FRANKFURT. V súčasnosti všetko smeruje k tomu, že najväčšia svetová ekonomika bude platiť za svoje končiace sa privilégium vysokú daň.
Svet sa dlhé roky sťažoval na to, že dolár ako globálna rezervná mena priniesol USA "mimoriadne privilégium". Pozíciu americkej meny napadol ako prvý francúzsky prezident Charles de Gaulle, ale proti nej silno brojil jeho minister financií Valéry Giscard d'Estaing, neskorší francúzsky prezident.
Pokiaľ platili pevné výmenné kurzy stanovené brettonwoodskym systémom, zostávali výhody tohto privilégia jasné. Spojené štáty boli jedinou krajinou na svete, ktorá si sama stanovovala obsah a rozsah svojej finančnej politiky. Všetci ostatní sa museli prispôsobovať podmienkam, ktoré im nadiktoval Washington.
Situácia sa však radikálne zmenila, keď začiatkom 70. rokov minulého storočia došlo medzi priemyselne najvyspelejšími krajinami k dohode o zrušení niektorých ustanovení dohôd z roku 1944. Krajiny ako Nemecko sa rozhodli, že sa nemôžu ďalej podriaďovať americkej finančnej politike, ktorú pokladali za inflačnú.
Avšak aj pri pružných výmenných kurzoch zostala Spojeným štátom ešte určitá výhoda. Spočívala v tom, že dolár zostal najdôležitejšou svetovou rezervnou menou. Vďaka nemu vyrovnával Washington schodky v americkej platobnej bilancii nízko úročenými úvermi. Až doteraz môže získavať americké ministerstvo financií prakticky neohraničené sumy na mimoriadne nízky úrok. Skutočné úroky na štátne obligácie chránené pred vplyvom inflácie dostáva za -0,5 % a to na päťročné obdobie. Americkej vláde sa fakticky platí za to, že berie peniaze od investorov. Investori ich však poskytovali v nádeji, že americká vláda posunie ich peniaze k domácim spotrebiteľom, ktorí budú pokračovať vo výdavkoch. Tie mali viesť k rastu počtu pracovných miest a ďalšiemu zvyšovaniu spotreby.
Úloha dolára však bola spojená aj s druhou stránkou. Spojené štáty stratili vplyv na jeho výmenný kurz, ktorý určoval vonkajší svet rastom alebo poklesom dopytu po ňom.
Nemecko zažilo takúto situáciu v 60. a 70. rokoch. Rozhodlo sa však postaviť proti tomu, aby sa jeho marka (D-Mark) stala medzinárodnou rezervnou menou. Bonn sa vtedy obával, že relatívne malé exportne zamerané hospodárstvo bude trpieť silnými výkyvmi kurzu národnej meny. V prípade globálnych mien je to nevyhnutné. Avšak pretože ostatné európske meny zostávali slabé, a preto, lebo si Nemci želali zachovať otvorené medzinárodné trhy, nemohli proti premene marky na rezervnú menu nič podniknúť. Keď sa v 80. a 90. rokoch zaradila marka medzi dôležité rezervné meny, malo kolísanie dolára občas mimoriadne dramatický vplyv na nemeckú menu. Tento fakt bol jedným z dôvodov, prečo sa Nemecko rozhodlo vzdať sa svojej meny a prijať euro. S ním spájalo nádej, že menová únia odľahčí Berlínu situáciu a rozloží tlak na širšiu plochu.
Americká ekonomika zostáva ešte stále pomerne uzavretým celkom. Vývozy a dovozy spolu dosahujú len vyše 15 % hodnoty amerického hrubého domáceho produktu. Z historického hľadiska pre Spojené štáty nebol vývoz ešte nikdy silným rastovým motorom. Pretrváva aj americký postoj: "Náš výmenný kurz, váš problém."
Prečo sa však situácia radikálne mení? Zmena súvisí s vysokou mierou nezamestnanosti v Spojených štátoch. Už dlhší čas sa pohybuje nad 9 %. A to je cena, ktorú teraz platí krajina za bývalé privilégium globálnej rezervnej meny. Američania môžu ešte stále veľa spotrebúvať, ale pracovné miesta sú už niekde inde.
Čína odsunula Nemecko z prvej pozície najväčšej exportnej krajiny sveta. Predtým predstihla aj Japonsko. Problém však tkvie v tom, že Peking uplatňuje prísne riadenie výmenného kurzu a súčasne zaviedol kontrolu pohybu kapitálu a masívne intervencie na devízovom trhu. Ako jediná významná ekonomika si Čína vytvorila vlastné "mimoriadne privilégium". Svoj kurz si môže stanovovať preto, lebo žiadna iná veľká krajina sa neuchýlila ku kontrole kapitálových tokov. Obe veľké hospodárske veľmoci zneužívajú svoje "výsadné postavenie". Američania by mali radi čínske pracovné miesta a Číňania by zase radi získali lepšie investičné možnosti. Ale ani jeden zo súperov nechce ustúpiť zo svojej pozície, hoci obaja by sa mohli ľahko pohnúť z mŕtveho bodu.
Číňania by sa mohli vzdať kontroly tokov kapitálu a uvoľniť kurz národnej meny, jüanu. Američania by mohli čínsku pozíciu zlikvidovať tým, ak by spojili predaj svojich štátnych dlhopisov čínskym finančným inštitúciám. Tým by nenarušili svoje medzinárodné záväzky a nevznikla by obchodná vojna.
Ak by sa Číňanom znemožnilo nakupovať americké štátne dlhopisy, Washington by fakticky zaviedol kontrolu kapitálu, čím by zrušil čínsky monopol na tento nástroj. To by však mohlo znamenať, že Spojené štáty by začali strácať výsadné postavenie centra svetového finančného systému a výhod s ním spojených.
Avšak Washington sa bude musieť rozhodnúť medzi možnosťami: buď vytvárať pracovné miesta (na čo potrebuje konkurenčný výmenný kurz národnej meny), alebo si zachovať podmienky na lacné financovanie deficitu svojho zahraničného obchodu a štátneho rozpočtu.
Kým Čína a USA bojujú medzi sebou, zdá sa, že sa Európa dostala medzi dva mlynské kamene. Trpí tými istými nedostatkami ako Spojené štáty, ale neužíva si nijaké privilégium. Euro sa stalo svetovou rezervnou menou (sekundárnou), ale finančné náklady väčšiny vlád v eurozóne sú oveľa vyššie než washingtonskej vlády. Toto je však dôsledok nedokončenej finančnej integrácie Európy.
Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.
