Roky sa staral o komunikáciu britského denníka Guardian s čitateľmi a dnes tvrdí, že žurnalistika prežije, len musí počkať na udržateľný ekonomický model. Podľa MARCA SANDSA je zatiaľ predčasné hodnotiť pokusy, akým je na Slovensku Piano.
Aká je budúcnosť tlačených novín?
„Šéfredaktor The Guardianu Alan Rusbridger povedal, že o takých 20 rokov možno už nebudú printové noviny existovať. Zo zostupujúcich čísel predajnosti vychádza, že o takých osem až pätnásť rokov sa už bude predávať len veľmi málo výtlačkov novín. Cesta do bodu, keď tlačené verzie novín zaniknú úplne, bude veľmi zaujímavá.“
Bolestivá?
„Áno aj nie. Printové médiá sa určite scvrknú, ale ľudia nad 45 rokov ich budú aj najďalej čítať. Ak mám zobrať analógiu z hudobnej oblasti, tí, čo majú radi hudbu, si stále kupujú LP platne.“
Bude kupovanie novín skutočne taká minoritná vec?
„Už takou je. Ale zasa ponuka informácií a správ online je masívna. Ľudia hovoria o smrti žurnalistiky, ale to nie je pravda. Žurnalistika je – môžete s tým polemizovať - zdravšia, ako bola kedykoľvek, je to aj najfascinujúcejšie obdobie, aké kedy bolo pre skutočných novinárov, nielen pre blogerov. Problém je len s ekonomickým modelom, ktorý by mal noviny zabezpečiť. Niekedy to bývalo jednoduché, reklama zaplatila väčšinu, ale podmienky sa radikálne zmenili. Teraz si už inzerenti dokážu nájsť oveľa lepšie možnosti na inzerciu. Preto noviny zdraželi, kupuje si ich stále menej ľudí, čím sa bludný kruh uzatvára.“
Môže byť inzercia v spravodajstve pre mobily podobne atraktívna pre zadávateľov reklamy, ako boli kedysi tlačené verzie?
„Inzercia je veľmi krutá a funguje na báze čísel – veľa ľudí, veľa peňazí, prípadne málo, ale tých správnejších ľudí. Máte The Financial Times, ktoré sa predávajú pre hŕstku najbohatších ľudí, alebo nedeľné vydania pre 2,5 milióna čitateľov. Ako pri každom biznise, nechcete byť uprostred, hľadáte buď masu, alebo medzery na trhu. Aj inzercia v mobiloch bude časom zaujímavá, vždy však už bude vládnuť nejaký zmiešaný model - nejaké predplatné, nejaké inzercie, niečo bude poskytované zadarmo, niečo za úhradu. Sme vo fáze masového experimentu, odpoveď asi nebude jediná, ale bude sa líšiť podľa segmentov čitateľov. Pri The Wall Street Jounal môžete argumentovať, že jeho informácie dávajú ich čitateľovi výhodu na trhu, pri všeobecných denníkoch je to ťažšie. Ale myslím si, že kvalitný žurnalizmus vyhrá.“
Viete niečo o systéme predplatného Piano, ktorý sa rozbieha na Slovensku?
„Ako sa mi zdá, na Slovensku ste vytvorili v rámci masových časopisov a denníkov schému, ktorá bude možno fungovať, ale ešte je priskoro na hodnotenie. Zoberme si napríklad Anglicko, The Guardian dáva na internet všetko zadarmo, z The Times nedostanete na internete nič, kým si nezaplatíte, The Daily Telegraph ponúka zadarmo asi 20 článkov. Všetci niečo skúšajú, nie je jasné, ktorým smerom sa bude vývoj uberať. Vraciame sa k základom žurnalizmu – chceme, aby nás čítali mnohí? Alebo len elita?“
Observer, ale aj The Guardian dali svoj archív na internet zadarmo? Prečo?
„Pretože Trust, ktorý ich vydáva, má názor, že jeho úlohou je šírenie liberálnych názorov. Je to silné filozofické stanovisko. V štatúte Trustu je zakotvené, že zisk síce hľadá, ale nemaximalizuje. Ak by ste chceli len maximálne zvýšiť svoj profit, tak určite prístup k archívom spoplatníte. Ak nielen hľadáte zisk, tak môžete argumentovať, že je dôležité, aby mali ľudia – študenti, profesionáli - prístup k vašim informáciám. Veľa rozhodnutí sa v rámci The Guardianu robí takto, je to veľmi zaujímavá organizácia, ktorá má neuveriteľne stabilnú štruktúru. Všetky zisky sa zasa vracajú do vydávania novín. V jeho 190ročnej histórii bolo iba desať šéfredaktorov. Ten nateraz posledný je vo funkcii 17 rokov a nemá ani šesťdesiat.“
Neznie to trochu maoisticky?
„Ak by to bolo zneužívané, tak áno. Trust má však silné samoregulačné mechanizmy, tvoria ho rôzni ľudia liberálneho presvedčenia.“
Všimli ste si, že naše novinové stánky majú len maličké okienko, cez ktoré nevidíte tvár predavača ani denníky v ponuke? Môže takýto detail ovplyvniť predajnosť denníkov?
„Všimol som si to a predaju časopisov určite nepomôže. Sú síce ľudia, ktorí si kupujú noviny každý deň na tom istom mieste, ale veľa ľudí si noviny kúpi len preto, že ich na prvej stránke niečo zaujalo. Dostupnosť denníka je veľmi dôležitá pre jeho predajnosť.“
Majú byť noviny otvorené voči svojim čitateľom a priznávať sa, ak im klesá predajnosť, či ak majú finančné problémy?
„Musíte byť voči čitateľom a inzerentom otvorení. Nemusíte dať síce takúto informáciu na titulku, ale určite má miesto v rámci mediálnej či ekonomickej sekcie. Je to krehká rovnováha, netreba prať špinavú bielizeň v novinách. Ak sme však, napríklad, zvyšovali cenu nášho denníka, našim čitateľom sme to vysvetlili. Nakoniec, museli by ste prespať posledných dvadsať rokov, aby ste nevedeli, že noviny sú v zlej finančnej situácii. Stalo sa to už bežnou súčasťou verejnej diskusie.“
The Guardian získal v roku 2011 cenu ako najlepší celonárodný denník, čo bolo na ňom najviac ocenené?
„Toto ocenenie patrí novinám, ktoré majú v danom roku najlepšiu veľkú „story“. A tou bol pre The Guardian WikiLeaks. Je zaujímavé si uvedomiť, že tento zdroj nedal informácie len tak na internet, ale že ich poskytol vybraným médiám. Vedel, že novinárov potrebujú, aby ich spracovali a dali tomu množstvu informácií význam, aby im niekto vôbec porozumel.“
Naozaj pomáhajú novinám Facebook či iné sociálne médiá?
„Fantasticky. Podľa mňa je pre novinárov najzaujímavejší Twitter, Facebook sa stal skôr sociálnou sieťou. Ešte pred piatimi rokmi som si ráno najprv pozeral The Guardian, potom BBC. Dnes začnem Twitterom. Sám som prekvapený, že sa to stalo, ale viem, prečo to takto robím – sledujem totiž istých novinárov a Twitter mi priebežne prináša to, čo píšu. Napríklad sekciu The Guardianu o nových technológiách sleduje cez Twitter až 1,7 milióna užívateľov. Je v tom budúcnosť. Nie v samotnom Twitteri, ten je len nástrojom, ale v tom, že tok informácií bude stále viac segmentovaný.“
Ako teda vidíte budúcnosť novín? Optimisticky či pesimisticky?
„Som optimistický vo vzťahu k žurnalistike, ale mám obavy o ekonomický model, ktorý by ju mal v budúcnosti podporiť. Starý sa rozpadol a my zatiaľ nemáme nový. Do troch či piatich rokov by sme ho mali nájsť.“
