Všetko, čo sa stalo potom, už iba odsekávalo kábel za káblom internetového spojenia medzi stranou a jej voličmi.
Kde sú tie časy, keď sa z blogov Sulíka, Mihála a ďalších šírila čerstvá energia a sebavedomie do najvyšších miest blogosféry, Facebooku a diskusií.
Presne ten typ pragmatického odporu sa nehodil do televízie, ale na dospievajúci slovenský internet sadol ako budajka na hlavu Milana Kňažka.
Hoci sa prví pochybovači už vtedy čudovali, prečo napríklad politik 2.0 obvoláva redakcie namiesto toho, aby si to s novinármi vybavil ručne-stručne-blogovo, v momente, keď na volebnom výsledku zasvietilo dvojciferné číslo, každému boli pochybnosti ukradnuté.
Kde sú tie internetové časy. Aké úspešné boli kedysi ich blogy na Facebooku, takí úspešní sú dnes v demontáži mediálneho obrazu, ktorý nimi vytvorili.
O vyklikané víťazstvo prichádzajú s každým ďalším vystúpením v televízii. Politik v obleku, čo vysvetľuje, obhajuje a nadáva na médiá, nikdy nebude idolom internetu.
Nebude mať čas, a najmä dôvod, búchať do klávesnice argumenty napríklad pre fanúšikov rádia FM a spamovať emailové schránky akýmkoľvek „vesmírnym prdom“ (Sulíkov slávny výraz).
Aké poučenie plynie z tohto nedokončeného príbehu? Že internet vám pomôže dostať sa z nuly do parlamentu za 19 mesiacov a menej ako milión eur.
A že tí istí, čo sa vás ešte nedávno zastávali na blogoch, vám bez váhania vynadajú do kreténov, len čo zistia, že blogy vám šli lepšie, než vám ide politika.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
