BRATISLAVA. Návšteva budovy Slovenskej televízie je ako návrat do minulosti a na jej absolvovanie potrebujete špeciálne povolenie. SME si ho vybavilo a prezrelo si výškovú budovu, ktorá je od polovice hore zatvorená.
Netečie tam voda, neupratuje sa. Budova žije len po 13. poschodie. Aj v najlepších štúdiách má najnovšia technika šesť rokov a pracuje sa tam aj s dvadsaťročnými prístrojmi.
„Načo tam chcete ísť,“ povie na privítanie nedôverčivo správca budovy Slovenskej televízie v Mlynskej doline. V ruke má veľký zväzok kľúčov.
Začíname na najvyššom poschodí. Do kedysi slávnej reštaurácie nás vezie zvláštny výťah, ktorý sa už bežne nepoužíva. „Dve podlažia za sekundu,“ približuje správca.
S využitím budovy STV sa už nepočíta. Kedysi najvyššia budova Československa chátra.POZRITE SI GALÉRIU >>Kedysi najvyššia budova Československa chátra. Zamestnanci už roky používajú len spodných trinásť podlaží. Zvyšná časť je zatvorená. Postaral sa o to ešte riaditeľ Richard Rybníček.
Reštaurácia je ako vystrihnutá zo socialistických filmov reprízovaných často na oboch programoch. Len interiér je výrazne opotrebovaný a zaprášený. Telefón je hluchý, no a hodiny idú, len ukazujú nesprávny čas.
Už roky tam nikto nebol. V jednom z kútov je červená knižka ROH. Práve v týchto priestoroch v roku 1998 sústredili redaktorov mečiarovskej televízie Igora Kubiša. Tí to dodnes označujú za internáciu.
„Všeličo by sa tu dalo urobiť, len keby sa chcelo,“ hovorí o kedysi slávnej reštaurácii správca areálu. Televízia ju koncom 90. rokov už nechcela, prenajať ju nebolo komu.
Smutný architekt„Možno by som si poplakal trošku,“ hovorí o nápadoch zbúrať budovu jej architekt Jozef Struhař. Po rekonštrukcii by podľa neho mohla slúžiť aj ministerstvu kultúry.
Knižnica pre zamestnancov s tisíckami kníh slúži dodnes. Na trinástom, najvyššom doteraz používanom podlaží, funguje niekoľko kancelárií. Sídli tam firma vyberajúca koncesionárske poplatky. Spoza dverí počuť televíziu Joj.
V zadných častiach areálu je nedokončený kryt civilnej ochrany. „Je tu tak asi od roku 1993. Zrejme zistili, že kryty nie je treba,“ hovorí náš sprievodca.
Do krytu sa prepletáme neprehľadnou spleťou chodieb, skratiek medzi nimi a výťahmi. Šípky ukazujú na jediné miesto, do niekoľkých bufetov. Na chodbách stretnete človeka zriedka.
V skladoch s kulisami je robotníkov v montérkach viac, stále sa kamsi presúvajú. Zamestnanci majú pocit neustálej nespravodlivosti. Ponosujú sa na Rybníčka aj na súčasný stav. Na nedávno odvolaného Štefana Nižňanského nenadáva nik.
„Kedysi nás tu bolo 2200, dnes je to výrazne menej. Už nemáme ľudí na nič,“ hovorí zamestnanec a spomína, ako za Rybníčka prepustili desiatky vodičov a zostalo ich šesť. Prenosové vozy vraj nemal kto šoférovať.
V obrovskom areáli treba na všetko povolenia. Keď ho máte, treba zohnať kľúče.
„Môj šéf by mal vedieť, kto sa tu potuluje,“ hovorí ďalší. Dovoláme sa ľuďom, čo dali povolenie, všetko sa vysvetlí. Do veľkých štúdii sa však nedostaneme, sú zamknuté alebo sa práve nakrúca.
Sme v strižniach. Časť priestorov a techniky je moderná, zariadili ju pre STV3. Časť je zasa veľmi stará. „Celé filmové štúdio sa scvrklo len na čistenie archívnych filmov,“ hovorí zamestnanec. V televízii pracuje 25 rokov.
Smer pyramídaPyšní sú v televízii na virtuálne štúdio. Robia tam Správy STV, Správy a komentáre a predpovede počasia. Má už šesť rokov, keď budú chcieť prejsť na vysielanie 16:9, treba ho dovybaviť.
Budova je podľa nových šéfov telerozhlasu už stará a s jej využitím nepočítajú, rovnako ako s časťou areálu.
„Sídlom Rozhlasu a televízie Slovenska je obrátená pyramída. Sme jedna inštitúcia, preto zvažujeme fungovanie pod jednou strechou. Skôr na Mýtnej ako naopak,“ hovorí Ľuboš Machaj, člen manažmentu RTVS zodpovedný za STV.
Opustiť celý areál by podľa dlhoročného člena manažmentu STV Jozefa Mračnu bola chyba. Postaviť rovnaké či podobné štúdiá by sa už dnes zrejme nepodarilo.
