V investičných bankách sú pochybné praktiky celkom bežné. V rozhovore pre SME investičný bankár a súčasný akcionár v americkej banke Goldman Sachs ONDŘEJ JONÁŠ priznáva, že vedenie banky tlačí na zisk aj v oblastiach, kde sa to neodporúča. Tvrdenia, že na úkor klientov, sú však prehnané. Klientom investičných bánk sú totiž profesionáli, ktorí sa tým živia a nie babičky, ktoré treba chrániť.
Pred týždňom bývalý manažér banky Goldman Sachs Greg Smith pre denník The New York Times prezradil jej údajné špinavé praktiky. Cieľ mal byť zarábať aj na úkor klientov.
„Som na trhu 30 rokov a takéto obvinenia sa objavujú pravidelne. Je pravda, že vierohodne popisuje konflikty, ktoré vznikajú vnútri investičných bánk. Ich klienti však nie sú babičky. Sú to profesionáli. Len vstupný kapitál na to, aby ste sa stali jej klientom, je 50 miliónov dolárov. Sú to napríklad nemeckí bankári, centrálne banky, inštitúcie či fondy. Každý si je vedomý rizík, vie ich vyhodnocovať a vie, do čoho vstupuje. Keď banka predáva finančný produkt, neznamená to, že je v ňom zabalená rozbuška, ktorá nutne musí vybuchnúť v rukách nového majiteľa.“
Smith hovoril, že vedenie tlačilo manažérov na poradách k zisku za každú cenu. Prostredie sa tak stalo toxické a deštruktívne.
„Osobne poznám šéfa banky Lloyda Blankfeina. Pracoval som s ním v rovnakej miestnosti roky. Je to obchodník dušou i telom. Niekedy nevie s citom odlišovať úlohy a na niektorých ľudí pôsobí agresívne. Je to investičný bankár a má to v DNA. Môžem otvorene prezradiť, že mám s ním rovnaký problém. Je to veľmi schopný človek, ale vytvára atmosféru so silným tlakom na zisk. A to na každej úrovni a v každej divízii. To nie je vždy optimálne. Príkladom je korporátna divízia, ktorá má hlavne radiť klientom. Nesmie však otvorenie uvádzať informácie z obchodnej časti banky, ktorá by z toho mohla profitovať cez dôverné informácie. Riadenie investičnej banky je komplikované a tlaky z oboch strán musia byť vyrovnávané. Za mojich čias bol v tom Goldman Sachs skvelý. Dnes si trúfam povedať, že dôjde k výmene vedenia. Možno aj v priebehu pár týždňov.“
Špekulovalo sa aj o tom, že Smith podal výpoveď okázalým spôsobom pre nespokojnosť z bonusov, ktoré sa vyplácajú na prelome februára a marca.
„Treba povedať skutočnú pravdu. Smith neprišiel pred 12 rokmi do kláštora a odchádzal z nevestinca. Trochu preháňa. Konflikt, ktorý popisuje, je reálny a vždy bol prítomný v investičnom bankovníctve. To je vážny problém a nik ho nespochybňuje. Lloyd Blankfein vnútri banky nie je schopný prezentovať kultúru, ako vyvážiť záujmy klientov a záujmy trhu. Ale to, že by tam Smith pôsobil 12 rokov ako mních, pochybujem. Bol vnútri stroja, ktorého cieľom je zarábať.“
Mnohí komentátori médií a politici sa Goldmanu zastávali. Musíte uznať, že je to populárna téma.
„Áno, zastávali sa ho napríklad starosta New Yorku Michael Bloomberg či denník The Financial Times. Ľudia zvonku hovoria, že klienti sú babičky, ktorých je potrebné ochrániť a paternalizmus či bankový dozor sú kľúčové. Ja si však myslím, že po kríze si všetci dávajú pozor proti riziku, pretože boli poučení z roku 2008. Je to niečo podobné, ako keď niekto odstráni z križovatky semafory a značky. Každý, kto sa k nej blíži, je v neistote a obzerá sa. A to sa dnes deje. To, čo hovorí Greg Smith, je vierohodné pre obyčajného človeka, ale nie pre insidera. My dobre vieme, že klienti Goldman Sachs sú fondy alebo poisťovne, ktoré sa tým živia.“
Počas krízy dostala Goldman Sachs 45-miliardovú pomoc od americkej vlády. Zdá sa, že je v poriadku, posledné dva roky je zisková. Naopak, jeden zo šéfov si už vyplatil aj päťmiliardové odmeny.
„No nebola to finančná pomoc v pravom zmysle slova. Dvadsať najväčších inštitúcií dostalo záruky od vlády a dostalo likviditu podobne, ako to dnes robí ECB cez lacné úvery. Dôvodom je obrovská prepojenosť amerických bánk. Neobávam sa však, že nebude do budúcnosti zisková. Sám som významnejším akcionárom a poznám ľudí, ktorí tak pracujú. Sú veľmi šikovní.“
Vymýšľali ste v Goldman Sachs a neskôr aj v Salomon Brothers finančné produkty, ktoré vtiahli svet do krízy. Na čo boli a sú dobré?
„Používajú sa v banke na zaistenie rizík. Obviňovať z toho banky je niečo, ako kedy výrobca auta bol zodpovedný za jeho zneužitie. Ak auto narazí do stromu a bola by chybná konštrukcia auta, bol by zodpovedný výrobca. Ale ak nehodu spôsobilo riskantné riadenie, tak je veľmi náročné tvrdiť, že za to môže výrobca. A s finančnými inováciami je to niečo podobné.“
Teda za vyvolanie krízy, z ktorej sme sa nespamätali dodnes, bol zodpovedný sektor alebo bankári?
„Nie. Je to tendenčný a marxistický postoj. Často to bolo vedenie firmy, ktoré vôbec nevedelo, čo robili jeho podriadení. Bol to príklad AIG, kde sa zrodila divízia s investíciami do finančných derivátov bez toho, aby o tom vedenie vedelo. Vedenie ani dokonca nechápalo, aké riziká nesú takéto investície. Príkladom bola aj francúzska banka Société Générale, v ktorej obchodník spôsobil obrovskú stratu (Jerome Kerviel sériou falošných transakcií zakryl neoprávnené obchody a spôsobil v roku 2008 stratu 7,16 miliardy eur, pozn. red.). Keď chcete obviňovať hypotekárne úvery, tak je potrebné povedať, že to bol okrajový finančný inštrument, ktorý dával dokopy riziko niektorých nehnuteľností rozmiestnených po USA. Často sa predával hlavne nemeckým bankám v Európe, pretože mal vyššiu výnosnosť. Keď leteli na obed do Londýna, tak im niekto povedal, že sú bezpečné napríklad hypotekárne úvery, ale neobťažovali sa vyhodnotiť ich riziká a porozumieť im. Celá teória finančných derivátov spočíva v tom, že riziko rozdelíte a predáte tomu, kto je najviac spôsobilý ho spravovať. Ale investori kupovali inštrument, ktorému vôbec nerozumeli, do ktorého nemali vôbec ísť. Bola to len honba za ziskom. No nie je to chamtivosť, ale lenivosť. Aj v bankovom sektore pracujú primitívni ľudia, ktorých vedie masa.“
Čo sa dá urobiť s bankami, ktoré sa vymkli kontrole? Je účinná regulácia, kapitálové požiadavky...
„To je súčasť riešenia. S riešením však prichádzame neskoro. Správny okamih na reguláciu bol pred rokom 2000, keď praskla technologická bublina. Som presvedčený, že nám hrozí ďalšia. Dôvodom sú centrálne banky, ktoré púšťajú veľa likvidity.“
Pracovali ste aj v americkej centrálnej banke Fed. Líši sa politika ECB od Fedu v niečom zásadnom? Ich politiky boli až doteraz dosť odlišné. Fed nízkymi úrokmi nalieva peniaze na trhu už dlho. ECB sa stále bála inflácie.
„Líšia sa od seba dosť výrazne. ECB má v popise práce stabilitu cien a boj proti inflácii. Bola to skúsenosť z minulosti, keď Nemci v 30. rokoch bojovali s problémami hyperinflácie (v roku 1923 dosiahla inflácia 32 400 percent, pozn. red.). Fed má okrem tohto poslania aj jeden cieľ navyše – udržiavanie čo najvyššej zamestnanosti, teda hospodársky rast. Na papieri to síce vyzerá odlišne, ale v praxi sa rozdiely zmazávajú. Dnes nalievanie peňazí nie je koordinovaná akcia len na oboch brehoch Atlantiku, ale aj Pacifiku. Robí to aj japonská centrálna banka a nútená je k tomu aj čínska. V situácii, keď celosvetovo hrozí skôr deflácia než inflácia, dopyt hlavne americkým domácnostiam klesá, snažia sa centrálne banky zúfalo nafúknuť ďalšiu bublinu.“
Európska centrálna banka za posledné dva mesiace naliala do bánk bilión eur. Keď sa na čelo banky v novembri dostal Mario Draghi, začal kopírovať správanie Fedu a tlačí do ekonomiky viac peňazí.
„To čo je teraz nové na kvantitatívnom uvoľňovaní je, že sa netlačia dole len krátkodobé, ale aj dlhodobé úroky. Narúša sa tak trh peňazí. Centrálne banky pomáhajú vlastným vládam a dlžníkom umelým znižovaním ceny peňazí. Sporiteľov to však vystrašuje, preto sa snažia ukryť peniaze do zlata alebo ropy. Aj preto máme jej cenu na úrovni 120 až 130 dolárov za barel. Pre neistú situáciu v Iráne môže cena ropy ísť ešte vyššie.“
Nemyslíte si, že skúsenosť Nemcov s hyperinfláciou tlačí eurozónu silou-mocou do škrtov? Taliansky premiér Mario Monti to pred časom vyčítal kancelárke Angele Merkelovej.
„A to je kľúčový problém Európy. Práve Monti bol schopný povedať Merkelovej, že nielen uťahovanie opaskov, znižovanie deficitu je dôležité, ale aj to, aby krajiny na juhu Európy začali konečne rásť. Monti je človek, ktorý má dobrú reputáciu a je schopný vojsť do miestnosti a Merkelovej povedať: Angela, Angela. Nie sme všetci obézni. Ale musíme sa aj kŕmiť a nielen žiť z tuku. Dôraz na rast je kľúčový.“
Bude dlhová kríza trvať mesiace alebo skôr roky?
„Táto kríza nie je na rýchle riešenie. Nikto neverí, že v Grécku dôjde k rýchlemu obratu. Je to kultúrna záležitosť – návyk obchádzať platenie daní alebo zneužívať štát. V Grécku to bude trvať nejakú tú generáciu, aby sa vôbec niečo zmenilo.“
Pred pár týždňami Veľká Británia a Česko nepodpísali prijatie rozpočtových pravidiel. Z vysvetlení premiéra Petra Nečasa je nejasné, prečo to urobil.
„To asi nechápe nikto. Z taktického hľadiska neviem, čo tým chce dokázať. Strategicky je to veľmi zlé. Špekuluje sa o vplyve prezidenta, špekuluje sa aj o vnútrostraníckych kľučkách v ODS. Z hľadiska, kde sa Česko nachádza politicky a hospodársky, je to strelenie si do vlastnej nohy.“
Ako vnímate Slovensko? Vymenila sa nám vláda, do čela krajiny nastupuje sociálna strana Smer.
„V každom prípade vám závidím euro, aj keď sa vám jeho výhodnosť veľmi nezdá. Slovenská zahraničná politika vie lepšie definovať slovenský národný záujem – prezentovať a stáť si za ním. Spôsobom, ktorý nedráždi, ako napríklad maďarský prístup. Uvidíme, ako sa nová vláda bude profilovať. Ale osobne si myslím, že žiadny rozdiel nenastane. Budete sa aj naďalej zodpovedne správať k EÚ. Niekedy je však dobré povedať, že chudobná krajina nebude podporovať krajinu, ktorá nevie žiť v rámci svojich možností, ale zároveň treba povedať, že preberáme svoj diel zodpovednosti za celú EÚ. Klobúk dole.“
