Hovoríte, že zdravotníctvo je pod kontrolou farmaceutického priemyslu. Ako to myslíte?
„Zdravotníctvo je riadené farmaceutickými a distribučnými firmami a záujmovými skupinami. Len poslední traja ministri alebo ľudia, ktorí ovplyvňovali zdravotníctvo, sú obchodníci s liekmi či s materiálom: Rudolf Zajac, Pavol Paška, ktorý riadil zdravotníctvo za minulej vlády, a aj minister Ivan Uhiarik sú z prostredia farmafirmy. Hovorím o farmafirmách, ale myslím tým aj firmy vyrábajúce a dodávajúce zdravotnícky materiál a prístroje.“
Ako funguje vzťah medzi lekármi a farmafirmami?
„Vzťah lekárov a firiem za socializmu v podstate neexistoval. Zrazu prišla revolúcia a s ňou obchodník, ktorý povedal: Pán doktor, nechcete ísť na konferenciu? A ja som povedal, že chcem. Tak nech sa páči, tu sú letenky a všetko ostatné, idete na konferenciu. Bolo to super.“
Takže vzťahy sú neformálne?
„Komunikácia lekárov s predstaviteľmi firiem je každodenná a legitímna. Je na priateľskej úrovni. Prvý bod zlomu nastáva, keď lekár začne predpisovať viac liekov v snahe dosiahnuť čo najvyššie bonusy, a druhý, keď lekár jedného dňa povie: Nechcem ísť na kongres, potrebujem peniaze. Okrem toho je tu veľké riziko, prichádza to pomaly, nenápadne. Zrazu si uvedomíte, že všetky informácie, čo máte, sú od firiem a vaše správanie je také, aké ho firmy chcú mať – čo najvyššia preskripcia a pritom máte pocit, že tým konáte dobro pre pacienta. Ale to tak nie je.“
Lekári pod tlakom firiem podľa vás predpisujú viac liekov, ako je potrebné. Neohrozuje to pacientov?
„Samozrejme. Každý liek, užívaný zbytočne, je pre človeka škodlivý.“
Koľko by sa dalo ušetriť, ak by sa tieto praktiky odstránili?
„Odhady sú v stovkách miliónov eur ročne.“
Vy ste tiež chodili na platené kongresy?
„Áno. Často išlo o aktívnu účasť. Určitý čas som pôsobil vo výbore Európskej spoločnosti pediatrickej a neonatologickej intenzívnej starostlivosti ako reprezentant Československa, takže som chodil na zasadania výboru. Od roku 2004 som všetky ponuky odmietal. Ak som firmu oslovil, vždy to bolo preto, aby som zabezpečil účasť na konferencii, alebo študijný pobyt pre mladých kolegov. Vtedy to dáva zmysel.“
Kde ste boli?
„Bol som v Baltimore, Stromstadte, vo Švajčiarsku, Francúzsku, v Holandsku, bolo toho viac. Komerčne som prednášal pre firmu Johnson a Johnson, v súčasnosti vediem klinický výskum pre firmu Purdue.“
Sú konferencie potrebné, nejde len o výlety?
„Potrebné sú, ak ide o aktívnu účasť - prezentáciu pracoviska a krajiny a ak sa nadväzujú osobné kontakty so svetovými odborníkmi. Z týchto kontaktov môžu vzniknúť pozvania špecialistov do našich nemocníc alebo naopak stážové pobyty v zahraničí. Žiaľ, väčšina účastí našich lekárov na medzinárodných akciách sú pasívne a bez prínosu.“
Za tie roky sa postoj lekárov k výletom nezmenil?
„Na konferencii, ktorú sme organizovali, boli na tento problém rôzne názory. Pomerne silno zaznelo stanovisko, že ak berú obrovské provízie politici, tak prečo by nemohli aj lekári. Aká je spoločnosť – takí sú lekári. A hovorili to aj mienkotvorní ľudia.“
Po takýchto slovách vás v brandži asi nebudú mať radi.
„Peniaze na lieky, materiál a ich platy sú z jednej nádoby. Nemôžeme dvíhať hlas a dokonca hroziť štrajkom, kým nemáme vyriešené straty, ktoré idú priamo cez nás. Je to problém lekárov. Chce to zmenu myslenia a nezávislosť. Predražené nákupy, politické nominácie riaditeľov, vpustenie obchodníckej loby do riadenia, klientelistické správanie sa poisťovní je zase problém politickej garnitúry. Obidve tieto obrovské diery do systému by sa mali odstraňovať naraz.“
Prečo to robíte?
„Do roku 2004, teda 28 rokov som sa venoval kritickým stavom u detí a bol som šťastný. Potom sme založili Detskú fakultnú nemocnicu v Banskej Bystrici a stal som sa na tri roky jej riaditeľom. Nazrel som na druhú stranu, kde sa zdravotníctvo chápe ako možnosť ľahkého zbohatnutia a ľudia bez pridanej hodnoty majú veľké požiadavky. Odvtedy už nie som šťastný človek. Na jednej strane vidím, ako sa lekári trápia, ako sestry robia za žobračenky. No na druhej aj plytvanie a veľké úniky peňazí. Získal som veľa skúseností. Občas ma prepadne zúfalstvo a chcem niečo spraviť. Keď nič iné, aspoň problém pomenovať.“
Keď ste šéfovali nemocnici, bola v pluse. Ako sa vám to podarilo, keď dnes sú takmer všetky, najmä štátne nemocnice v mínuse?
„Nekradol som.“
Riaditelia nemocníc, ktoré dnes majú dlhy, teda podľa vás kradnú?
„Situácia je neprehľadná. Režim príspevkovej organizácie, striedanie zadlžovania a oddlžovania, časté striedanie manažmentov nemocníc, politické nominácie a tlaky na klientelistické financovanie nemocníc vytvárajú motivačne i organizačne nevhodné prostredie, v ktorom nie je možné dobre gazdovať. Ak by toto všetko neexistovalo, dala by sa každá z týchto nemocníc riadiť oveľa kvalitnejšie a bez zadlžovania. Podmienkou je však nulová tolerancia ku korupcii.“
Nemocnice mali pomôcť prestať zadlžovať noví riaditelia, ktorých vymenoval minister Uhliarik. Tým sa to nedarí.
„Niečo sa zmenilo, ale nevidím signál razantnej zmeny.“
Takže šéfovia nemocníc nie sú v tomto pre vás významní?
„Vo väčšine prípadov, najmä vo veľkých, vysokoodberových nemocniciach ich tam dotlačí nejaká loby. A oni sa jej potom musia zodpovedať, alebo sa stanú jej súčasťou. Existujú, samozrejme, aj výnimky.“
Teda je jedno, kto je ministrom?
„Dôležité je, či má voľnú ruku, či má víziu a či má politickú podporu. Ale ani to nemusí znamenať úspech. Napríklad minister Zajac mal aj voľnú ruku, politickú podporu aj víziu. Ale začal presadzovať aj svoje obchodné záujmy. Zajac obchodník zvíťazil na Zajacom reformátorom. A tak reforma skončila. Minister by nemal byť obchodníkom s liekmi a zdravotníckym materiálom. Myslím, že ide o jasný konflikt záujmov. Zodpovedná je strana, ktorá takéhoto ministra presadila. Slabý minister alebo minister obchodník znamená riadenie zdravotníctva lobistickými zoskupeniami.“
Deje sa to aj za tohto ministra?
„Myslím, že hej.“
Akú loby máte na mysli?
„Nech to nazveme akokoľvek, záujmová skupina, žraloci alebo svorka. Ide obyčajne o obchodno-politické skupiny, ktoré si po uchopení politickej moci presadzujú svoje záujmy. Ak je dobrá konštelácia, tak si presadia svojho ministra. Ak sú slabší, tak sa snažia ovládnuť aspoň nemocnicu. Žartom sa hovorí, že v parlamente sú dve zásadné veci, o ktoré sa bojuje: poľovnícke revíry a kto bude zásobovať nemocnice. Je na tom veľa pravdy.“
Takže nemocniciam politici prikážu, kto im má dodávať lieky či materiál?
„Povedzme, že sa dohodnú.“
Naznačili ste, že zdravotníctvo za bývalej vlády riadil Paška. Ale nikdy sa to nijako nepotvrdilo. Aj Smer to vylučuje.
„Bol to bezpapierový systém riadenia. Bez podpisu, bez dôkazov, bez zodpovednosti. Keď nastúpil minister Valentovič, predstavil nám na prvej schôdzi riaditeľov štátnych nemocníc jedného zverolekára ako svojho hlavného poradcu. Neskôr vysvitlo, že ten pán v podstate riadi ministerstvo. Rozhoduje o všetkom. Kto chcel niečo získať pre svoju nemocnicu, musel s ním byť zadobre. Bolo všeobecne známe, že je to predĺžená ruka Pavla Pašku. Nepovažujem za problém, že vysoký politik vládnej strany zdravotníctvo politicky riadil, ale že ho riadil veľmi zle. To, že sa k tomu nehlási, je ľudsky pochopiteľné.“
Dnes je to inak?
„Neviem, nevidím tak do toho. Ale minister je z farmaloby a má málo skúseností. Pôsobí síce ako slušný človek, ale nevýrazný. Prekáža mi, že zrozumiteľne nepomenoval stav zdravotníctva, v akom ho prevzal, a jeho príčiny.“
Minister začal robiť kroky pre väčšiu transparentnosť, tie nestačia?
„Kým bude podstatnú časť zdravotného systému vlastniť štát, každé 4 roky sa zmení ministerstvo aj vedenie nemocníc a najväčšej poisťovne. V podstate akoby sa zmenil majiteľ, ktorý vie, že o štyri roky už bude majiteľom niekto iný. To by nevydržala akokoľvek zdravá firma. Preto je potrebný stabilný majiteľ. Nemusí to byť len kapitál, aj keď toto riešenie sa natíska ako prvé a je vzhľadom na potrebu investícií asi najvhodnejšie. Ale môže to byť napríklad aj cirkev alebo neprofitujúce združenia.“
Takže nemocnice má vlastniť súkromník alebo cirkev?
„Alebo rybársky zväz, je mi to jedno. Len nech je to stabilná štruktúra, nech to nekradne a nech to riadi filantrop.“
