BRATISLAVA. Japonsko v roku 1990 zažilo spľasnutie realitnej bubliny a vývoj v krajine kopíroval dnešný vývoj v USA.
To všetko v čase, keď šéf Fedu Ben Bernanke možno ohlási ďalšie opatrenia na podporu ekonomiky, ktorá by počítala už s tretím uvolnením peňazí do ekonomiky.
Názor „rovnakej pokrízovej cesty“ prezentoval už pred dvoma rokmi Richard Koo, hlavný ekonóm firmy Nomura securities a ekonomický poradca viacerých Japonských predsedov vlád. Jeho názor v komentári časopisu Newsweek potvrdil aj ekonóm Edward Jay Epstein.
Rekordné ceny
Japonský trh bol koncom 80. rokov poháňaný nízkymi hypotekárnymi úrokmi a cena nehnuteľností v krajine nebezpečne rástla. Pozemky pod cisárskym palácom v Tokiu stáli nominálne viac ako ceny všetkých nehnuteľností v Kalifornii.
Prišiel rok 1989, bublina praskla a ceny nehnuteľností začali klesať. Japonské finančné inštitúcie začali čeliť toxickým a nesplatiteľným aktívam vo svojich portfóliách. Hrozil im podobne ako americkej banke Lehman Brothers bankrot.
Napriek mylnému názoru, že japonská vláda krízu zanedbala, zasiahla už od začiatku. V roku 1990 centrálna banka znížila základnú úrokovú sadzbu až k nule. Banky si tak mohli na medzibankovom trhu požičiavať zadarmo.
Takýto vývoj nevyhnutne vedie k deflačnej špirále – v ekonomike klesá dopyt, následne klesajú ceny, klesá HDP a kruh sa opakuje.
Napriek tomu, akciový trh nervozitu pociťoval aj naďalej a index Nikkei klesol z hodnoty 40-tisíc v roku 1989 na 12-tisíc v roku 2001. Na porovnanie nehnuteľnosti počas tohto obdobia stratili 80 percent svojej hodnoty.
Rozpočtové rozhadzovanie
Po znížení sadzieb nasledovala príkladná ukážka extenzívnej rozpočtovej politiky – taktika vyšších výdavkov a daňových škrtov.
Medzi rokmi 1991 až 1998 vláda napumpovala do ekonomiky asi 100 biliónov jenov cez rôzne sociálne programy. Štát sa snažil podporiť vyššiu spotrebu obyvateľov aj poklesom daní za dva bilióny jenov. Tieto opatrenia nakoniec vyústili do očakávanej situácie - dlh krajiny sa zvýšil na 100 percent HDP.
Nasledovali ďalšie opatrenia v bankovej sfére, aby sa krajina vyhla ich insolventnosti. V roku 1996 investovala 100 miliárd jenov do japonských bánk.
To nebolo všetko a o dva roky v rámci tzv. Obuchi plánu, vláda dodala ďalších 500 miliárd jenov – boli určené na splatenie strát z úverov, na posilnenie kapitálu a ochranu veriteľov. Výška pomoci predstavovala asi 12 percent HDP, oživil síce jednotlivé banky, ale nie finančný sektor ako taký.
Naďalej na bankovom trhu vládla nedôvera. Banky si báli navzájom požičať. Ochromené strachom o novozískaný kapitál sa banky v japonskej terminológii stali zombie – teda ani živými ani mŕtvymi a prestávali vykonávať základné funkcie banky – úverovanie.
Zamrznutý systém chcela vláda oživiť opäť v marci 2002 napumpovaním nových peňazí do ekonomiky cez predaj štátnych dlhopisov. Banky boli zaplavené novými peniazmi. Napriek tomu ekonomika naďalej klesala až do konca roku 2002.
Krajine pomohla až rastúca Čína, na ktorej Japonsko našlo silný exportný trh. Podľa Epsteina z japonskej krízy sa dá poučiť v tom, že ani rozsiahle vládne výdavky (príklad USA) nemusia fungovať ani po desiatich rokoch.
Príkladom sú rozsiahle opatrenia prezidenta Baracka Obamu, ktorý chce podporiť trh práce naliatím takmer 450 miliárd dolárov. Po tlaku republikánov predstavil aj škrty vo výške troch biliónov dolárov v priebehu desaťročia a zároveň chce vytvoriť aj nové príjmy do štátnej kasy cez vyššie dane pre najbohatšiu vrstvu.
