pravdepodobne tam uvidíte jeho tvár a budete počuť jeho hlas. JIM CLANCY vám povie, aká je správa dňa. Jeho program The Brief v tom čase môže s vami sledovať dvesto miliónov domácností po celej planéte. V spravodajskej televízii CNN pracuje od jej vzniku - skoro tridsať rokov.
Váš posledný príspevok na Twitteri je o Lady Gaga oblečenej v hovädzom mäse. Je to téma hodná CNN?
No, vlastne to nebol môj príspevok, lebo posledné dva týždne som nebol v práci. Napísal ho môj tím. To, že známa speváčka má na sebe mäso, je dôležitá správa. Niet pochýb o tom, že to bola téma, o ktorej sa v ten deň hovorilo najviac. Stačí, ak sa pozriete na internet. Ale inak mám radšej seriózne témy s ozajstným obsahom. Správy o celebritách nie sú moje najobľúbenejšie. Tiež si však nemyslím, že správy by mali byť len ťažké a seriózne. Svoj program The Brief (V skratke) považujem za prehľad najdôležitejších udalostí dňa.
Ako sa rozhodujete, čo je správa dňa?
Hľadám tie, ktoré majú najväčší vplyv na ľudí. Napríklad si poviem, či ovplyvní dvanásť miliónov ľudí tak, ako záplavy v Pakistane? Niekedy je počasie udalosťou dňa. Ako keď sa požiare šírili Ruskom a vláda zažívala ťažké časy, podobne ako George Bush po hurikáne Katrina.
A prečo by sme mali správy pozerať práve na CNN?
Veríme, že robíme dobré analýzy, posúvame správy do nejakej perspektívy a kontextu lepšie ako ostatní. Nie je to len o tom, počuť či vidieť správu, ale rozumieť jej.
Pre CNN pracujete skoro tridsať rokov, na Slovensku je ťažko predstaviteľné, aby novinár vydržal tak dlho nielen v jednom médiu, ale celkovo v tomto fachu.
Verte mi, v Spojených štátoch je to tiež niečo nepredstaviteľné. (Smiech.) Novinári väčšinou nevydržia pracovať tridsať rokov v jednom médiu, ale počas svojej kariéry v CNN som vlastne robil tri rôzne veci. Začínal som dlhšími dokumentmi, potom som sa stal prvým národným, neskôr medzinárodným korešpondentom, a žil som v zahraničí, napríklad v Bejrúte, Londýne či vo Frankfurte a v Ríme a pokrýval som udalosti z celého sveta. A keď som sa vrátil do Atlanty so ženou a tromi deťmi, začal som moderovať v televízii, čo je úplne iný typ práce. A pritom, keď som začínal v CNN, prisahal som, že nikdy nebudem moderátor. Hovoril som si, že pracovať v štúdiu je pod moju úroveň.
Ostatné televízie vás nechceli získať?
Ponuky som dostal, ale vždy som si vybral CNN, pretože mi dáva slobodu pri výbere tém. Obzvlášť preto, že ma bavia medzinárodné správy, pre ktoré je v Spojených štátoch dnes malý apetít.
Ani do politiky vás nelákalo ísť? Na Slovensku tam novinári bežne končia.
Absolútne nie. Vždy som chcel robiť novinára, rozprávať príbehy, ktoré niečo znamenajú. Ľudia sa ma pýtajú, ktorú reportáž mám najradšej a ja ich vždy prekvapím, keď im poviem o svojej relácii Inside Africa (Vo vnútri Afriky). Strávil som roky v Somálsku, Nigérii či v Keni a vrátil som sa s pocitom, že médiá zaujíma Afrika len vtedy, keď tam zomierajú desaťtisíce ľudí na hlad a státisíce počas genocídy. Normálne udalosti mainstreamové médiá ignorujú. Aj preto ma baví robiť v CNN.
Keby ste dostali ponuku robiť hovorcu prezidentovi Barackovi Obamovi, tiež by ste povedali nie?
Takisto. Nikdy som nemal chuť byť zapletený do politiky. Vyhovuje mi robiť konštruktívneho kritika, trvať na tom, aby politici dodržiavali sľuby a myslím si, že je to celkom nóbl práca.
Keď ste začínali v CNN, boli ste mladý. Nevyčítajú vám dnes, že starnete a už by ste to mali vzdať?
Nie. Ale viem, ako funguje priemysel, v ktorom pracujem. Ak pracujete v televízii a dosiahnete šesťdesiat rokov, musíte chápať, že televízia je o mladých a tých, čo vyzerajú lepšie. Môže prísť deň, keď mi povedia, pozri, je čas odísť.
Nie je to ešte väčší problém pre ženy?
Všeobecne vek je pre ženy veľký problém, o tom nepochybujem. Môžete byť sivovlasý muž - ste skúsený. Keď ste sivovlasá žena - ste za horizontom. Nikto nehovorí, že je to fér.
Keď ste začínali, neboli mobily ani internet...
Spomínam si na svoj prvý počítač. Stál 5795 dolárov. Vážil asi sto kilogramov, mal 40 megabajtov, nie gigabajtov, ale megabajtov harddisku, a šesťmegabajtovú pamäť. Ale, bol som najväčší frajer v uliciach Frankfurtu. Potom prišli mobilné telefóny. Môj prvý vážil 136 kilogramov a nosili mi ho v dodávke. Pracoval som pre rozhlasovú stanicu v Kalifornii, a keď som jazdil po San Franciscu, bol som kráľ, lebo som mal takúto techniku.
Ste závislý od vášho Blackberry či iPhonu?
Mám Blackberry a iPod, ktorý používam na volanie cez wifi. Som iný ako ostatní starší novinári, pretože som používal internet ešte v časoch, keď to bola len čierna obrazovka. Poslať súbor vtedy trvalo večnosť. Môžem povedať, že som tak trochu maniak do techniky. (Smiech.)
Kupujete si ešte papierové noviny?
Nie. Mám ich však v práci. Keď čítam tlačené noviny, užívam si to. Mám rád dotyk s papierom, keď mi zostane tlačiarenská čerň na prstoch, vôňa novín je senzačná. Kúpiť si International Herald Tribune a sadnúť si do kaviarne so svojím ranným Caffe Latté je jedna z mojich najobľúbenejších chvíľ v živote.
Zmenil Facebook či Twitter žurnalistiku?
Žurnalistika sa vďaka technológiám veľmi zmenila. Pri prvom výstupe cez satelit som mal za sebou veľký 16-kolesový kamión plný príslušenstva. Dnes mi stačí satelitný telefón, laptop a malá taška s kamerou a zdrojom energie a som pripravený ísť kdekoľvek na svete. Môžem si to zeditovať a poslať z hotelovej izby. Technológia nesmierne zlepšila spravodajstvo. Sociálne médiá, to je niečo iné. Je to nový spôsob, ako komunikovať s divákmi, dovoľujú nám lepšie si vypočuť ich pohľad.
Nebojíte sa, že internet ohrozí televízie? Na Slovensku je dosť mladých ľudí, čo nemajú televízor.
Ani náhodou. Televízia už na internete je. Verím, že ešte počas môjho života bude väčšina 24-hodinových spravodajských televízií na webe.
Nie je to nebezpečné pre príjmy z reklamy? Je rozdiel pozerať televíziu z televízora a na internete.
Pre mňa je to to isté. Sadnem si pred svoju HD televíziu, stlačím gombík a vyberiem si, aký film chcem pozerať.
Potom však nepozeráte reklamu...
Je to istené. V mojom vysnívanom svete, ak chcete niečo pozerať, najprv si musíte pozrieť reklamu. Tradične to vidíte takto: najskôr príde reklama, potom Jim Clancy, chvíľu rozpráva, a potom príde ďalšia reklama. Môže to byť aj tak, že pozeráte niečo na internete a dole sa vám objaví banner.
Takže veríte v budúcnosť televízie?
Pohybujúci sa obraz nezmizne. Ľudia chcú vidieť videá, pozrite sa na taký YouTube.
Na vaše správy sa pozerá celý svet. Nikdy sa vám nestalo, že ste sa nemohli prestať smiať?
To nie. Každý má však za sebou nejaký trapas. Pokiaľ to robíte roky, pri komunikácii s divákmi ste už uvoľnený. Pred kamerou nie som iný ako teraz, keď tu stojím pred vami. To je moja teória. Ak si pozriete môj Brief na CNN, uvidíte, že tam hovorím rovnako ako teraz.
Nikdy ste sa necítili pod tlakom?
Takých vecí, čo nevyšli, bolo veľa. Sme v živej televízii, veci sa nevydaria. Nedávno som v šou chcel odovzdať slovo reportérovi do Bagdadu, a keď som hovoril, že prepájam do Iraku, počul som v slúchadlách producenta, ako hovorí: stratili sme kontakt, pokračuj. Tak som povedal, že mi je ľúto, máme istý komunikačný problém. Chcel som dať slovo ďalšiemu reportérovi, keď mi producent hlási, že aj toho sme stratili. Stane sa, že sa veci nevydaria, a je to frustrujúce.
Boli ste pri páde Berlínskeho múru či v občianskej vojne v Libanone, môžete porovnať rôzne časti sveta?
Keď ste mladý novinár, všímate si rozdiely, rôzne náboženstvá, zvyky, kultúru. Ale keď sa stanete starým novinárom ako ja, vidíte celé ľudstvo pohromade. Je jedno, či ste v Bratislave, Bruseli či v New Yorku, keď sa rozprávate s ľuďmi, všetci chcú to isté. Vzývať svoje náboženstvo, slobodne povedať, čo si myslia, zvoliť si vlastných predstaviteľov či lepší život pre deti a dobrú prácu. Po tom túžia ľudia v malej dedine v Afrike, alebo aj vo veľkom americkom meste.
Dlho ste žili v Bejrúte, nemali ste problém, že ste z americkej CNN?
Človek by si myslel, že budeme mať viac problémov, ako sme v skutočnosti mali. Jedna z mojich spomienok z Bejrútu je na jedného starého muža, ktorý žil v šiitskej zóne plnej plagátov ajatolláha Chomejního, kde unášali rukojemníkov. Tento starec vyšiel von, keď Izraelčania práve bombardovali a my sme hľadali úkryt. Pozval nás k sebe a dal mi vodu, aj keď on sám nemal čo piť. Zistíte, že všetky tie rozdelenia a hrozby sú len v politikoch, ktorí manipulujú situáciu.
Báli ste sa niekedy?
Iste. Strach vás drží pri živote na mnohých miestach. Obmedzujete tak riziko. Vtedy sme nemali armádne vozidlá, dokonca ani armádne vesty. Dnes sú podľa mňa novinári priveľmi chránení a potom sú izolovaní od ľudí. Je mi hrozne, keď ma z poistných dôvodov nútia nosiť nepriestrelnú vestu. Ako sa mám cítiť, keď kráčam v dave žien a detí a ja mám vestu?
Kto bol váš najťažší partner v rozhovore?
Bolo ich veľmi veľa. Politici, ktorí odmietali hovoriť pravdu. Politici, ktorí skúšali zavádzať, zle interpretovať fakty. Je veľa rozmerov. Ako novinár musíte byť stále na špičkách. Napríklad v roku 1982 v Libanone. Izraelský minister obrany Ariel Šaron s vojakmi vtrhol do jedného mesta a obsadil ho. Na tlačovej konferencii sa Šaron hrdil úspechom vojenskej operácie. Počas nej však prišlo o život veľa civilistov, ich počet nikto presne nevedel. Tak som sa ho spýtal: Pokiaľ by to neboli nevinní libanonskí civilisti, ale nevinní izraelskí civilisti, tiež by ste to podnikli? Zaútočil na mňa spôsobom, kde ste boli, keď izraelskí civilisti boli napadnutí, no ja som opakoval: Otázka je jasná, áno alebo nie? Bol taký naštvaný, že zrušil tlačovú konferenciu, vstal a odišiel preč. Bez odpovede.
Neboli počas prezidentskej kampane mainstreamové médiá na Obamu primäkké, aby neohrozili šancu mať prvého Afroameričana v Bielom dome?
O tom niet pochýb. Médiá, ktoré sú väčšinou liberálne, ho videli ako historickú príležitosť. Keď zbadali, že má šancu, povedali si, že to je naša chvíľa, aby sme sa rovnako podieľali na histórii. A trochu ho propagovali. Tiež to bolo o tom, proti komu kandidoval.
Sledujete správy aj počas dovolenky?
Musím si čítať e-maily a sledovať správy. Niečo sa môže stať, kým som na dovolenke, a keď sa vrátim, musím vedieť, čo sa stalo. Priznávam, že som od správ závislý. Vstávam o štvrtej ráno, aby som si prečítal noviny na notebooku. Bez neho skoro nikde nechodím. V roku 2006 som bol s rodinou na safari v Afrike. Nebol tam žiaden internet, dokonca ani elektrina, trvalo to desať dní. Keď som sa vrátil, mal som toľko e-mailov, že som ich nemohol ani prejsť. V Libanone sa začala vojna a ja som to hneď po návrate musel pokrývať. Bolo to naozaj ťažké. Cítil som sa ako človek závislý od heroínu bez dávky heroínu.
