BRATISLAVA. S emisiami obchodovali čudne nielen ministri za SNS, ale aj nominanti strany Jána Slotu v štátnej Žilinskej teplárenskej.
Z dokumentov, ktoré má SME, vyplýva, že tepláreň v roku 2008 predala 60tisíc ton emisných povoleniek po 11 eur za tonu. Priemerná trhová cena za tonu bola pritom v čase predaja 24,37 eura. Za trhovú cenu tak mohli Žilinčania inkasovať o 802 200 eur viac (vtedy 24,2 milióna korún).
V moci SNS Tepláreň v tom čase spadala do portfólia firiem ovládaných SNS. V predstavenstve sedela manželka Milana Vendrinského, ktorý požičiaval Jánovi Slotovi luxusný športiak Dodge Viper. V predstavenstve bol aj ďalší človek blízky šéfovi SNS – Karol Gordík a do dozornej rady v roku 2009 dosadili aj Slotovu dcéru Alžbetu Porubcovú.
Bývalý riaditeľ Králik je teraz šéfom Zvolenskej teplárenskej ako nominant SaS.
Predaj sa uskutočnil 23. júla 2008, keď bola priemerná cena 24,37 eura za tonu. K podpisu zmluvy došlo už 16. apríla 2008, keď sa priemerná cena dostala na 24,8 eura. Teplárne predávali emisie v čase, keď ich ešte nemali pripísané na svojom účte.
Predaj je „neštandardný", napísalo nové vedenie teplární v správe pre jediného akcionára firmy – Fond národného majetku. Fond bývalý manažment za predaj kritizuje.
Dôvod? Neistota Králik predaj po jedenásť eur zdôvodňuje tým, že teplárne potrebovali peniaze hneď a v tom čase ešte nemali údaje o presnom rozdelení povoleniek ani termín, kedy ich dostanú od ministerstva životného prostredia.
Cena povoleniek sa vraj navyše predtým prudko menila. Obchodník s emisiami – WMJ company – im zaplatil dopredu a niesol aj riziko, že mu emisie dodajú neskoro.
„Cena bola diskontovaná, pretože v čase podpisu zmluvy predávajúci nedisponoval emisiami, čiže nebolo možné garantovať termín dodania," vysvetľuje konateľ WMJ company Peter Zvolenský.
Dlhšie meškanie pri pripisovaní kvót firmám pritom predtým nastalo len raz, v roku 2005.
„Doteraz sa nestalo, že firme, ktorá je v Národnom alokačnom pláne II a má pridelené kvóty, by neboli prevedené," napísalo ministerstvo životného prostredia.
Bývalý riaditeľ teplární neodpovedal na otázku, či si nemohli zobrať krátkodobý úver a emisie predať za vyššiu cenu po tom, ako ich dostanú.
Spolupracovali dlhšie Rovnako nezodpovedaná ostala otázka, či si WMJ vybrali spomedzi viacerých firiem. Žilinská teplárenská predávala za Králika emisie už iba cez WMJ company. Cena bola neskôr výrazne bližšia priemernej trhovej cene.
S emisiami zvláštne obchodovala aj ďalšia štátna tepláreň pod kontrolou SNS. Trnavská tepláreň podľa týždenníka Trend v roku 2008 predala 45-tisíc ton povoleniek za 10,50 eura za tonu. Referenčná cena pritom presahovala 23 eur. Tepláreň aj v roku 2009 predala 60-tisíc ton približne za tretinu referenčnej ceny.
Obchod sa dá spojiť s Interblue
Spolumajiteľa WMJ spájajú osobné väzby s firmou, ktorej prischlo, že je garážová.
BRATISLAVA. Emisie od Žilnskej teplárenskej kúpila za zlomok ceny bratislavská spoločnosť WMJ company. Jeden z majiteľov Ján Smolen bol v roku 1994 štátnym tajomníkom ministerstva životného prostredia.
V rokoch 2004 a 2005 bol členom dozornej rady Slovenských elektrární. WMJ je možné cez Smolena nepriamo prepojiť s Interblue Group, ktorá sa za Ficovej vlády dostala k obrovským ziskom z predaja emisií od ministerstva životného prostredia ovládaného SNS.
Smolen je spoločníkom vo firme Remas Servis a tej je konateľom Miloš Šušoliak. Obaja boli v 90. rokoch konateľmi WMJ company.
Šušoliakov syn Michal bol uvedený ako autor internetovej stránky Interblue Group, ktorú neskôr zmazali.
Remas aj WMJ obchodovali s emisiami, WMJ sa v roku 2008 uchádzala o emisie od štátu, ministerstvo si vybralo Interblue. WMJ má so Žilinskou teplárenskou zmluvu na predaj emisií. Platí doteraz.
Kjóto dalo firmám miliardy
Slovenské spoločnosti majú emisií nadbytok. Mnohé na tom kráľovsky zarábajú.
BRATISLAVA. Keď OSN a väčšina jej členských krajín presadila v roku 1998 Kjótsky protokol, ekologicky zmýšľajúci ľudia verili, že pomôže znížiť emisie oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov. Zjednodušene – každá krajina dostala kvótu, koľko najviac môže vypustiť.
Fakty o Kjóte Kjótsky protokol je medzinárodná zmluva, ktorá platí od roku 2005, pripojilo sa k nemu 141 krajín, USA ho ignorujú, priaznivci hovoria, že prospieva žitotnému prostrediu, odporcovia o spomalení ekonomík.
V roku 2005 začal dohovor platiť a so systémom sa rozbehol aj globálny biznis predaja emisných povoleniek – teda emisií, ktoré krajiny dostali pridelené, ale nespotrebovali ich. Systém mal pomôcť aj rozvojovým krajinám, tie predávali limity priemyselným veľmociam za miliardy dolárov.
Európske štáty rozdelili časť svojich limitov firmám, ktoré ich mohli voľne predať, ak ich nespotrebovali.
Slovensko, na rozdiel od Japonska, má limity nastavané tak, že ich nemôže spotrebovať.
Podobne sú na tom aj Česko či Maďarsko. Niektoré naše firmy majú taký nadbytok povoleniek, že tvoria výraznú časť ich príjmov. Napríklad Trnavská teplárenská ich neminula ani desatinu.
Štátne teplárne hospodárili často s chybami
V niektorých teplárňach sa plytvalo peniazmi. V Bratislave asi miliónmi.
BRATISLAVA. Štátne teplárne, ktoré sú v zisku, by sa nemali privatizovať, hovorí premiérka Iveta Radičová (SDKÚ). Šesť štátnych teplární však nemusí pred sebou tlačiť len problémy s hospodárskymi výsledkami.
Mierny zisk vykazuje košická, žilinská a trnavská tepláreň. Martinská aj zvolenská sú v strate.
V červených číslach sa ocitla však aj Bratislavská teplárenská (BAT) – napriek tomu, že v roku 2008 predala lukratívny pozemok v centra Bratislavy za 41 miliónov eur (1,24 miliardy korún).
„Päťdesiatdva percent týchto prostriedkov sa použilo na investície nevýrobného charakteru, teda takých, ktoré nesúvisia s hlavnou činnosťou BAT," píše o hospodárení nové vedenie teplárne. Firma podľa nového vedenia hospodárila neefektívne.
Fond národného majetku (FNM) ako akcionár teplární skonštatoval, že väčšina spoločností nemala pozitívne hospodárske výsledky zo svojej hlavnej činnosti, ale započítaním mimoriadnych výnosov. To bol predaj majetku, emisných kvót a dodatočných emisných kvót.
„Teplárenské spoločnosti uzatvorili niektoré zmluvy, pri ktorých vzniká podozrenie z manipulácie a ovplyvňovania verejného obstarávania, respektíve boli uzatvorené za nevýhodných podmienok pre samotné teplárenské spoločnosti," konštatuje fond.
Teplárne investovali do opráv a údržby, ale aj do rozširovania svojej siete. Či boli investície použité hospodárne, sa dá zistiť ťažko. Napríklad pri rekonštrukcii horúcovodov má problém určiť primeranú cenu aj odborník.
