Americký novinár JOSHUA M. FRIEDMAN získal najprestížnejšie novinárske ocenenie - Pulitzerovu cenu. Minulý týždeň bol na bratislavskej Univerzite Komenského prednášať o zmenách, ktorými počas krízy prechádza žurnalistika.
Po pár dňoch strávených na Slovensku ste kritizovali tunajší systém vzdelávania novinárov. Prečo?
„Študenti žurnalistiky, s ktorými som sa zhováral, boli veľmi nespokojní, sťažovali sa, že dostávajú len teoretické prednášky, že len veľmi málo ich pedagógov má za sebou reálnu skúsenosť s novinami. Škola by aj zamestnala ľudí s praxou, ale by ich nevedela dobre zaplatiť, lebo nemajú akademické tituly. Rektor UK mi vysvetlil, že vláda financuje školy podľa tabuliek, v ktorých zavážia tituly pedagógov. Bude trvať nejaký čas, kým zmeníte systém financovania škôl, a chápem aj to, že súčasní pedagógovia budú proti takejto zmene.“
Aký systém je vo vašej škole?
„Na Columbia University učia skúsení novinári. Novinárčina nie je nijaká super veda, novinár by mal byť chytrý, ale nemusí byť zas géniom. Praktické veci sa dajú naučiť za rok, dlhšie trvá získanie základov v iných oblastiach. My sme postgraduálna škola a popravde ani nechceme veľmi brať tých, ktorí na nižšom stupni študovali žurnalistiku. Skôr máme záujem o tých, ktorí majú titul z filozofie alebo histórie.“
Je ešte žurnalistika aspoň trochu prestížnym povolaním? Prečo by niekto mal túžiť stať sa novinárom?
„Nemyslím si, že by mali všetci odrazu chcieť byť novinármi, mnohí by to určite nepovažovali za príjemné povolanie. Ja som však chcel počúvať, čo hovoria iní ľudia, dozvedať sa tajomstvá, chcel som sa rozprávať s cudzincami. Najšťastnejší ľudia, ktorých som stretol, robili to, čo ich skutočne bavilo. V Amerike túto robotu niektorí robia aj pre slávu, ale ani tejto motivácii dosť dobre nerozumiem. Nechápem ani tých, čo majú obrovské životné stratégie a vopred vedia, čo chcú v živote dosiahnuť. Možno preto som sa nikdy nestal editorom. Pre mňa bolo oveľa zaujímavejšie pôsobiť ako reportér. Sedieť celý čas v redakcii sa mi zdalo skutočne nudné.“
Čo teda radíte svojim študentom?
„Aby sa netrápili nad kariérou a sústredili sa na to, čo práve robia. Ak pracujete skutočne tvrdo, tak sa pre vás robota vždy nájde.“
Čo považuje nositeľ Pulitzerovej ceny za najdôležitejšie na žurnalistike?
„Neuspokojovať sa s povrchnou znalosťou vecí, ale získavať čo najviac informácií. Lenivý novinár je zlý novinár.“
Vedeli by ste robiť aj PR?
„Dostal som raz ponuku robiť hovorcu guvernéra, ale povedal som mu, že by som robil hrozné PR, lebo by som pravdepodobne hovoril pravdu. V tom čase som odišiel z novín, lebo noviny kúpil Murdoch a chceli, aby som naďalej písal o kampani na guvernéra New Yorku, hoci moja manželka pracovala pre jedného z kandidátov. Ja som cítil konflikt záujmov.“
Keby ste sám neodišli, všimol by si to niekto?
„Nanešťastie si nemyslím, že by na mňa pre to útočili. Určite by veľa ľudí na mojom mieste pokračovalo v práci, moju ženu toto moje rozhodnutie šokovalo, lebo bola práve tehotná. Ale myslím, že je ťažké byť etickým a zároveň robiť pre Murdocha. Je zaujímavé sledovať, čo sa deje s novinami, ktoré kúpi. Bol som však prekvapený, že aj ľudia, ktorých som si vážil, boli schopní si svoje zotrvanie v redakcii zracionalizovať a presvedčiť seba samých, že to zvládnu. Nechcem nikoho súdiť, lebo každý potrebuje prácu. Murdoch je navyše veľmi šarmantný, vie účinne s ľuďmi manipulovať, pozná ľudské slabosti, jednému vie polichotiť, iného podplatiť, v tom je jeho sila. Pre mňa bol jedinou cestou odchod.
Takže je to taký rafinovaný systém, že navonok to ani nevyzerá ako ovplyvňovanie novinárov?
„Pozrite sa na škandál s odpočúvaním, ktorý sa udial v Londýne. Murdoch už nevie odlíšiť dobré od zlého. Ako niekto, kto nemá hudobný sluch, ani on v otázkach etiky vlastne nepočuje, nechápe, prečo by niečo nemal urobiť, keď na tom viac zarobí. Murdoch sa pritom vníma ako ten, čo reprezentuje priemerného človeka proti bohatým a vplyvným, ktorých považuje za snobov.“
Ide mu viac o peniaze či moc?
„O oboje. Potrebuje moc, aby zarobil peniaze. Manipuluje tým, že pomáha politikom a potom od nich žiada protislužby v podobe dobrých podmienok pre svoje firmy v biznise, ktorý je regulovaný vládou. Nevidí v tom nič zlé.“
Murdoch však zďaleka nie je jediný.
„Murdochovský systém je veľmi atraktívny. Ak máte problémy s cholesterolom, máte určite aj chuť na bifteky, ktoré nie sú pre vás dobré. Podobne je to s jeho novinami. Vie, ako zviesť ľudí, vie, čo chcú čítať, vie, že aj seriózny muž si rád pozrie nahé ženy na obrázkoch.“
Ako by ste definovali bulvárnosť?
„Je to spoločensky nezodpovedný typ žurnalistiky, ktorý má vlastnú agendu. Záujmom novinára by malo byť zistiť, čo sa deje, a potom o tom napísať. Záujmom bulvárnej tlače je predať čo najviac výtlačkov, aby sa na ne nabalilo čo najviac reklám.“
Bulvarizácia sa už často dotýka aj serióznych novín.
„Tlač stráca čitateľov, vydavatelia sú ustarostení a nešťastní, takže skúšajú hocičo, aj senzačné veci.“
Existuje nejaké riešenie?
„Naučiť sa urobiť serióznu informáciu zaujímavou, lepšie písať, ponúkať viac fotiek, viac osobných postrehov.“
Pokrývali ste aj vojnové konflikty. Ako ste znášali traumatické zážitky?
„Ak píšete o hrozných veciach, potláčate svoje emócie a uvedomíte si ich až neskôr. Po štyroch či piatich mesiacoch po návrate z nejakej misie som začal z ničoho nič plakať – v kine na komédii.“
Ktorá situácia bola pre vás najdramatickejšia?
„Hladomor v Afrike.“
Zažili ste niekedy, že boli na vás miestni nepríjemní len preto, že ste Američan?
„Paradoxne, ľudia boli k nám najpriateľskejší v tých krajinách, ktoré sú oficiálne antiamerické. Napríklad na Kube či v Iráne zvykli prichádzať potajme, aby nám povedali, že majú napríklad radi americkú hudbu. V Srbsku som problémy mal, v roku 1999 som ani nedostal víza, lebo naša organizácia na ochranu novinárov dala Miloševiča na zoznam zločincov. Ale obyčajne som si v každej krajine dokázal vytvoriť osobné kontakty.“
Cítili ste niekedy vnútorný nesúhlas s postojom svojej vlády ku krajine, z ktorej ste robili reportáž?
„Bushovu irackú vojnu som považoval za hlúposť, ale v tom čase som už nepísal. Pri prvej vojne v Perzskom zálive bolo pre mňa hrozné vidieť dôsledky amerických sankcií na obyčajných ľudí, ktorí nemali čo jesť a nevedeli sa dostať k lekárskej starostlivosti. Obmedzenia, paradoxne, iba pomohli bohatým okolo Saddáma Husajna bohatnúť na pašovaní potravín.“
Na prednáške na UK ste povedali, že čím ste starší, tým menej veríte na konšpiračné teórie. Ľudia ich však milujú, či nie?
„Ale aj ja ich milujem. Vždy ma fascinovala extrémna pravica v Spojených štátoch, ktorá verila, že OSN je súčasťou snahy o prevzatie vlády nad Amerikou. Podľa mňa sú mnohé konšpirácie úplne zjavné. Najvyšší súd napríklad urobil veľmi hlúpe rozhodnutie, že dovolil veľkým korporáciám, aby dávali anonymne peniaze na volebnú kampaň bez akéhokoľvek limitu. Neidentifikované zdroje začnú mať vplyv na politikov už v najbližšej prezidentskej kampani. Ale všeobecne povedané, tak veľa konšpirácií na svete nie je. Som hlavne trochu neistý, ak ľudia začnú hovoriť o židovských sprisahaniach. Ak také existujú, ako to, že ja žid z nich nedostávam zápisnice?“
Nikdy ste nepodľahli pokušeniu stať sa aktérom situácie, o ktorej ste písali?
„Od nás novinárov sa neočakáva angažovaný prístup. Novinár ovplyvňuje realitu tým, že o nej napíše. Poukázať na nespravodlivosť je ten najefektívnejší spôsob intervencie. Ale musíte to urobiť tak, aby ste si získali dôveru čitateľa.“
