Každý chce v Moskve trhnúť čo najviac, je to zlatá baňa. Aj naše ceny sú vysoké, vďaka nim zarábame, tvrdí v rozhovore pre SME.sk šéf luxusných hotelov v Moskve.
Netrpíte syndrómom hotelového riaditeľa? Dokážete vnímať ubytovanie ako normálny človek, alebo ste už deformovaný a automaticky si všímate nedostatky?
Určitý syndróm tam už asi je. Aj v hoteli, ktorý nespravujete, automaticky vnímate chyby, trebárs ak je čo len milimeter nakrivo obraz, okolo ktorého bez povšimnutia prejde sto zamestnancov. Nemôžem sa tomu vyhnúť ani na dovolenke, s manželkou si však dnes vyberáme len také ubytovanie, na ktoré sú solídne referencie, a kde máme istotu, že dostaneme požadovaný servis.
Dokážem tiež rozoznať, ak sa niekto snaží poskytovať kvalitné služby, a v takom prípade je normálne prepáčiť aj drobný nedostatok. Naozaj si nespomínam, že by som niekedy býval v hoteli a rozčuľoval sa nad tým, čo nie je podľa môjho gusta.
Čo musí spĺňať hotel, aby ste si ho vybrali?
Ak ideme do zahraničia, referencie si pozrieme na webe. Pre nás je podstatné vedieť, čo hovoria ľudia, ktorí tam už boli. Ak je napríklad na Bali sto hotelov, pozrieme si, ktoré sú v top 10, a potom vyberáme podľa rozpočtu, ktorý máme k dispozícii. Sledujeme tiež ponuku služieb – či sú tam tenisové kurty, bazény, aké procedúry sú k dispozícii, aké je more, kedy je príliv a odliv a podobne.
Na Slovensku sme jednoducho drahší
Býval som v množstve hotelov v Nemecku a Francúzsku, ich hlavné mestá nevynímajúc. Ako je možné, že porovnateľné hotely u nás sú oveľa drahšie, hoci kvalita služieb výrazne zaostáva? Hovorím o úrovni trojhviezdičkových hotelov.
Toto isté platí aj v tých vyšších kategóriách, nielen pri troch hviezdičkách. Je to záležitosť dopytu a ponuky. Jednoducho sme drahší.
Nie je to skôr o nenažranosti? V Paríži som býval cca 400 metrov od Víťazného oblúka za rovnakú sumu ako na okraji Žiliny, komfort rovnaký. V Kolíne nad Rýnom zase za tretinovú cenu ako v porovnateľnom hoteli v Banskej Bystrici či v Levoči.
Kým sa nájde dostatok klientov, ktorí sú v Bratislave alebo Košiciach ochotní zaplatiť vyššie ceny ako na západe, nič sa nezmení. Ak by napríklad do Košíc necestovali klienti U. S. Steelu, ktorí pokojne obsadia štvorhviezdičkový hotel, tak by sa jednoducho nikdy neotvoril. Oni vedia, že sa uživia, už keď otvárajú, majú to spočítané. To, samozrejme, platí, ak je ich biznis plán v poriadku. Každý majiteľ si zhodnocuje peniaze inak a niektorí chcú zarobiť rýchlejšie.
Ako je na tom drahá Moskva?
Tiež tam predávame draho, ide o ceny, ktoré patria do trojky najvyšších na svete. Kto potom príde do porovnateľného hotela v Paríži alebo v Ríme, tiež skonštatuje, že to je de facto tá istá izba, akurát o polovicu lacnejšia. Pritom je to rovnaká značka, tie isté metre štvorcové, tie isté služby. Všetko sa odvíja od lokálnej ekonomiky, a keďže Moskva je jednoducho drahšia, aj hotel bude drahší, než ten istý v inej krajine.
Ak je hotel X v Moskve drahší ako tá istá značka v Ríme, znamená to, že v Moskve je aj bonitnejšia klientela?
Nie. Moskva však vždy trpela na nedostatok kvalitných ubytovacích kapacít na úrovni západných štandardov. Biznis v tomto meste chcú dnes robiť spoločnosti z celého sveta, a tie, samozrejme, očakávajú aj adekvátny servis. Na ten sa však už naučili aj samotní Rusi, a tak sa ich požiadavky nelíšia.
To vytvorilo silný tlak na kvalitu izieb, ale keďže je ich stále málo, logicky aj na ich ceny. Ak má investor k dispozícii povedzme lukratívnu budovu desať metrov od Červeného námestia, automaticky sa očakáva, že zainvestuje viac a vznikne tam hotel svetovej značky typu Ritz alebo Four Season.
Rusi svojim výrobkom príliš nedôverujú
Platí téza, že ak poskytujem kvalitné služby, určite získam klientelu?
Každému hotelu pomáha, ak má medzinárodnú značku, teda brand. Moskva v tom nie je výnimkou. Konkrétny príklad – náš hotel Kadaševskaja je lokálny, teda ruský produkt s vynikajúcou polohou a výhľadom na Kremeľ. V názve však nemá ani Hilton, ani Holiday Inn. Práve to však ovplyvňuje isté segmenty, ktoré sa rozhodujú na základe štandardizovaných kritérií – ak som býval v Holiday Inn v Paríži, v Moskve žiadam rovnaký štandard. Nebudem teda riskovať hotel Kadaševskaja, ale opäť si vyberiem Holiday Inn.
Brand je teda v Moskve základom úspechu, a je dobré, ak ide o značku, ktorá rezonuje nielen v Európe, USA, ale aj v Ázii. Značka je nepochybným garantom biznisu.
Ok, čiže vezmime si dva porovnateľné hotely – jeden je brandový, druhý nie, pričom poskytujú porovnateľné služby. Na trhu vždy vyhrá ten brandový?
V Moskve určite. Ruský klient už totiž vyhľadáva primárne značkové hotely, západná či ázijská klientela tak robí od začiatku. Chce mať istotu, že dostane rovnaký servis, na aký je zvyknutý doma. „Nonbrandový“ hotel môže mať akokoľvek skvelého riaditeľa, ten brandový aj tak vyhrá, pretože má väčšiu dôveru klientov. Podotýkam, že to, čo tvrdím, platí v Moskve, nie na celom svete.
Dá sa vysvetliť, prečo na značkách lipnú aj Rusi? Adorovanie všetkého značkového akoby bolo nevyhnutnou súčasťou transformácie každej krajiny po páde socializmu.
U nich je to o tom, že príliš nedôverujú svojim výrobkom a službám. Radšej si kúpia niečo zahraničné, značkové, nech to aj má tristopercentné clo, ale hlavne, nech je to spoza hraníc. Západ vnímajú ako záruku kvality.
S hotelmi je to identické. Ruský klient chce značky, takže tie sa už rozšírili aj do regiónov. Upozorňujem, že neplatí, že značkový hotel je automaticky drahší ako ten ruský.
Dôvod?
Neznačkové hotely jednoducho využívajú trhovú situáciu, a ak ponúkajú porovnateľné služby ako brandové, majú aj identické ceny. Napríklad hotel Kadaševskaja sa dnes cenovo priamo porovnáva so Sheratonom a Courtyardom. Práve s nimi bojuje o to, aký výnos na izbu sa dosiahne každý mesiac. Ak sme druhí, sme radi, lebo sme porazili jedného značkového konkurenta, ale skvelý výsledok je aj tretie miesto z ôsmich, keďže toľko konkurenčných hotelov sledujeme. Inými slovami, za kvalitu si vieme zapýtať, hoci ide o ruský hotel bez brandu.
Sedemstvo eur bez raňajok, internetu a parkovného
Aby bolo jasné, o akých hoteloch sa bavíme - koľko u vás stojí noc? Začnime tým brandovým.
Balčug Kempinski má 230 izieb, 12 percent z toho tvoria apartmány. Je to hotel s viac ako storočnou tradíciou, prvý päťhviezdičkový hotel, ktorý sa v Rusku otvoril po rekonštrukcii v roku 1992. Práve on vtedy nastavil úroveň služieb a ostatným ukázal, ako má vyzerať kvalita v luxusnom segmente, pričom najmä sem chodia bývať umelci ako Michael Jacskon, Sting a ďalší.
Tie ceny sú aké?
Okolo 32 tisíc rubľov za noc, čo je asi 700 eur. Taká je pultová cena, apartmán stojí okolo tisíc eur za noc. Tieto cifry platia, keď vieme, že sú akcie typu Eurovízia, obrovské športové udalosti, výstavy a podobne, jednoducho vtedy, keď je isté, že Moskva bude plná.
Pultová cena sa od reálnej líši?
Áno. Existuje aj čosi ako „najlepšia cena, ktorú dnes môžeme dať.“ Tá sa denne alebo týždenne hýbe, ide o marketingové rozhodnutie. Ak si teda rezervujete izbu cez web, zaplatíte povedzme 450 až 500 eur plus 18 percent daň.
Predpokladám, že pri takýchto pálkach sú raňajky v cene.
Nie sú. Bez dane za ne doplatíte asi 1800 rubľov, čiže asi 45 eur.
To už je cena so sluhom, ktorý ma osobne nakŕmi?
(smiech) Nie, ale Balčug má naozaj vychýrený raňajkový bufet so všetkým, čo si dokážete predstaviť. Ťažko poviete niečo, čo by ste tam nenašli. Ešte aj chlieb sa tam pečie vlastný. Samozrejme, ak má klient špeciálne požiadavky typu biostrava alebo bezlepková diéta, stačí to uviesť a hotel všetko rešpektuje. V rámci raňajok nechýba ani šampanské a kaviár.
Čo vodka? Sme v Rusku.
Tá nie je štandardom, obvykle dávame šampanské.
Na Slovensku je bežné, že raňajky v luxusných aj stredne drahých hoteloch sú v cene. Pri 700 eurách za noc by ich človek očakával tiež, a aby som to odľahčil, snáď aj s dvomi mulatkami, ktoré klienta ovievajú vejármi.
U nás je naozaj zvykom v rámci cien dávať všetko dokopy, v Moskve to však vôbec neplatí. V Bratislave a inde na Slovensku sa zvyknú robiť takzvané balíčky – za iks eur vám dáme povedzme ubytovanie, raňajky a wifi internet. V Rusku vám povedia, že k tej cene treba prihodiť daň 18 percent, 45 eur za raňajky, k nim taktiež daň 18 percent, a tak ďalej. Ak chcete internet, pripravte si ďalších 20 eur na deň.
Zvláštna politika.
V Moskve ťažko nájdete niekoho, kto by vám dal všetko v balíku. Za všetko sa platí zvlášť, a ku každej položke sa zvlášť účtuje aj DPH.
U nás sa platí tiež. Nerozumiem však príplatkom za každé nadýchnutie sa vzduchu. Na Slovensku je wifi internet bežný prakticky v každom normálnom hoteli. Štandard v kdejakej dedine za krkahájmi je luxusom vo veľkej Moskve?
Moskva si jednoducho môže za svoje služby zapýtať, a aj si zapýta. Je to drahé mesto, žiadna romantika, žiadna Praha, žiaden Paríž.
Predpokladám, že zvlášť sa účtuje aj parkovné.
Jasné, 20 eur. To minimálne.
Na deň?
(smiech) Nie na deň, iba na pol dňa, na 6 hodín. Na druhej strane priznám, že nedávno sme pristúpili k tomu, že v hoteli budeme poskytovať internet gratis, ale s nižšou rýchlosťou. Znamená to síce výpadok tržieb, ide však o trend, ktorý chceme skúsiť.
Každý chce trhnúť čo najviac
Ak idem do hotela, zaujíma ma, koľko platím za celý servis, teda ubytovanie, raňajky, internet a parkovné. Moskovská cenová politika mi pripomína naše banky – klientov oblbuje výškou úroku za úver, pričom len máloktorý vie, že ročná percentuálna miera nákladov je oveľa vyššia, a že banky na poplatkoch zdierajú.
Podľa mňa nikto tomu rozparcelovaniu cien nie je rád ani v Moskve, akurát každý hotelier využíva situáciu, a tak sa snaží zarobiť na každej položke zvlášť. Trh to totiž akceptuje. Každý chce trhnúť čo najviac, pričom Moskva je zlatá baňa. Pre hotel je výhodnejšie nechať vás platiť 700 eur plus 45 plus 20 plus 20, ako len tých 700.
Veď môžu pýtať rovno 785 eur.
Ale nevypýtajú si, lebo 700 eur znie lepšie. Moskovskí hotelieri sa tak kedysi rozhodli, a tak to funguje, hoci sa to málokomu páči. Manažéri vedia, čo robia. Súťaž na trhu prosto neprebieha na úrovni balíčkov, ale na úrovni čistej ceny za ubytovanie.
Koľko stojí noc v „nonbrandovom“ hoteli Kadaševskaja?
Ide o štvorhviezdičkový butik hotel, kde je len 35 izieb, pričom jedna stojí okolo 320 eur. To som však už počítal aj s raňajkami.
Akú vyťaženosť izieb musíte mať, aby ste boli v pluse? Plné to asi vždy nemáte.
Počas sezóny a cez týždeň máme plno, klesá to počas ruských sviatkov a podobne, keď sa nepracuje, čo má logiku, lebo sme biznis hotel. Hotel Kadaševskaja sa rentuje, ak máme obsadených minimálne 35 percent izieb, v Balčugu je to podobné, asi 40 percent. Pri týchto číslach už teda zarábame. Na druhej strane sú situácie, že sme v obrovskom pluse, hoci nikoho neubytujeme.
Napríklad?
Trebárs počas obrovských kongresov, keď sa využijú všetky kongresové priestory. Je to rovnako výhodné, ako keď obsadíme možno 100 izieb.
Zarábame vďaka vysokým cenám
Ak vám stačí 35 percentná obsadenosť, musíte mať teda riadnu maržu.
Iste, tie ceny sú naozaj vysoké. Vďaka nim zarábame.
Teraz si zafilozofujme – prídem do vášho hotela o deviatej večer, objednám si izbu, ľahnem si, ráno sa zobudím a 21 tisíc korún je fuč, a to som ešte ani nejedol, lebo potrebujem ďalších vyše 1300 korún. Prečo vlastne boháč potrebuje luxus, hoci môže prespať inde za tretinovú cenu?
Biznis sa odvíja od mnohých faktorov. Ak chce niekto uzavrieť kontrakt na istej úrovni, sú pre neho dôležité aj veci, ktoré bežný človek nevníma, a už vôbec ich nepovažuje za podstatné.
Pre takého podnikateľa je totiž zaujímavé už to, na akom aute sa dovezie z letiska do hotela. Aj samotný hotel si vyberá poctivo, lebo práve doň si potom pozve obchodného partnera. Inými slovami je to súčasť jeho imidžu. Každá firma má pritom rôzne úrovne manažérov, ktorí musia cestovať na služobné cesty – niektorých pošle do trojhviezdičkových hotelov, iných do štvorhviezdičkových a najvyššieho šéfa do päťhviezdičkového. Pre obchodného partnera je to podstatné, lebo vidí, v akej sfére sa pohybujete.
Je to len o imidži? Nebude v tom aj márnivosť a snobizmus?
Podľa mňa nie. Asi je to o tom istom, prečo si niekto kúpi Mercedes a nie Fabiu. Svet bohatne, ľudia zarábajú, a potom chcú peniaze míňať tak, že si užijú.
Ruskí zamestnanci? Nekvalitní a príliš chránení zákonom
Predpokladám, že plno vašich zamestnancov sú Rusi. Akí sú to pracovníci v porovnaní so slovenskými? Je jasné, v čom zlyhávajú mnohé služby u nás - málo úsmevu, neochota, drzosť a neschopnosť personálu.
U Rusov si to umocnite na druhú, česť výnimkám. Keďže som tam hotel otváral a prijímal bežných zamestnancov aj manažment, mám o tom solídny prehľad.
Vezmime si najskôr jednu časť personálu, tú základnú - tvoria ju čašníci, ľudia v kuchyni, teda tí, čo majú relatívne najnižšie platy. U nich akoby úplne absentovala hrdosť na to, čo robia. Jednoducho sa im nechce pracovať. Podporuje ich v tom aj tamojší zákonník práce, ktorý je úplne v prospech zamestnanca a v neprospech firiem.
V čom?
Ak chce dať zamestnanec výpoveď, výpovedná lehota je dva týždne od chvíle, čo doniesol papier. V luxusnom hotelierstve pritom platí, že napríklad do čašníka investujete obrovské peniaze aj čas, aby pracoval na úrovni. Firma logicky očakáva, že sa jej to vráti v podobe výkonov. Keď sa však taký človek rozhodne odísť, je takmer nemožné plnohodnotne ho nahradiť v priebehu dvoch týždňov.
Rusi si navyše radi dopriavajú oddych - nemajú problém makať 10 mesiacov a potom si spraviť dvojmesačnú prestávku s tým, že do dvoch týždňov od oznámenia natvrdo odídu. Všetkým hotelierom to veľmi komplikuje život, chcelo by to aspoň takú výpovednú lehotu, ako na Slovensku.
Ako je to, keď chce dať výpoveď zamestnancovi firma?
Buď musíme zrušiť pracovné miesto a aspoň rok ho nevytvoriť, prípadne sa dohodnúť so zamestnancom, že odíde sám. Zákonník práce takých ľudí chráni a vyhodiť ich nemôžete. Jediná možnosť je cez tri porušenia pracovnej disciplíny, tie však musíte mať riadne zdokumentované, čo nie je ľahké.
Poviem príklad - predstavte si, že zamestnanec príde do práce a zdá sa vám, že pil. Na Slovensku mu dá ochranka fúkať, zaprotokoluje to a hotovo, človek vo firme končí, niet s ním o čom debatovať.
V Rusku mu síce môžeme dať fúknuť do nášho alkotesteru, ale nie je nám to nič platné, lebo musíme privolať aj špecializovanú firmu, ktorá má na to licenciu. To sú, samozrejme, ďalšie výdavky. V takej situácii je potom lacnejšie poslať zamestnanca vyspať sa domov a všetko odpracovať za neho. Ľudia tam pritom majú nárok na dovolenku v dĺžke až 28 kalendárnych dní, čo tiež komplikuje prevádzku.
Z kvality tamojších pracovníkov teda nie ste nadšený. V čom je problém?
Veľa vyplýva z toho, aké tam majú hotelové školy. Na jednej strane ich nútia praxovať, na druhej tamojší študenti nemajú ani zďaleka také možnosti získať rozhľadenosť, ako napríklad Slováci. Tí majú na dosah Prahu, Viedeň aj západ, kým Rus, ak chce niečo vidieť a spoznať, musí letieť lietadlom, čo nie je lacné. Autom by sa ďaleko nedostal. Ponímanie kvality je teda u nich úplne iné ako u nás.
Rusi sú bez motivácie, nezarobia ani na malý bytík
Nepomáha Moskve ani príliv ľudí z chudobnejších oblastí Ruska? Mám tým na mysli niečo podobné, ako keď ľudia z východu alebo z Oravy pracujú v Bratislave.
Určite to vylepšuje situáciu, dokonca ľudia z regiónov majú v porovnaní s Moskovčanmi väčšiu ochotu makať. Na tých najnižších úrovniach zamestnaní sa to prejavuje na sto percent, pričom do Moskvy neprichádzajú len Rusi z regiónov, ale aj ľudia z Moldavska, Ukrajiny a podobne.
Hotely však pribúdajú rýchlejšie ako kvalitný personál, a tí najlepší ľudia sú, samozrejme, rozchytaní. Nie každého pracanta môžete postaviť pred klientelu z Afriky, Ameriky, či Ázie, keď viete, že nemá poriadny kultúrny rozhľad.
Človek by čakal, že toľké roky po rozpade Sovietskeho zväzu bude mladá generácia rozhľadenejšia.
Mladá generácia z regiónov vidí svoju métu práve v Moskve, mladí z Moskvy zase v zahraničí. Gro tam však ostáva a nikdy sa nikam nedostane. Idú z hotela do hotela, stále robia to isté a nič sa nenaučia, lebo ani neprejavujú poriadny záujem.
Nič nevidia ani vo svete, lebo keď sa aj vyberú na dovolenku, tak nejdú cestovať, aby niečo videli, ale zavrú sa na dva týždne v nejakom rezorte v Turecku alebo v Egypte a nič poriadne nespoznajú. Česť výnimkám. Našli sme aj šikovných Rusov, ale v globále je situácia nedobrá. Pamätám si, ako som pol roka zúfalo hľadal niekoho na post riaditeľa. Personál so znalosťou jazykov, rozhľadom a západným vnímaním je tam veľmi nedostatkovým tovarom.
Prečo mladým chýba motivácia pracovať na sebe?
Po rozpade impéria doviedol Boris Jeľcin krajinu do vážnych ekonomických problémov, ktoré vrcholili v roku 1998. Tí, čo sa solídne rozbehli, zrazu zistili, že peniaze na ich účte nemajú hodnotu, že vlastne môžu začínať odznovu.
Generácia ich detí, samozrejme, vnímala, že rodičia makali, a v podstate aj tak nič nezískali. Videli len vzduchoprázdno, nulovú perspektívu. Nakoniec sa síce rozbehli, ale v roku 2008 ich zase prudko sekla kríza. Rubeľ opäť prudko spadol a výsledkom bolo, že ľudia zrazu na nič nemajú. Už druhýkrát za život sú teda silne demotivovaní. Akú majú v tej krajine víziu? Čo zarobia, to minú, pričom normálny človek si tam nemôže dovoliť v podstate ani malý bytík.
Otázkou je, či dostávajú motivačné platy.
Ak mierite k našim hotelom, tak nepochybne, jedni sú platení adekvátne piatim hviezdičkám, ostatní štyrom, pričom sú na tom lepšie ako u konkurencie. Balčug má navyše obrovskú výhodu – keďže ide o hotel s tradíciou, a je jasné, že bude fungovať aj o sto rokov, zamestnanci si prácu v ňom vážia. Mnohí tam robia už 15 rokov, isté percento ľudí je tam dokonca ešte z roku 1992, keď sa hotel otváral. V hoteli Kadaševskaja to zase s nami od začiatku ťahá asi 30 percent personálu, zvyšok sa už vymenil.
Aké mzdy sú v moskovskom hotelierstve?
Podobné ako na Slovensku, možno o niečo vyššie. Na svoje si prídu najmä tí, čo pracujú vo vyšších funkciách. Pre mnohých Rusov sú pritom vysoké manažérske pozície len nedosiahnuteľnými métami, lebo veľké hotelové siete si obvykle adeptov na tieto pozície prinesú so sebou. Udržať kvalitu v Moskve je náročné, takže málokto riskuje a kľúčové miesta nepustí.
Tak inak – ak pracujem povedzme v kuchyni jedného z vašich dvoch hotelov, dostanem mzdu, aby som v Moskve normálne prežil?
Myslím si, že áno. Na všetkých pozíciách. Kvôli platu od nás ešte nik neodišiel, nikto sa naň zatiaľ ani nesťažoval. Stali sa však prípady, že niekde dotyčnému ponúkli viac, a tak si pýtal viac aj od nás. Potom na dva mesiace odišiel a vrátil sa, lebo zistil, že ten platový sľub mu nesplnili. Ekonomika totiž nepustí.
Koľko ľudí zamestnávate?
V Balčugu okolo 300, v tom druhom presne 40.
Ak príde oligarcha, podmienky sú prísne
Aké bizarné bývajú požiadavky svetových hviezd?
Také veci sú tajné. To, koľko kto rozbil zrkadiel a stoličiek, do médií nepatrí, hoci sa to, samozrejme, deje. Patrí to k tomu. Iným klientom je arabský šejk, iným Berlusconi so svojím štábom, iným Bono Vox z U2. Dnes vieme, čo od koho očakávať. Oficiálny poriadok musí rešpektovať každý hosť, ale existujú aj výnimky, na ktoré sa dokážeme pripraviť. Ak niekto niečo rozbije, určite neodíde s tým, že nezaplatí. Platí zásada, že kým tým neobmedzujeme iných hostí, pre klienta urobíme čokoľvek.
Napríklad?
Spali u nás futbalisti Sparty Praha, neskôr Chelsea Londýn. Každý z týchto tímov má svoje vlastné požiadavky na diétu, izby, počet uterákov a minerálok v nich, stoličiek, stolov, akých - či masážnych alebo iných, k tomu pridajte požiadavky na ochranu a podobne.
Ochranku už majú aj futbalisti?
Ak u nás prespáva povedzme nejaký oligarcha, ktorému klub patrí, tak áno, podmienky sú prísne. Nemôžeme ho vystaviť kontaktu s ostatnými klientmi, ale najmä médiami, preto má svoj vlastný protokol, ktorý treba dodržiavať.
To sa však týka každej návštevy známych politikov, trebárs Putina. Balčug je totiž provládny hotel, takže medzinárodných návštev máme veľa – od singapurského ministra po neviem koho. Každý má iné pravidlá, my sa musíme prispôsobiť. Napríklad akceptovať hygienikov, ktorí kontrolujú kuchyňu, či ochrankárov, ktorí sa venujú celému objektu, únikovým východom a podobne. Nemôžeme sa správať tak, že nemáme o klienta záujem, veď z toho žijeme.
Stáva sa, že niekto si objedná celé poschodie?
Občas áno. Keď naposledy spala kapela U2 v moskovskom hoteli Ritz-Carlton, objednali si dokonca dve poschodia.
Kto prespával u vás?
Mnohí, to by bolo nadlho. Za posledné obdobie Sparta, Chelsea, Berlusconi, skupina Placebo, Sting, Elton John, Rod Stewart, takmer dva roky u nás prespávala aj Alla Pugačevová, keď rekonštruovala byt... V Rusku je to obrovská ikona, všetci sledujú každý jej krok.
Koľko má Moskva hotelov?
Nedávno som si pozeral štatistiku. Izieb medzinárodného štandardu bolo 5600, pričom cieľ na najbližšie tri roky je zdvihnúť to na 17 tisíc. Koľko je to hotelov, neviem, ale pôjde o desiatky. Je ich menej ako sto.
Po škole som bol nepripravený
V dvadsiatich troch rokoch ste odišli do Austrálie študovať na prestížnu Bond University. Čo vám to dalo?
Začnem štúdiom doma. V čase, keď som tu študoval hotelový manažment, naša katedra získala akreditáciu pre EÚ, lebo chcela, aby diplomy platili aj mimo našej krajiny. S tým prišla podmienka, že študent musí praxovať buď tri mesiace v zahraničí, alebo štyri mesiace doma. To bola obrovská výhoda.
Napriek tomu priznávam, že keď som po štúdiu nastúpil do hotela Danube, nebol som pripravený. Škola vás všetko nenaučí a chvíľu trvá, kým sa vypracujete, naučíte pracovať s ľuďmi, riadiť ich, motivovať... Paradoxne mojou nevýhodou bolo, že počas školy som praxoval v Nemecku a USA, nie na Slovensku, kde bolo všetko iné.
Danube mal predsa francúzsky, teda západný manažment.
Ale slovenskú prax, takže som sa s tým chvíľu vyrovnával. Prístup k práci bol iný, naša krajina ešte nepoznala veľké hotelové siete, všetko bolo v plienkach, navyše práca s ľuďmi je najťažšia.
Späť k austrálskej univerzite.
Keď som na ňu po dvoch rokoch v Danube odišiel, netušil som, akým prínosom bude. Každý predmet, ktorý som si tam zvolil, sa však riešil cez konkrétne prípadové štúdie, cez úspechy a pády rôznych spoločností, a to nielen z hotelového biznisu.
Všetku teóriu z kníh sme aplikovali na prax, čo bolo skvelé. U nás som bol naučený dostať materiály, naučiť sa ich a spraviť písomku, tu to vôbec nefungovalo. Neustále chceli, aby sme premýšľali a pripravovali projekty. Ako prvé hodnotenie práce som mal 5 bodov z 10, pričom učiteľ mi povedal, že moja práca nie je práve najzrozumiteľnejšia. Bol som z toho frustrovaný, ale vedel som, že musím bojovať. Ku koncu semestra som už mával 8 až 10 bodov z desiatich. Rozpačitý začiatok vás nesmie odradiť.
O aké predmety šlo?
O také, ktoré na Slovensku nie sú, napríklad manažment inovácií. U nás sa to učí v rozsahu jednej kapitoly, tam to trvá celý semester. Naučilo nás to implementovať radikálne novinky na trhu do praxe bez ohľadu na predsudky, neskôr som to využil aj v praxi.
Ďalším zaujímavým predmetom bola akási priemyselná hotelová špionáž, kde sme prechádzali rôznymi etapami, aby sme sa naučili získať a spracovať dôležité informácie od konkurencie a podobne. Všetko bolo prakticky orientované, čo dodnes oceňujem.
Lenivosť nepomôže nikomu
Z akej rodiny pochádzate? Mnohí vás budú podozrievať, že ak ste v mladom veku na vysokých riadiacich pozíciách v Moskve, musíte mať predkov zbohatlíkov a fleky z protekcie. Mnohí totiž v krčme pri piatom poldecáku a pive každý deň nadávajú, že za všetko môžu Fico, Dzurinda a Radičová, pričom za tie isté peniaze by sa pokojne naučili robiť s počítačom alebo jazyky. Nerozumejú, že podopieranie hlavy im prácu neprinesie.
Boli sme štandardná stredná vrstva. Otec pracuje ako manažér v energetike, mama má zase v bystrickej pobočke istej poisťovne na starosti poistenie osôb. Keď som bol dieťa, túžil som po gitare, a tak šiel otec brigádovať, aby mi ju kúpil.
Už na základnej škole ma rodičia dali na jazyky, v ôsmom ročníku som mal za sebou štyri roky nemčiny a tri roky angličtiny. Pokračoval som na gymnáziu, orientovanom na matematiku a fyziku, potom som sa prihlásil na ekonomické smery a nakoniec si vybral cestovný ruch, čo bolo ekonómii blízke.
Kedy ste začali pracovať?
Počas štúdia. Na brigády som začal chodiť medzi gymnáziom a vysokou školou, v centre Banskej Bystrice som mal na starosti stánok s hotdogmi, pivom a nejakými základnými keksíkmi. Makal som tri mesiace 14 hodín denne, záver sezóny som ešte strávil na chmeľovej brigáde za Prahou. Brigádoval som každý rok, po prvom ročníku som robil čašníka, potom som praxoval v Nemecku, neskôr som odmakal pozíciu sprievodcu cestovnej kancelárie v Chorvátsku, nakoniec som praxoval aj v USA. Neviem, ja mám pocit, že úspech závisí najmä na vás a na tom, ako sa chytíte ponúkanej príležitosti. Lenivosť nepomôže nikomu.
Dnes ste relatívne vysoko. Dá sa stúpať ešte vyššie?
Tam, kde teraz robím, som spokojný, mám zaujímavú pozíciu – som nad riaditeľmi a de facto zastupujem majiteľa. Kamkoľvek sa pohnem, učím sa nové veci, inšpirujem sa. Raz by som však chcel v rámci našej firmy vytvoriť čosi ako vlastnú manažérsku štruktúru na manažovanie cudzích hotelov. Bolo by parádne, keby som to mal na starosti. Je to o príležitosti, ktorú treba využiť.
Rozhovor bol autorizovaný, Rudolf Križan v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
