Tento rozhovor by vo vlastnom záujme nemal čítať ten, kto si myslí, že žena má sedieť doma pri sporáku a starať sa o deti bez toho, aby pomyslela na kariéru.
Keď sme sa stretli v kaviarni vedľa redakcie, o pár stolov ďalej si sadol chlap v obleku, ktorý evidentne patril k nej, hoci to nedával najavo. Najviac zo všetkého pripomínal ochrankára. Keď sme ju vytiahli von kvôli fotkám, vybral sa za nami. Ona sama tvrdí, že je to šofér, ktorého služby využíva, pretože na cestách trávi veľa času.
Po rozhovore s ňou som mal pocit, že jej príbehu budú tlieskať aj feministky. Je totiž stelesnením príbehu, ktorý sa im nemôže nepáčiť.
Podnikateľka roka 2010, žena, ktorá sa už v mladosti vypracovala na milionárku, dáma, ktorá miesto zlatých šperkov dodnes nosí bižutériu, Natália Vicsápiová.
Pochádzate z podnikateľskej rodiny?
Áno, otec mal krčmu. Boli sme klasická rodina, v ktorej sa mama starala o deti, kým otec zabezpečoval peniaze. Na podnikanie však od detstva chystal aj mňa so sestrou, myslel si, že raz prevezmeme jeho biznis. Tvrdil, že vôbec nie je dôležité, aby som sa vydala za bohatého chlapa, ale aby som bola nezávislá vďaka svojej práci. V detstve robil také veci, že ma na týždeň vybral zo školy a šli sme predávať na trhy. Potom sa tváril, že si na chvíľu musí odskočiť a hneď sa vráti, v skutočnosti však chcel, aby som sa zabehla v predaji.
Paradoxne dnes zamestnávate vy otca. Ako vás vychovával?
Dosť tvrdo. Nikdy sme nezažili bežné prázdniny s voľnom, vždy sme celé leto brigádovali – jedno či u neho alebo inde, vreckové sme si museli odpracovať. Vtedy ma to občas hnevalo, dnes mu za ten prístup ďakujem. Tvrdil tiež, že u svojich rodičov môžem bývať do osemnástich, potom sa mám zamestnať a postaviť na vlastné nohy. Dlhšie nás vraj živiť nebude. Tvrdil to síce mne aj sestre, ale podľa mňa to až tak vážne nemyslel. Iná vec je, že to tak vážne nakoniec dopadlo. (smiech)
Otec trval na tom, že musím ovládať slovenčinu
Čiže v osemnástich ste odišli z domu?
Nie hneď, lebo narodeniny som mala v máji a maturity až v júni. Prvého júla som už nastupovala do svojej prvej práce. Raz, to som bola piatačka na základnej škole, sme dostali na hody peniaze, rovných sto korún. Samozrejme, šli sme do stánkov, pokupovali si hračky a večer sme prišli bez peňazí. Keď to otec uvidel, bol cirkus, že si peniaze nevážime, že na takú sumu treba dlho makať, kým my sme ju schopní minúť v priebehu poobedia. Dal nám pokyn, že to, čo sme si nakúpili, teraz musíme nejako predať. Čo otec povedal, to bolo pre mňa písmo sväté, tak som si doma otvorila butik pre spolužiačky a predávala v ňom tie hračky. O týždeň som mala zarobené štyri stovky. Tú kritizovanú stovku som mu potom vrátila.
Niekto by nad takým detstvom žasol. Nikdy ste neľutovali, že nebeháte po diskotékach, že sa nezabávate ako ostatní mladí počas prázdnin?
Táto súčasť života ma v podstate úplne obišla, ale dnes neľutujem. Na diskotéke som bola, ale aj na tú nás so sestrou vzal otec. Mama nám prízvukovala, aby sme sa správali slušne, lebo tam niekde bude celý čas stáť, až kým nás neodvezie domov.
Ako vás vnímali spolužiaci?
Ako dcérenku bohatých rodičov. Bohatí sme pritom neboli. Ťažko sa však niekomu vysvetľovalo, že nemáme doma všetko, čo si zmyslíme, keď rodičia spolužiakov museli každé ráno vstávať do klasickej práce, a môj otec ako jediný podnikal.
Ste slovenská Maďarka. Je dôležité ovládať náš jazyk?
Nepochybne. Chodila som do školy s vyučovacím jazykom maďarským, ale učiteľka mi zdôrazňovala, že hoci som vo všetkom dobrá, slovenčina mi príliš nejde. Keď som mala šestnásť, otec skonštatoval, že dosť, musím sa ten jazyk naučiť poriadne. Viac sa k tomu nevyjadroval, ale prišli prázdniny, a otec deň predtým povedal mame, aby mi pobalila veci, lebo odchádzam na dva mesiace. Mala som slzy v očiach, vôbec som netušila, čo zamýšľa.
Na druhý deň ma doviezol do Bratislavy na Miletičovu, kde bola tlačiareň, a povedal: „Tu som ti vybavil dvojmesačnú robotu. Nik z tunajších ľudí nevie po maďarsky ani zaťať, bývať budeš tam a tam, víkendy môžeš tráviť doma.“ Tomu sa hovorí škola slovenčiny.
Doplácali ste niekedy v podnikaní na svoju národnosť?
V minulosti áno, dnes už nie. Prvú fabriku som mala v Trnave. Keď som v roku 2004 prevzala časť firmy, bolo tam 26 zamestnancov, všetko Slováci. Nerozumeli, prečo by ich mala dirigovať mladá baba, navyše Maďarka. Dlhé roky ma ani inak nevolali. Žiadna Natália, žiadna pani Vicsápiová, žiadna vedúca, ale Maďarka. Najskôr ma to urážalo, ale potom som im povedala, že peniaze, ktoré dostávajú odo mňa, sú také isté, aké dostávali od Slováka, a ak budú poriadne pracovať, môže im byť jedno, akú mám národnosť.
Boli zvyknutí robiť len do pol tretej, kým tam mali šéfa
Druhým hendikepom bolo asi to, že ste im začali šéfovať, keď ste mali len 24 rokov.
Samozrejme, najskôr mi vôbec nedôverovali, všetko som si musela vybojovať. Chvíľu trvalo, kým pochopili, ako ma majú brať, ale to vyplývalo skôr z pracovnej morálky, ktorá tam panovala pred mojím príchodom.
Konkrétne?
Boli zvyknutí robiť len do pol tretej až tretej poobede, lebo dovtedy tam sedel aj ich šéf. Keď vypadol domov, mali raj. Nočná zmena len posedávala a netlačila, lebo veď načo. Bežne sa vyhovorili na technickú poruchu, ktorá ráno príchodom šéfa zázračne zmizla. Mysleli si, že tento spôsob bude fungovať aj u mňa. Skoro odpadli, keď som im povedala, že tam s nimi budem 24 hodín denne.
Aj ste boli?
Jasné, prvé dva mesiace som spávala možno dve hodiny kdesi v kancelárii. Výsledkom však bol fantastický tím, v ktorom všetko fungovalo, ako má. Tým ľuďom stačilo ukázať cestu, vlastný príklad a šlo to. Samozrejme, bolo treba ukázať aj tvrdosť a vysvetliť, že každý je nahraditeľný, a že kto nechce pracovať, musí ísť preč. Záujemcov o prácu bolo dosť, v Trnave je dosť tlačiarov, takže stačilo urobiť konkurz.
Druhá časť mojej práce s ľuďmi spočívala v budovaní dôvery v to, že pre nich dokážem zabezpečiť robotu. Neverili, že taká mladá baba získa zákazky, báli sa, či firma bude mať na výplaty. Zväčša šlo o starších ľudí, ktorí to chceli doklepkať do dôchodku, nebolo by im príjemné hľadať si novú prácu.
Čím ste ich presvedčili?
Tým, že som ich zatiahla do čísel firmy. Sami si odo mňa vyžiadali pravidelné týždňové stretnutia, na ktorých sa dozvedali nové veci, vrátane toho, ako sme na tom ekonomicky. V každej firme je podstatná komunikácia s ľuďmi. Ak ju zanedbávate, firma sa zrúti. Títo ľudia zrazu videli, že im odpovedám aj na otázky, na ktoré ich predchádzajúci šéf odpovedal slovami „Do toho vás nič, je to záležitosť firmy.“
Túto vec praktizujem dodnes. Všetci zamestnanci, vrátane robotníkov pri strojoch, vedia, ako na tom sme. Vedia, kedy sa musíme utlmiť, lebo ideme investovať, kedy si môžeme dovoliť viac. Musia cítiť, že výsledky firmy nezáležia len odo mňa, ale aj od nich, že firma je aj ich, nielen moja. Mňa naozaj nezaujíma pracovník, ktorý chodí do práce len preto, aby na neho osem hodín nepršalo. Od ľudí čakám istú nadhodnotu, najmä flexibilitu. Ak chceme uspieť na trhu, musíme byť iní, než konkurencia. Odmietam fungovať tak, ako niektoré sprivatizované tlačiarne, ktoré dodnes fungujú na komunistickom princípe. V Trnave sme dokonca ani nemali hierarchiu – neboli tam žiadni vedúci, všetci ľudia si boli rovní.
Fungovalo to?
Fantasticky. Tak, že všetko klapalo aj vtedy, keď som tam nemohla byť – od prijatia objednávky až po odovzdanie práce. Tí ľudia boli úžasní. Keďže nemali hierarchiu, museli si sami zorganizovať robotu tak, aby všetko bežalo bez problémov. Dajte ľuďom dôveru, nesklamú vás.
Takto to dnes funguje aj vo Vozokanoch, kam ste sa presťahovali?
Už nie, lebo tým, že sme rástli, istá hierarchia sa stala nevyhnutnou vecou. Aspoň ju však minimalizujeme.
Chodím so zamestnancami na dovolenky aj do ich rodín
Nie ste len novodobá otrokárka, ktorá využíva vysokú nezamestnanosť, aby držala ľudí na uzde pri najnižšej možnej mzde? Koľko zarábajú vaši ľudia?
Nadštandardne v porovnaní s priemerom v danom regióne, ale aj v porovnaní s inými tlačiarňami. Prišla som totiž na to, že ak by som svojich zamestnancov zdierala, odrazí sa to na ich výsledkoch. Nastavila som systém tak, aby boli spokojní, lebo potom aj viac urobia. Okrem toho svojich ľudí motivujem aj nefinančnými spôsobmi.
Napríklad?
Napríklad tak, že ku koncoročným prémiám dostanú povedzme aj nejaký wellness pobyt, na ktorý s nimi idem aj ja. Tým chcem povedať, že sa s nimi snažím chodiť aj na dovolenky. Okrem toho navštevujem aj priamo rodiny svojich zamestnancov. Pre mňa je dôležité vedieť, ako žijú, akú majú rodinu, ako sa darí dcérke, kam chodí do školy a podobne. Veľmi to vítali. Dodnes mnohých na vstupnom pohovore prekvapuje, keď sa adeptov pýtam, ako sa darí ich manželkám, deťom, kde študujú a tak ďalej. Niektorí sú z toho v šoku. Nechcú veriť vlastným očiam, že by sa ich šéf mohol zaujímať aj o iné veci, než o prácu. Ja však chcem vedieť, či mojich ľudí práve niečo netrápi, či im neochorelo dieťa, či vládzu platiť všetky šeky a podobne. Ako môžem chcieť stopercentný výkon v práci, ak sa dotyčný trápi, lebo má rodinné problémy?
Prvé, čo kritikovi napadne, keď sa dozvie, že ste v mladom veku vybudovali firmu s miliónovými obratmi, že vás niekto na začiatku podnikania založil – napríklad bohatý otecko, ktorý nakradol z privatizácie, či iný mecenáš, trebárs ženích.
Áno, takéto tézy počúvam najčastejšie. Predstava, že som na to nikde nenakradla, ani ma nezaložila bohatá rodina, sa vyvracia ťažko. Otec mi na to nikdy nedal ani korunu, ale na začiatku bol v banke ručiteľom, za čo som mu vďačná.
Nakoplo nás to, že nám ukradli klientelu
Poďme teda postupne – v roku 1999 ste po maturite nastúpili do vydavateľstva. Čo ste tam robili?
Mala som na starosti vydávanie inzertných novín. Musela som zháňať zákazky, graficky ich spracovať, odsúhlasiť so zákazníkmi, zalomiť noviny a odniesť ich do tlačiarne. Keďže tlačiareň bola pekných pár kilometrov od nás, a ja som mala čerstvý vodičák, aspoň som sa naučila šoférovať.
Dlho ste to nevydržali, keďže ste si založili reklamnú agentúru v Budapešti.
To bolo až v roku 2002. Agentúru som však založila s majiteľom toho vydavateľstva.
V nej ste zarábali na letákoch, ktoré končili v schránkach ľudí.
Vtedy bol tento biznis v plienkach, bolo treba nahovoriť veľké obchody, aby sa na to vôbec dali. Napadlo mi to ako dobrá vec, ale stále sme boli len sprostredkovateľská firma. My sme naháňali zákazníkov, všetko spracovali graficky, ale tlač mala na starosti externá tlačiareň.
Práve tá s vami potom vybabrala.
Samozrejme. V tlačiarni si totiž povedali, že načo to budú robiť cez Vicsápiovú, keď ju môžu obísť tým, že zákazníkov, pre ktorých už tlačili vďaka mne, oslovia priamo. Jednoducho dva mesiace zabezpečujem letáky ja, potom idem do tlačiarne a tam ležia hotové letáky na tretí mesiac. Pýtam sa, ako je to možné, veď som nič neobjednávala. Idem teda za majiteľom s tým, že mi kradne zákazky, on odpovedá, že je to jeho vec a mňa do toho nič. Natvrdo mi ukradol klientelu s tým, že podliezol ceny. Prvýkrát v živote som tak pocítila, že podnikanie je tenký ľad. Lenže narodená som v znamení býka, a od tej chvíle som vedela, že si kúpim vlastnú tlačiareň. Majiteľ ma vysmial, vraj nech len pekne snívam ďalej.
Vtedy ste mali 22 rokov. Za čo ste si chceli kúpiť tlačiarenský stroj?
Šla som do banky, kde som ukázala čísla, ktoré sme dokázali zarobiť v agentúre. Tam mi však povedali, že to nejde, že to je málo. Tak som ich požiadala o kalkuláciu na papieri – nech mi presne napíšu, aký obrat je potrebný na to, aby ten úver poskytli. Otca skoro porazilo, vždy bol proti akémukoľvek zadlžovaniu sa voči bankám.
Ako ste chceli zvýšiť obrat?
Rozumom. Bolo nám jasné, že ak nám bude spomínaná tlačiareň kradnúť slovenské zákazky, nemáme šancu. A keďže hovoríme po maďarsky, šli sme do Budapešti. Našli sme tam jedného právnika, ktorému sa naša práca tak zapáčila, že sa na právo vykašľal a robí pre nás obchodníka.
Znie to idylicky, ale prísť do Budapešti a myslieť si, že zákazky sa len pohrnú, je asi naivné.
Bolo to ťažké. Lenže tamojšie platy aj ceny boli vyššie než na Slovensku, a my sme tak boli schopní ponúknuť im nižšie o 15 až 20 percent, a to napriek doprave z jednej krajiny do druhej. Vydavateľstvá aj obchody si dobre rozmysleli, kde si dajú tlačiť materiály, keď videli, koľko ušetria. Časom sme mali zákazky zo všetkých končín Maďarska.
Kde ste to dávali tlačiť?
Najskôr u toho tlačiara, ktorý nám ukradol tú prvú klientelu. Iná možnosť vtedy nebola, mal technológiu na tlačenie malých vecí. Našou výhodou však bolo, že do Maďarska sa mu za zákazníkmi nechcelo, takže ďalšia krádež nehrozila. Keď sme potom dosiahli obraty a nakontrahované zákazky v objeme, ktorý mi uviedla banka vo svojej kalkulácii, šla som opäť pýtať úver na tlačiarenský stroj, ktorý sme si vyhliadli v Trnave.
Koľko stál?
Päť miliónov korún. Budovy a ďalšie veci sme neriešili, prioritná bola tá mašina, ktorá nám umožňovala tlačiť vlastné veci. To bolo koncom roka 2004. Po piatich rokoch sme ten úver splatili. Obchodná politika firmy bola nastavená tak, že sme nešli po veľkých zákazkách ako veľké tlačiarne, ale po malých veciach v náklade povedzme 20-tisíc kusov. Pre veľké tlačiarne to bola nezaujímavá vec. Veľa malých zákaziek totiž dáva v súčte solídny obrat.
Radšej sa spolieham na seba ako na štát
Nerobíte to, čo kedysi urobili vám, že kradnete iným klientelu?
Vylúčené. Sama som spolupracujúcim agentúram do zmlúv navrhla pasáž, v ktorej sa zaväzujeme, že im nebudeme kradnúť ich zákazky. Dokonca je za to stanovená pokuta. Je teda nemožné, aby som volala do nejakej firmy, aby si dala tlačiť letáky rovno u nás s tým, že obíde agentúru, ktorá jej to zabezpečovala doteraz. Tento prístup sa stal našou výhodou – klienta sme tým presvedčili o vlastnej serióznosti. Verte, že vtedy som okrem toho maďarského právnika nemala žiadneho iného obchodníka. To bola tiež výhoda, lebo som nemala zbytočné náklady. Obchodník totiž potrebuje služobné auto, notebook, mobil a ďalšie veci.
Časom ste sa rozhodli výrobu rozšíriť, trnavské kapacity nestačili.
Trnavská mašina bola úplne jednoduchá, dokázala vytlačiť len osemstranový leták, ktorý nevedela zlepiť a podobne. Letáky zažívali boom, stále totiž hovoríme o časoch pred krízou. Reťazce už žiadali nie osemstranové, ale dvanásť či šestnásťstranové letáky, a nie hocijaké, ale lepené, navyše mašina nám tlačila len 18-tisíc výtlačkov za hodinu. Mala som vtedy 25 alebo 26 rokov, milióny na konte, skvelých zamestnancov, všetko bežalo, a tak som sedela doma a premýšľala, čo ďalej. Nakoniec som sa rozhodla pre ďalšiu investíciu.
S vlastnými priestormi.
V Trnave sme boli len v prenájme, takže to bola nevyhnutnosť. Vtedy som však netušila, čo ma čaká. Je rozdiel začať makať na stroji, ktorý je už napojený, a na stroji, ktorý kúpite rozložený do piatich kamiónov. Zrazu bolo treba vybavovať povolenia, vybudovať infraštruktúru, všetko veci, ktoré nás dovtedy nezaujímali. Kúpili sme teda budovu vo Vozokanoch plus pozemky, na ktorých sme postavili prístavby, a k tomu ďalšiu mašinu.
Opäť ste si brali úver?
Najskôr sme to financovali zo ziskov, ale milióny z účtu sa mi rýchlo vytratili. Bolo jasné, že na takú investíciu treba opäť úver. Mašinu a rekonštrukciu budovy som financovala z vlastných peňazí, ale na výstavbu novej výrobnej haly som už nemala. Celková investícia bola najskôr 48 miliónov a v roku 2010 ďalších 80 miliónov korún, hoci pôvodne sme si naivne mysleli, že bude stačiť tretina.
Človeka potom zrejme štve, že ak sem príde investor zo zahraničia, vláda mu na vytvorenie pracovných miest prispieva šialenými sumami, kým domácemu podnikateľovi nedá nič.
O tom je zbytočné sa baviť, aj tak na tom nič nezmením, radšej sa spolieham na seba ako na štát. Budem sa rozčuľovať a ubližovať sama sebe? Chcela som zamestnať 50 ľudí a nikto mi na nič neprispel. Spolu s úverom a lízingami sme sa zadlžili do výšky asi 20 miliónov, ale mohli sme expandovať.
Mám aj zamestnancov z Maďarska, Slovákom sa na dedinu nechcelo
Nekupovali ste však nový stroj, ale repasovaný.
Keby som chcela nový, stálo by to oveľa viac. Navyše nám neustále vyskakovali nové a nové výdavky, s ktorými sme nepočítali.
Konkrétne?
Napríklad sme zavolali elektrárne, aby si pozreli, čo ideme spúšťať, a aby nám povedali, či potrebujeme vlastnú trafostanicu alebo nie. Tvrdili, že mašina má jeden hlavný motor, ignorovali, že spolu ich má až 31, vraj nás zapoja na trafostanicu dediny. Vybavili sme si teda všetky potrebné povolenia, aby sme kvôli káblu mohli rozkopať ulicu, ktorá má 25 domov. Elektrárne nás zapli, my sme spustili stroj a dedina zrazu zhasla.
Prosím?
Fakt, odstavili sme dedinu od prúdu. Doleteli elektrárne, čo vraj vyvádzame, a až potom pochopili, že mašina má 31 motorov, a teda potrebuje vlastnú trafostanicu. Celá prvá rozkopávka teda bola zbytočná, peniaze fuč, nové trafo stálo 2,5 milióna, do toho bolo treba rozkopať inú ulicu, aby mohli natiahnuť káble.
Dedinčania vás museli „milovať“.
To áno. Už predtým som sa niektorým z nich zdala podozrivá, lebo som sa tam narodila, v osemnástich odtiaľ vypadla a zrazu som sa vrátila na Mercedese s tým, že tam vybudujem firmu. Keď videli, ako kopeme, ako k nám na pozemok chodia kamióny, nerozumeli, čo tam vyvádzame. Keď sme spustili prevádzku, šla proti nám petícia za petíciou.
Z Trnavy, známej tlačiarňami, ste prešli na dedinu. Kde ste vzali tlačiarov? Boli ochotní cestovať?
To bol obrovský problém. Tí chlapi v Trnave už boli starší a cestovať 50 kilometrov do práce sa im nechcelo, navyše sme kúpili inú mašinu, ktorú nevedeli ovládať. Začali sme teda dávať inzeráty, hľadať nových ľudí, ale kto by už len prišiel do Vozokan? Zavolali sme teda do Maďarska do firmy, v ktorej sme kúpili stroj a požiadali tamojšieho tlačiara, aby prišiel zaučiť našich ľudí. Naše rodinné fungovanie a to, že ako šéfka poznám každého zamestnanca po mene, sa mu tak zapáčilo, že u nás ostal a stiahol k nám aj svojich ďalších kolegov. Dvadsať tlačiarov k nám teda dodnes dochádza z Maďarska.
Rozumiem tomu správne, že našim ľuďom sa nechce cestovať do Vozokan, ale Maďarom z Budapešti áno?
Presne tak. Chodia pekne na zmeny s tým, že tu majú aj ubytovanie. Na Slovensku som tlačiarov, bohužiaľ, nájsť nevedela. Buď sa im nechcelo učiť robiť na inej mašine, prípadne sa im nechcelo cestovať, alebo sú vo veku, keď už zmeny vo svojom živote odmietajú.
Keď prišla kríza, zamestnanci čakali, že si uberiem aj ja
Výroba sa poriadne rozbehla začiatkom roka 2007. Čím ste presvedčili dedinčanov?
Najskôr sme riešili ich petície, na všetky možné úrady na nás navyše chodili anonymné udania. Niektorým dobrákom bolo tiež podozrivé, že k nám chodia autobusy, z ktorých vystúpi aj 30 ľudí, pritom to boli normálni brigádnici, ktorých v tlačiarni potrebujú vždy. Šla som teda na obecný úrad, a vysvetľovala, čo tam robíme, do toho vyvracala fámy, že tam pálime staré oleje a ďalšie nezmysly. Nakoniec som si povedala, že urobím pre dedinčanov Deň otvorených dverí. Nech každý príde a vidí, že sa tam nedeje nič nezákonné. Začínalo to byť totiž neúnosné, dokonca na nás ktosi poštval televíziu s tým, že bude škandál. Keď sme redaktorov pustili dnu, ostali prekvapení. Skonštatovali, že pracujeme ako včeličky a šli preč.
Deň otvorených dverí pomohol?
Ľudia prišli, pozreli si, čo ich zaujímalo a odvtedy je pokoj, dokonca niektorých domácich zamestnávame. Dodnes si myslím, že problém spočíval len v čírej závisti a týkal sa toho, že som sa domov vrátila na drahom aute.
Rozbehli ste firmu a hneď prišla finančná kríza.
Najskôr dva roky trvalo, kým sme sa stabilizovali. Mali sme aj obdobia, v ktorých sme časť vecí museli prefinancovať cez ďalšie úvery, dokonca sme meškali s platbami niektorým dodávateľom. Naše obrovské šťastie však spočívalo v tom, že výplaty a splátky do banky šli vždy načas. Potom prišiel rok 2009 a zrazu sa začalo hovoriť o celosvetovej kríze. Zľakla som sa, nikto nevedel, čo môžeme očakávať. Začala som teda znižovať prevádzkové náklady.
Firmy v kríze často šetria len na zamestnancoch, manažment si zo svojho luxusu neuberie.
Ja som uberala aj sebe. Napríklad v tom čase som jazdila na Mercedese R. Keď som zamestnancom nahlásila škrty istých vymožeností vo výrobe, sami došli s otázkou, v čom si uberiem ja. A keďže u mňa si zamestnanci vždy môžu povedať svoj názor, vedela som, že musím ustúpiť. Dokonca si to odsledovali. Auto som predala a prvýkrát v živote si kúpila ojazdené, hoci zase nie nejaké katastrofálne auto.
Aké?
Päťročné BMW.
Paradoxne firme tá kríza skôr pomohla.
Áno, lebo zrazu sme sa dostali aj do firiem, kam sme dovtedy nemali prístup. Brali nás ako nejakú malú tlačiarničku z dediny, zrazu sme však vedeli ponúknuť nižšiu cenu. Tá ich pred krízou až tak nezaujímala, boli orientovaní na veľké tlačiarne. Tie však majú oveľa viac zamestnancov a vyššie prevádzkové náklady. Presunuli sa k nám teda viaceré firmy zo Slovenska aj z Maďarska, v ktorých sme do toho času nemali nárok ani len zaklopať. Výsledkom je, že v kríze sme začali rásť.
Aký ste mali obrat v posledných rokoch?
V roku 2009 to bolo asi 5,3 milióna eur, v roku 2010 už 10 miliónov, tento rok plánujeme 18 miliónov eur. Dnes už máme modernú tlačiarenskú linku, a tak verím, že to pôjde. Zamestnávame 65 ľudí, živíme teda 65 rodín, čo je obrovská zodpovednosť.
Výpalníci fungujú aj dnes
V 90. rokoch za mečiarizmu sa slovenskí podnikatelia borili s výpalníkmi, teda s gangstermi, ktorí si mysleli, že môžu všetko. Podľa množstva známych, ktorí podnikajú, sú však naivní tí, čo tvrdia, že to už vymizlo. Akurát o tom nik nehovorí nahlas. Aká je vaša skúsenosť?
To je vec, o ktorej sa naozaj nerozpráva. Otec však bol krčmár, takže som videla, že také veci musel riešiť, že tento problém v našej krajine naozaj existuje. Keď som potom začala podnikať, myslela som si, že už sú iné časy, že to nefunguje, ale nie je to pravda. Keď sme sa rozbehli vo Vozokanoch, dotyční si zjavne všimli veľkú halu a pekné autá pred ňou. Objavili sa a museli sme to riešiť.
Vyriešili ste?
Našťastie vyriešili. Výpalníci jednoducho fungujú aj dnes, ale nik vám nepovie detaily. Keď si však sadneme podnikatelia medzi sebou a dôjde na to reč, každý s tým má spojené nejaké príhody.
Ako podnikateľka ste uspeli. Ste však aj matka. Vidia vás vôbec vaše deti?
Prvé tehotenstvo s manželom v 22 rokoch vo mne prebudilo obrovskú zodpovednosť. A hoci som mala ubrať, objavila som v sebe toľko energie, že som pridala. Chcela som, aby bolo moje dieťa zabezpečené, makala som teda do poslednej chvíle pred pôrodom. Po ňom bolo treba nájsť zlatú strednú cestu medzi prácou a dcérou, neskôr aj synom, ktorého mám s priateľom. Je to ťažké, ale dá sa to.
Kým u mojich rodičov bola doma mama a otec pracoval, u nás je to naopak. Od narodenia detí si však poctivo organizujem čas. Vidíme sa vždy poobede alebo večer, pričom víkendy považujem za sväté, keď sa venujem len im. Istým spôsobom som rada, že som mala deti v mladšom veku, lebo dnes by to pri takto rozbehnutej firme bol problém. Za to ďakujem Bohu.
Mnohí chlapi majú problém uniesť, ak žena zarába viac. Miesto toho, aby sa tešili, že majú viac peňazí v rodine, trpia skôr komplexmi. Zažili ste to?
Samozrejme. Ak žena zarába viac, na chlapov to vplýva, trúfam si dokonca povedať, že každodenne. Chlapi to znášajú veľmi ťažko, práve z tohto dôvodu sa mi aj rozpadlo manželstvo. S novým partnerom mám šťastie, že o tom dokáže rozprávať, že o tom komunikujeme. Horšie by bolo, keby to držal v sebe a trpel. Práve pri ňom som pochopila, ako to chlapi znášajú, ale musím povedať, že sme našli cestu von a funguje to v pohode.
Od bohatých sa očakáva, že pomáha chudobnejším. Čo vy a charita?
Keď som sa stala Podnikateľkou roka 2010, prišlo mi veľa listov, v ktorých rôzni ľudia žiadali, že im mám dať toľko a toľko, lebo na to mám a hotovo. Taký prístup odmietam. Charitu robím výhradne tak, že pomáham najmä v okolí, kde žijem, konkrétnym ľuďom a projektom. Pomáham dlhé roky, ale neviem to preukázať mediálnymi výstupmi, lebo také veci robím potichu. Ešte aj na Štedrý deň ráno, keď by som mohla oddychovať, roznášam chudobným darčeky alebo jedlo. Viac o tom rozprávať nechcem, stačí, ak o všetkom vedia tí, ktorí tú pomoc dostávajú.
Rozhovor bol autorizovaný, Natália Vicsápiová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
