Kedysi pracoval ako investigatívny novinár na Islande, teraz je jedným z najbližších kolegov šéfa WikiLeaks. Aj ako ich hovorca sa stále považuje za novinára, ktorý môže meniť veci, akurát na inej platforme. KRISTINN HRAFNSSON v rozhovore pre denník SME.
Je rok po zverejnení depeší. Vo svete sa toho za ten čas stalo veľa, akú úlohu v tom zohrali WikiLeaks?
„Myslím, že depeše viedli k niekoľkým dôležitým zmenám. Najmä v tom, ako ovplyvnili arabskú jar. Nehovorím, že boli kľúčové pri zrode všetkých protestov, ale vieme, že keď sme v decembri začali zverejňovať depeše o Tunisku a korupcii vládnej vrstvy, rozhnevalo to verejnosť a vyvolalo povstanie. Samozrejme, spúšťačom bola tragická smrť mladíka, ktorý sa upálil. Ale vieme, že jedným z dôvodov boli aj naše depeše. A Tuniskom sa začala séria povstaní.“
Veľa sa vtedy hovorilo o tom, že diplomacia už bude iná. Čo zmenili WikiLeaks?
„Ukázali sme prácu amerického impéria a spôsob, akým Američania vykonávajú svoju zahraničnú politiku, čo je ich cieľom. Ale tiež to, že získavajú množstvo informácií z iných krajín, kde majú svoje zastupiteľstvá a konzuláty. Aj to o mnohom vypovedá.“
Je spravodlivé, že zverejňujete len americké pochybenia a nehovoríte o Rusoch či o Číňanoch?
„Vieme, že Číňania nevykonávajú veľmi pozitívnu zahraničnú politiku. Ale to, na čom záleží, je, že sme dostali tieto depeše. Nemohli sme to podržať len preto, že nemáme druhú stranu.“
Nebojíte sa, že ste ohrozili ľudí?
„Zatiaľ nebol žiadny, ani jeden človek ohrozený, odkedy sme v roku 2010 začali zverejňovať tie najcitlivejšie dokumenty.“
Možno sme sa o tom len nedozvedeli.
„Médiá robia toľko negatívneho spravodajstva o možnosti, že sme niekoho ohrozili, že verím tomu, že ak by sa také niečo naozaj stalo, počuli by sme o tom. Rozmýšľali sme ako novinári, či niekoho neohrozujeme. Máme politiku minimalizácie škôd a toho sa držíme. Neviem o žiadnom takomto prípade. A to hovoríme o najväčšom úniku vo vojenskej aj diplomatickej histórii.“
Bolo súčasťou tej politiky aj zverejnenie depeší s menami informátorov?
„Nebolo to súčasťou našej politiky, keď však jeden z našich bývalých mediálnych partnerov (britský denník Guardian, pozn. redakcie) prezradil heslo ku všetkým depešiam, bolo to vonku. Keď sme zistili, že sú verejné, rozhodli sme sa uvoľniť ich všetky. Ak by sme to neurobili, tajné služby a skorumpované vlády by mali prednostný prístup k tomu, aby tieto informácie využili na negatívne ciele.“
Guardian sa obhajuje, že očakával, že heslo zmeníte.
„Samozrejme, že sa bránia, majú pocit viny.“
Ľutujete, že ste pracovali práve s Guardianom?
„Áno. Porušili dohodu. Nielen s heslom, ale aj písomnú dohodu, že neposunú informácie ďalej. Oni tie diplomatické depeše poslali New York Times. Nie je to čestné a je to aj nesprávne.“
Mnoho ľudí hovorí, že WikiLeaks majú dobrú myšlienku, ale veľmi ju spájate s Julianom Assangeom.
„Na úvod si vyjasnime, že nebudem hovoriť za Juliana Assangea. Aj to, že nikdy ho z ničoho neobžalovali, vo Švédsku ho chcú zatiaľ len vypočuť. Jeho obhajoba sa financuje z osobného fondu, ktorý nijako nesúvisí s WikiLeaks. Ide o dve odlišné veci.“
Čo je hlavnou myšlienkou vašich posledných zverejnených dokumentov?
„SpyFiles ukazujú všetky technológie, ktoré vznikli na to, aby atakovali súkromie jednotlivca. Viac ako sto firiem sľúbilo, že môžu ukradnúť prakticky všetky vaše informácie. Na diaľku sa vedia dostať do vášho mobilu, ukradnúť vaše údaje, nahrávať vás, vedia premeniť váš mobil na odpočúvacie zariadenia, vedia presne, kde ste. Tieto spoločnosti tiež sľubujú, že vedia celú komunikáciu mobilmi za rok dostať do jedného servera, analyzovať to a odložiť na budúce použitie. To je len niekoľko príkladov o veľkosti špionážneho priemyslu, ktorý v tajnosti obchoduje s vládami.“
Assange označil za špionážny systém aj Facebook. Je súčasťou tohto systému?
„Julian hovoril, že Facebook sa dá zneužiť a je zneužívaný ako špionážny nástroj. Využívali ho ľudia počas arabskej jari, ale aj vlády proti ľuďom na vyhľadávanie disidentov. Nie je aktívnym špiónom, ale dávame mu toľko informácií, až je to desivé. Vystihuje to ilustrácia, ktorá sa šíri internetom – Zuckerberg, ktorý osobné informácie predáva spoločnostiam, je hrdinom, kým Assange, ktorý zbiera tajné informácie od vlád a firiem a dáva to zadarmo jednotlivcom, je zloduchom. Toto je čudný svet.“
Twitter odmietol sprístupniť americkej vláde vaše kontá, Google či Facebook sa proti tomu verejne neohradili. Nebojíte sa používať sociálne siete?
„To, čo urobil Twitter, bolo veľmi odvážne. Nevieme naisto, či takáto žiadosť prišla aj pri iných službách, ale na základe dokumentov to predpokladáme. Predpokladáme, že ide o Google, Skype a Facebook. Ja používam Gmail, ale nikdy cez neho neposielam nič osobné. Používať Gmail je ako posielať pohľadnicu, každý si to môže prečítať. Vôbec to nie je bezpečné. Žiadny email nie je bezpečný, kým nepoužívate šifrovaciu technológiu. A to isté platí aj pri Facebooku.“
Koľko ľudí teraz pre vás pracuje?
„Museli sme znížiť stav, takže teraz máme desať platených zamestnancov. Teraz sme rok blokovaní najväčšími finančnými spoločnosťami, takže máme problémy s peniazmi. Ak by neprerušili tok zdrojov, mohli sme mať viac ľudí a postupovať rýchlejšie.“
Ste z Islandu, kde odhalili okrem iného aj korupciu v banke. Myslíte si, že ak by v minulosti boli WikiLeaks, dalo by sa zabrániť veľkému kolapsu bánk z roku 2008?
„Ak by WikiLeaks dostali informácie o korupcii, ktoré zverejnili v roku 2009, o dva roky skôr, som si takmer istý, že by sme takýto rozvrat v bankovom sektore a celej ekonomike nemali. Nie som si istý, či by WikiLeaks zabránili kolapsu bánk, ale mohlo by to viesť k menším škodám na celej ekonomike.“
Neľutujete, že ste odišli zo žurnalistiky a pridali sa k WikiLeaks?
„Samozrejme, že nie. Prešiel som na novú platformu žurnalistiky, ktorá spôsobila obrovské zmeny po celom svete. Ani na minútu som neoľutoval svoje rozhodnutie. A nejde o krok zo žurnalistiky do niečoho iného, žiadnu hranicu som neprekročil. Stále sa držím princípov žurnalistiky, rovnako ako za posledných dvadsať rokov.“
