Stojí na čele Univerzitnej nemocnice v Bratislave, ktorá má 40-miliónový dlh. Ten má do konca budúceho roku znížiť na nulu. Bez pomoci štátu to podľa neho nie je možné. JOZEF SABOL.
Ako ste sa stali šéfom Univerzitnej nemocnice? Poznáte ministra Ivana Uhliarika?
„Zoznámili nás spoloční priatelia. Dvadsať rokov som pracoval na klinike úrazovej chirurgie a posledných desať rokov ako vedúci oddelenia. Veľmi dobre poznám túto nemocnicu. Počas mojej práce ma spoznalo veľa pacientov a kolegov. Mnohí ma vnímajú aj ako dobrého manažéra.“
Prečo ste sa rozhodli pracovať s peniazmi a číslami?
„Už keď som bol v nemocnici na Kramároch, robil som aj s peniazmi. Keď sme chceli novú techniku, museli sme hľadať spôsob, ako ich získať. Štát to nechcel financovať. Preto sme zakladali nadácie, združenia a žiadali o sponzoring.“
Z pozície lekára ste sa dostali na čelo nemocnice, ktorá má obrovské dlhy.
„Len nedávno som zistil, že viesť nemocnicu nebude jednoduché. Predtým som patril k najväčším kritikom vedenia. Chcel som, aby sa efektívnejšie staralo o lekárov. Nechápal som, prečo keď chcem liečiť pacienta, mi niekto hovorí, že nie sú peniaze na lieky či technológie. Neveril som, že to tak je.“
Teraz, keď viete, že to nebude také jednoduché, ako hodnotíte, že vám minister znížil plat?
„ V podstate mi ho zvýšil z doterajších 1400 v hrubom aj so službami na dvojnásobok. Nikdy mi nešlo o plat.“
Máte vyriešiť problémy, ktoré spôsobili vaši predchodcovia. No máte to robiť za menej peňazí ako oni.
„To sa pýtam aj ja. O plate sme sa s ministrom počas prvých desiatich stretnutí nerozprávali. Ale ak by som si chcel doviesť manažérskeho odborníka, nemám mu čo ponúknuť.“
A o čom ste sa bavili?
„O tom, že poznám dobre situáciu v nemocnici, mám slušné odporúčania, nie sú za mnou škandály. Išiel som sem aj zo zvedavosti a chápem to ako výzvu. Chcel som vidieť, ako to funguje na druhej strane. Moja predstava bola, že prídem a nájdem tu brutálne kradnutie. Teraz s tým nemôžem súhlasiť. Je to inak.“
Ako?
„Nekradlo sa tu tak, ako som si myslel. Sú tu ťažkosti, no tie nespôsobil konkrétny človek. Je to najmä systémový problém, ktorý by mala vyriešiť vláda.“
Obstarávalo sa férovo?
„To by som nepovedal. Neobstaráva sa tu možno úplne najlepšie, ale to nie je dominantný problém.“
Neplytvá sa?
„Možno energiami, lebo sú prestarnuté budovy. Ale určite nie s liekmi. Dávame na ne asi 20 percent výdavkov, čo je štandard. Na tomto sa nedá ušetriť.“
Ale minister s tým počíta. Na energiách aj liekoch šetriť chce.
„Chápem to. Napríklad len centrálnymi nákupmi onkologických liekov sa dá ušetriť desať percent.“
Čo od vás očakáva minister?
„Čaká, že dlh, ktorý sa každý mesiac tvorí, zastavíme. Mesačne je to asi šestnásť percent celkových príjmov, ktoré nemocnica má. Mesačne ide približne o dva milióny. Nemocnica má ročný rozpočet zhruba 180 až 190 miliónov eur. Možnosťou je znížiť náklady na mzdách, ale to by som mal prepustiť 1200 ľudí. Navrhovali to aj tí, ktorí sa chceli stať riaditeľmi. Toto však nerieši problém nemocnice. Keď prepustím 500 ľudí, nezískam mesačne šestnásť percent. A to ešte nepočítam, že nám mesačne dajú o pätnásť percent menej poisťovne.“
Aké je východisko?
„Musí sa definovať minimálna požiadavka na univerzitnú nemocnicu. Určiť, čo je pre ňu nevyhnutné, ktoré oddelenia, kliniky, národné programy. Musíme urobiť racionalizáciu a reštrukturalizáciu nemocnice tak, aby sme poskytli pacientovi všetko, čo potrebuje. Treba však určiť, čo zo služieb Univerzitnej nemocnice môže prejsť pod mesto či župu. Takéto nemocnice budú musieť obhájiť dôvod svojej existencie. Za ministra Zajaca tu bola Fakultná nemocnica Bratislava Mickiewiczova, ktorá vychovávala lekárov. Boli Kramáre SZU, kde sa robili atestácie. Ružinov bola mestská nemocnica. Rovnako aj nemocnica v Petržalke. Zajac to zlúčil, aby mohol predať nadbytočný majetok.“
Ten však nepredal.
„Niečo predal. My lekári sme ním boli veľmi sklamaní. Pred voľbami sme ho veľmi podporovali. Sľuboval nám definovanie minimálnej zdravotnej siete a solidárneho poistenia.“
Minimálnu sieť urobil.
„Minimálnu sieť čiastočne, ale solidárne poistenie nie.“
Lebo chýba odvaha.
„Asi.“
Rozdelením nemocnice sa však len prerozdelí dlh medzi štát a samosprávu.
„Nevieme definovať, čo je dlh, lebo nemáme cenu výkonu. Máme cenník, ale ten nezodpovedá realite. Poviem vám príklad. Keď bol operovaný expremiér Dzurinda, bežný výkon stál nemocnicu 90-tisíc korún a od poisťovne sme za hospitalizáciu pacienta dostali 25-tisíc korún. Kto tu vyrobil dlh? A toto sa stáva pravidelne. Sám expremiér bol vtedy prekvapený.“
Mali ste použiť metódu, ktorú by vám plne hradila poisťovňa.
„Taká metóda v tomto prípade neexistuje. Poisťovne platia paušálne ceny, nie skutočné náklady.“
Žiadate teda, aby vám poisťovňa zaplatila viac. Sám však uznávate, že dostanete menej.
„Áno, lekára nezaujíma faktúra pre poisťovňu, ale to, aby bol pacient čo najlepšie ošetrený. Zdravotná poisťovňa zbytočne míňa peniaze, keď niekedy hradí 5000eurovú techniku, a my vieme rovnako dobre použiť aj tú za 500 eur. A ak chce niekto viac, nejaký produkt, ktorý je dobre marketingovo zvládnutý, nech si to doplatí. Toto keď poviem, každý začne cúvať, že to nie je pravda.“
Takže by sa vo fakultných a univerzitných nemocniciach mali zvýšiť platby za výkon?
„Je otázne, či koncová nemocnica by mala mať limity. Ide aj o to, či by sa na financovaní nemocnice, kde sa vyučujú lekári, nemalo podieľať aj ministerstvo školstva. Z verejného zdravotného poistenia nemôže byť financovaná výučba medikov. Tie peniaze nie sú na výskum, má byť z toho platená zdravotná starostlivosť.“
Vaše riešenie likvidácie dlhu je teda to, že vám štát dá viac peňazí. Chcete zrušiť limity, poisťovňa by vám platila akýkoľvek výkon, prispeje vám ministerstvo školstva. Minister Uhliarik tuší, čo na neho pripravujete?
„Myslím, že to vie, lebo je rozumný človek. Dlh je spôsobený zlým systémom. Ak odstránime anomálie vyššou kontrolou, lepším obstarávaním, centrálnym nákupom, tak stále budeme tvoriť dlh. Ušetrili by sme možno šesť percent, možno desať. Ale nie šestnásť. Aj keby sme zázračne začali tvoriť zisk, napríklad milión eur mesačne, bude nám trvať 40 mesiacov, kým splatíme dlhy. To je absurdné.“
Prečo vám vaši veritelia ešte stále posielajú lieky a materiál?
„Musíte sa spýtať ich. Nechápem to. Asi im to vyplýva zo zákona, mohli by stratiť licenciu.“
Chodia za vami?
„Chodia. Vypytujú sa, vyhrážajú sa mi.“
Exekúciami?
„Aj nimi. Ale v drvivej väčšine sa správajú veľmi korektne. Som tu štyri týždne a tým ešte argumentujem. Niektorí to chápu. Pýtam sa však, prečo.“
Lebo sú zvyknutí, že vás nakoniec oddlží vláda.
„Asi máte pravdu.“
Možno vám budú ponúkať úplatky, aby ste niekoho pri platbách uprednostnili.
„Je to možné. Ale úplatok nič nevyrieši. Máme zoznam dodávateľov, niekde dlžíme 300 dní od splatnosti inde 400. Dodávatelia o sebe všetci vedia a vedia i to, koľko im dlhujeme. Ak by som urobil chybu a niekoho uprednostnil, tak ma dajú na súd. Máme teraz súd s distribučnou firmou, ktorá nás žaluje za úroky z omeškania. Uvidíme, ako to dopadne.“
Komu najviac dlhujete?
„Sociálnej poisťovni dlhujeme veľa. Energetickým firmám tiež. Máme to však nastavené tak, aby sme neprišli na hranicu, kde by nás mohli vypnúť.“
Už ste začali plánovať transformáciu na akciovú spoločnosť?
„Nie. Robím si personálny audit a analýzu. Mal by byť dokončený do konca roka. Musíme racionalizovať. To je náš krátkodobý cieľ. Potom urobiť návrh reštrukturalizácie pracovísk. Chceli by sme podporiť pracoviská, ktoré sú ziskové a jedinečné ako neurochirurgia, traumatológia, gastroenterológia, transplantologické oddelenie. V druhej polovici budúceho roka by sme chceli začať pripravovať nemocnicu na transformáciu. V štruktúre, v akej je dnes, sa to nedá.“
Máte ešte prebytočný majetok?
„Určite tu je.“
Budete ho predávať?
„Budeme sa snažiť. Máme projekt na Podunajské Biskupice, z ktorých by mohol byť hospic. Je tu ešte jeden problém. Ak by sa postavila v Bratislave nemocnica Rázsochy, o ktorej sa hovorilo pred voľbami, situácia by bola iná. Nemocnica na Kramároch je nerekonštruovateľná, energeticky zlá, prestarnutá. V týchto budovách je obrovský skrytý dlh. Sú v katastrofálnom stave. Veľa peňazí ide do opráv. Ak by fungovali Rázsochy, mohli by sa odpredať Kramáre, ale aj Mickiewiczova. O ňu má zas záujem pamiatkový úrad.“
Takže to treba čím skôr predať.
„Áno, ale citlivo.“
V zoštíhlenej Univerzitnej nemocnici by teda ostali nemocnice v Petržalke a Ružinove?
„Je viacero možností. Ak sa neurobí nová nemocnica, tak sa bude musieť veľmi investovať do opráv. To sú vyhodené peniaze. Rázsochy sú priorita.“
Mali by si priplácať pacienti na zdravotnú starostlivosť? Za pobyt v nemocnici, ako to bolo za exministra Zajaca?
„Nie. To nemusíme urobiť. Poisťovne by mali definovať seriózne ošetrenie. Peňazí na kvalitnú starostlivosť je dosť. Mali by povedať, čo sa z nej bude platiť. Definoval by som minimálne štandardy, aby pacient bol špičkovo ošetrený, ale bude mať možnosť priplatiť si za nadštandard.“
To je dlhodobý cieľ. Ale do konca budúceho roku máte byť bez dlhu, aby ste sa mohli transformovať.
„V tejto situácii si to neviem predstaviť bez toho, aby sa nemocnica štátom oddlžila. Nie som schopný ušetriť 40 miliónov eur. Obviňujú nás, že sme najdrahšia nemocnica, že máme najvyššie platby za pacienta. Ale tu ošetrujeme tých najťažších pacientov.“
Pri výkonoch, ktoré sa tu robia, s chybami v systéme a ľuďmi, ktorí sú tu, je 40 miliónov primeraný dlh?
„Beriem to ako nevyhnutné zlo. Možno by sme to vedeli znížiť na polovicu, ale stále tu dlh bude. Neviem si bez zníženia kvality predstaviť, že by sme to sami zvládli.“
Autor: Veronika Folentová
