Ale len do okamihu, než ďalší klient oznámi, že to všetko je síce úžasné, že by rád ďalej využíval naše služby, no pre druhotnú platobnú neschopnosť jeho klientov už nemá koho ďalej prepúšťať, aké náklady osekať a kde si požičať.
V kríze môžete mať najlepšie nápady, no nie je vám to nič platné. Kde nie sú dopyt a peniaze medzi spotrebiteľmi, tam sa nedá robiť obchod. Na to, aby sa darilo vám, potrebujete, aby sa darilo aj ostatným. Niežeby to bolo niečo nové, hospodárske krízy tu máme od okamihu, keď bol „vynájdený“ kapitalizmus. Ich zmyslom vždy bola previerka, kto má silu prežiť a eliminácia tých, ktorí už sú prežívajúcimi dinosaurami. Ale na tej súčasnej kríze mi niečo nehrá.
Kríza obvykle trvá pár mesiacov. Ak však dobre počítam, na tú súčasnú by sa hodilo skôr označenie „pár rokov“. Začalo sa to plus mínus v septembri 2008, teraz máme november 2010. Čo je zle?
Zásahy štátu. Za tým si stojím celkom iste. Tak napríklad šrotovné. Jediné, čo dokázalo, bolo ubrať peniaze všetkým a presunúť nákupy áut v čase. Alebo všetky „krízové“ dane. Päťdesiatpercentné zdanenie stavebného sporenia v Česku. Daň z letenky v Nemecku. Špeciálna daň pre energetický sektor v Maďarsku. Bankové dane diskutované v celej Európe.
Všetky tieto dane majú jediný zmysel: vydojiť čo najviac peňazí z odvetví, ktoré ešte akotak prosperujú a zaplátať nimi diery v rozpočte, ktoré vznikli dotovaním neperspektívnych odvetví. Štát kradne ziskovejším, ktorí môžu ťahať ekonomiku, a dotuje stratových, ktorí ekonomiku sťahujú ku dnu a krízu nemali prežiť.
Ešte pár takých „chytrých“ daní a skončíme ako Japonci, ktorí sa v „polokríze“ potácali desaťročie. Úprimne dúfam, že vláda ďalšie pokusy o pomoc ekonomike už vzdá.
Autor: riaditeľka Next t Finance
