Ako fungujú hovorca a premiérka?
„V podstate som premiérke celý deň v pätách. Som na väčšine pracovných a oficiálnych rokovaní, s výnimkou tých, kde sa rokuje medzi štyrmi očami. Prídem do práce ráno, odídem večer a čas medzi tým trávim v blízkosti premiérky.“
Voči Ivete Radičovej ste boli ako komentátor kritický, teraz ju obhajujete aj tam, kde nemusíte. Zmenili ste sa vy alebo ona?
„Poviem to úplne priamo. Myslím si, že ako novinár som ju dosť podceňoval. Mal som o nej inú predstavu. Napríklad som nevedel, aká je tvrdá vyjednávačka. Nevedel som, čo mám od nej čakať. Šiel som k nej s predstavou, že vyskúšam, čo bude. Byť pri premiérke je zaujímavé, z osobného pohľadu zažijem veci, ktoré by som ako novinár nezažil. Potom som zistil, že som urobil dobre aj z druhého dôvodu. Bez ohľadu na to, ako pateticky to vyznie, tak si myslím, že Iveta Radičová je politička, ktorá naozaj veľmi vážne myslí boj proti korupcii.“
Keď ste odchádzali z novín, viac ste si vážili Ivana Mikloša ako Ivetu Radičovú. Ako je to teraz?
„Neviem, či viac vážil. Ivetu Radičovú som nepoznal a tým, že som riešil ekonomiku, tak som bol viac s Ivanom Miklošom. Za tých 14 rokov, čo som robil novinára, som bol s Miklošom v neustálom kontakte. Poznal som jeho myslenie. Dnes je to tak, že obaja vedia dobre spolupracovať.“
Veď sa hovorí, že medzi Miklošom a Radičovou je najväčšie napätie.
„Fakt, že spolupracujú, neznamená, že majú na všetko rovnaký názor. Keď robíte ťažké veci typu, kde škrtať, tak je logické, že sa určite nájdu oblasti, kde nebudú mať premiérka a minister financií rovnaký názor. K diskusiám dochádza, ale napätie nie je.“
Po skúsenosti hovorcu, čo by ste robili inak ako novinár?
„Rozhodne by som bol trpezlivejší z hľadiska očakávania výsledku. Je až prekvapujúce pre pozorovateľa zvonku, ako pomaly sa dostane do finálnej fázy akákoľvek dobrá myšlienka. Je to pomerne komplikovaný proces dokonca aj pri témach, ktoré sú celkom jasné ako je zverejňovanie zmlúv.“
Ako komentátor ste boli kritický k vláde. Čo sa stalo, že ste sa ocitli na druhej strane?
„Úprimne povedané, písanie mi nedávalo to, čo pred piatimi rokmi. Už som si nehovoril, že je to super robota, ktorú robím. Čo sa týka hovorcu premiérky, bolo to veľké lákadlo. Byť pritom, sedieť pri stretnutí s Hillary Clintonovou alebo Angelou Merkelovou je niečo, čo novinári nikdy nezažijú. Novinár a komentátor je trochu sólista. Je to exhibícia, keď človek prezentuje svoje názory. Teraz je to úplne iné, lebo musím robiť všetko preto, aby som čo najjasnejšie a najpríťažlivejšie prezentoval názory premiérky. Musel som trochu potlačiť vlastné ego.“
Neprekáža vám, že ste mali slobodu a teraz len hovoríte za niekoho iného?
„Pamätám si, ako zareagoval Štefan Hríb, keď som sa stal hovorcom. Vraj ako novinár som mohol veci ovplyvniť a teraz budem len sedieť a písať tlačové správy. Myslím si, že je to presne naopak. Ovplyvniť je silné slovo, ale už len samotný fakt, že môžem povedať premiérke svoj názor na nejaký zákon, je o dosť viac, ako napísať komentár.“
Už ste museli oznámiť niečo, s čím ste nesúhlasili?
„Nikdy som nemusel hovoriť niečo, čo by bolo proti mojej vôli alebo presvedčeniu. Určite som už oznamoval veci, o ktorých som si ja ako človek s nejakým názorom myslel, že by mohli vyzerať inak. Stalo sa. To je o politike. Niekto si predstavoval konsolidáciu verejných financií takto, druhý inak, koalícia sa našla niekde v strede. Ja komunikujem dohodu. Sú veci, na ktoré mám iný názor, ale vláda môže vládnuť len vtedy, keď sa dokáže dohodnúť.“
Jeden z vašich posledných komentárov bol Radičovej grécky punk, kde ste kritizovali, že Slovensko odmietlo grécku pôžičku. Ako sa vyrovnávate s tým, že ste mali aj iné názory ako premiérka?
„No, nie je hanba povedať, že som nemal celkom pravdu, keď som písal tie komentáre. Myslel som si, že Grécko nezvládneme v rámci EÚ. A mýlil som sa. Nie je hanba povedať, že som podcenil schopnosti slovenskej vlády.“
Spätne by ste korigovali svoje komentáre?
„ Určite.“
Čo je pre vás najväčším sklamaním? Ktorý novinár alebo médium?
„Veľká časť roboty pre novinárov spočíva v tom, že zháňam reakcie na to, čo Jožko povedal na Ferka. Ja som ako novinár mal rád skôr vecné problémy, či je zákon dobrý alebo nie. Som sklamaný, že veľká časť dopytov je po reakciách na reči. Prekvapilo ma, aké veľké množstvo takýchto otázok denne riešim. Čo sa týka konkrétneho textu, tak to bol denník SME a článok, že Radičová zmenila názor na euroval.“
Veď zmenila.
„Som hlboko presvedčený, že nie. Jedna z vecí, o ktorej aj o polnoci napíšem stanovisko, je euroval. Lebo tu od augusta hovoríme vždy to isté. A SME napíše, že sme zmenili názor. To bolo aj prvý raz, čo som kričal na novinára.“
Často na Facebooku kritizujete novinárske texty. Nie je to neprofesionálne?
„Je to dobrý priestor na debatu, keď na Facebooku vypustím nejakú jedovatú poznámku. Nekričíme na tlačovke na novinárov. Len do nich na Facebooku trochu zlomyseľne poštuchnem. Navyše si myslím, že pri chybách novinárov, ktorí veľmi kriticky číhajú na každé neisté a nepresné vyjadrenie politika, je takáto reakcia v poriadku. Ak si prečítam niečo, čo nie je celkom pravdivé, Facebook je dobrá platforma na diskusiu.“
Ak noviny uvedú nepravdivý údaj, nie je lepšie požiadať ich o opravu?
„Robil som v novinách veľmi dlho, aby som vedel, že často je to iba o nuansách a interpretácii. Niekedy nestojí za to riešiť opravu, stojí za to vypustiť jedovatú slinu na Facebooku.“
Nakoľko je táto konfrontácia s novinármi efektívna?
„ Nemyslím si, že by samotná premiérka bola v konfrontácii s médiami. Informačná politika celej vlády je otvorená. Snažíme sa na každú otázku odpovedať.“
Splnili sa vaše očakávania v novej práci?
„Úprimne povedané, mal som ich nižšie. Vzhľadom na malý tím premiérky, som takmer pri všetkom. Ťažké sú dni, keď som mal 70 telefonátov od médií. Je to celodenná štvanica. Ráno, keď prídem, tak to začne zvoniť, okolo obeda je trochu pokoj a potom až do večera.“
Mnohí súčasní hovorcovia sú bývalí novinári. Čo sa deje s novinárskou profesiou, že pomerne mladí ľudia odchádzajú?
„Médiá neboli v poslednom čase v dobrej kondícii. Vieme prečo. Bol tu prepad inzertného trhu, zažili sme si krátenie miezd. Už predtým bola situácia zložitá, keď porovnáme veľkosť redakcií s inými v zahraničí. Nepoznám novinára na Slovensku, ktorý by mal komfort pracovať na jednej téme mesiac alebo dva. Prirovnám to článku v New York Times o eurofondoch. Novinár bol na Slovensku pred dvomi mesiacmi a nedávno vyšiel článok. No neviem si predstaviť, že by to takto bolo na Slovensku. Robota je chvatná, motivácia klesá a predstava pracovať pre vládu, keď sa niečo deje, je lákavá.“
Nie je miesto hovorcu len prechodnou stanicou na ceste do politiky?
„Ponuku na priamy vstup do politiky som dostal, keď som odišiel z Trendu. Bolo to diskrétne, takže zostanem aj ja a nepoviem od koho. Odmietol som, lebo nemám bunky na to, aby som robil politiku.“
Premiérka vám povedala, že by ste si mali dokončiť vysokú školu. Už ste s tým začali?
„To je práve ten problém, že keď rýchlik trochu spomalí, možno začnem. Ale teraz je to fyzicky nepredstaviteľné. Diplom z vysokej školy je formalita. Ja som odišiel zo žurnalistiky na konci štvrtého ročníka. Ale zjavne to bola téma aj pre médiá. Takže jedného dňa, keď budem mať čas, si vysokú školu dokončím.
Keď ste odchádzali zo SME na Úrad vlády, mali ste jeden oblek. Koľko ich máte teraz?
„Mám štyri. A veľa kravát a košieľ. Som prekvapený, že sa na to dá zvyknúť.“
