Mnohé ciele, ktoré si írske vlády v posledných 20 rokoch vytýčili a pre ktoré žali uznanie, nakoniec stroskotali.
DUBLIN. Írsko v posledných necelých 20 rokoch rástlo hospodárskym tempom, aké nemalo v Európe obdoby. Od roku 1990 do roku 2007 sa jeho hrubý domáci produkt (HDP) na obyvateľa po odpočítaní inflačného vplyvu zvýšil na dvojnásobok.
Zelený ostrov, v minulosti známy ako krajina vysťahovalcov, sa zmenil na raj prisťahovalcov. Avšak finančná kríza tento rozprávkový príbeh náhle skončila. Írsko potrebovalo od partnerov v eurozóne a od Medzinárodného menového fondu (MMF) na záchranu pred bankrotom pomoc 85 miliárd eur.
Problémy Írska rástli súčasne s jeho rozkvetom. Roky však zostávali skryté, čo spôsobilo, že keď sa prejavili, ohromili obludnosťou. Od roku 1996 do roku 2007 sa ceny domov v krajine zvýšili štvornásobne. Ich prudký vzostup prekonal aj vývoj cien nehnuteľností v Spojených štátoch; v rovnakom čase dosiahli vzostup "iba" 100 %.
Banky stratili obozretnosť
Boom cien nehnuteľností bol podľa štúdie írskeho ústavu pre ekonomický a sociálny výskum ESRI "racionálnou odpoveďou na rastúci dopyt". Počet obyvateľov rástol nielen v dôsledku prisťahovalectva. Vďaka rastúcim príjmom si mohlo čoraz viac Írov zabezpečiť vlastnú strechu nad hlavu.
Vývoj viedol domáce banky k strate obozretnosti. Stavebným firmám a developérom začali poskytovať veľké úvery. Avšak od prelomu storočí rástli ceny nehnuteľností oveľa rýchlejšie než príjmy.
V roku 2006 dosiahla cena novostavby desaťnásobok priemernej ročnej írskej mzdy. Aj preto banky výrazne oslabili kritériá na poskytovanie úverov.
Od tohto momentu suma poskytnutých úverov začala znovu klesať. Ľudia zapochybovali, či rodinný dom vôbec niekedy dokážu splatiť. "Najneskoršie od polovice roku 2007 sa dostalo írske stavebníctvo do vážnych ťažkostí. Firmám zostávalo čoraz viac nepredaných nehnuteľností," uviedol Morgan Kelly z dublinskej University College v štúdii The Irish Credit Bubble (Írska úverová bublina).
Nezáujem o produkciu stavebníctva sa stal ihneď problémom celej krajiny. V tom čase 13,3 % ekonomicky činného obyvateľstva pôsobilo v tomto sektore. Z členov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) malo Írsko najviac stavbárov. V rokoch 2006 a 2007 dosiahol podiel sektora na írskom HDP 16 %.
Stavebníctvo padlo
Kríza stavebníctva strhla so sebou aj domáce banky. Akcie Anglo Irish a Allied Irish začali klesať od leta 2007. Splatenie úverov, ktoré poskytli, bolo ohrozené. Developérske firmy a súkromní stavebníci dosiahli na nich podiel 60 %. Americká investičná banka Goldman Sachs vypočítala, že írske banky v tom čase rozpožičali 260 miliárd eur, to zodpovedalo 160 % írskeho HDP.
Ťažkosti írskych bánk nezapríčinila finančná kríza. Po šikmej ploche sa kĺzali už pred septembrom 2008, v ktorom skrachovala americká veľkobanka Lehman Brothers.
Jej zánik vyvolal celosvetovú paniku. Banky si takmer z večera do rána prestali dôverovať a už si navzájom nepožičiavali peniaze, aby si preklenuli obdobie ich nedostatku.
Zastavenie obehu peňazí medzi úverovými ústavmi malo pre írske banky katastrofálne následky. Na konci roku 2007 mali podľa Kellyho záväzky voči zahraničným ústavom 240 miliárd eur. K tomu však treba pripočítať financovanie cez dlhopisy, ktoré dosiahlo 175 miliárd eur.
Štát sa zaručil
Hoci na jeseň 2008 sa dostala do akútnych refinančných problémov len banka Anglo Irish, vláda vyhlásila, že ručí za záväzky všetkých írskych bánk. Írsko ako prvé v EÚ zriadilo konsolidačnú banku National Asset Management Agency (NAMA).
Začala činnosť v apríli a od bánk kupovala nedobytné úvery, ich objem bol stanovený na 80 miliárd eur. Avšak za ne im poskytla len 54 miliárd eur. Vysoké zrážky spôsobili ústavom citeľné straty. V septembri pred dvoma rokmi minister financií Brian Lenihan tvrdil, že írske úverové ústavy budú potrebovať na prekonanie krízy ešte pomoc okolo 17 miliárd eur. Minister sa veľmi zmýlil.
Dublin sa od začiatku 90. rokov usiloval o to, aby sa v krajine usádzali zahraničné banky. Prichádzali nielen preto, že v hlavnom meste nachádzali ľudí, ktorí perfektne ovládali angličtinu, ale príťažlivé boli aj ďalšie podmienky. Pracovníci ESRI v správe uviedli, že banková "regulácia v krajine bola na nízkej úrovni". To využili aj niektoré nemecké krajinské banky, ktoré si v Dubline otvorili pobočky.
Venovali sa mimobilančným rizikovým obchodom s americkými hypotekárnymi papiermi. Všetky utrpeli vysoké straty. Bankový dohľad im však nevenoval pozornosť, a tiež ani vývoju v domácich úverových ústavoch. Domáce banky "monokultúrne" investovali do obchodu s nehnuteľnosťami na ostrove.
Neudržali deficit
Profesor ekonómie Patrick Honohan krátko pred nástupom do funkcie guvernéra centrálnej banky v septembri 2009 napísal, že už letmý pohľad na bilancie bánk mal vzbudiť podozrenie dohľadu. Vo výročných správach Anglo Irish sa uvádzalo, že v rokoch 1998 až 2007 jej medziročné výnosy rástli priemerne o 36 %.
Kelly Honohana doplnil a konštatoval, že niektoré stavebné firmy dostávali úvery bez náležitých záruk. Namiesto firiem poskytovali podnikatelia "osobné záruky". Za mnohomiliónové úvery ručili len osobným majetkom.
V porovnaní s hodnotou HDP sú daňové príjmy írskej vlády nízke. V rokoch najväčšieho stavebného rozmachu dosiahli z hodnoty domáceho produktu len 30 %, kým priemer v eurozóne bol o 10 % vyšší.
Nízke daňové sadzby v období krízy vyvolali prudký rast schodku štátneho rozpočtu. Ekonóm Karl Whelan z University College však nespochybňoval daň zo zisku, stanovenú na 12,5 %. Tá bola hlavným magnetom pre medzinárodné koncerny, aby v Írsku budovali pobočky.
Whelan kritizoval viacnásobné zníženie dane z príjmu, lebo zvyšovali závislosť príjmu štátu od dane z obratu, zdanenia kapitálových výnosov a z predaja domov. Posledné dva druhy daní prinášali v rokoch boomu do štátnej pokladnice 12 % z jej celkových príjmov.
Šprint sa nepodaril
Pokiaľ trh s nehnuteľnosťami prekvital a ekonomika dosahovala silné prírastky, relatívne nízke daňové sadzby neboli problémom. Avšak v roku 2008 došlo k poklesu dane z kapitálových výnosov a poplatkov za vydávanie dokladov o 40 %. MMF v štúdii o Írsku uviedol, že kým v roku 2007 bol štátny rozpočet republiky ešte vyrovnaný, v nasledujúcom roku dosiahol schodok 7,3 %. Po Grécku bol najvyšší v eurozóne. Dublin bude mať tento rok rozpočtový schodok 32 % HDP, grécky má byť ani nie tretinový.
Mnohé vysoké ciele, ktoré si írske vlády v posledných 20 rokoch vytýčili a pre ktoré žali uznanie v EÚ i mimo nej, nakoniec stroskotali. Krajina chcela odstrániť svoje historické zaostávanie skrátením si cesty k najvyspelejším, avšak dobrými úmyslami si vydláždila len cestu do pekla.
