Pre Grécko by bolo z dlhodobého hľadiska lepšie, keby malo vlastnú menu, vraví MIROSLAV ŠEVČÍK, dekan Národohospodárskej fakulty Vysokej školy ekonomickej v Prahe a šéf českého Liberálneho inštitútu.
Pripravuje sa plán odchodu Grécka z eurozóny, no politici návrat krajiny k drachme odmietajú. Mali by Gréci opustiť eurozónu?
„Politici túto situáciu riešia neskoro a z ekonomického hľadiska prichádzajú s úplne nezmyselnými návrhmi. Grécko nikdy nemalo byť prijaté do eurozóny. Hneď, ako sa ukázali problémy, aké Grécko má, malo eurozónu opustiť. Keby z nej odišlo v roku 2009 či 2010, mohli sa peniaze, ktoré sa už na riešenie jeho problémov vynaložili, použiť inak. Aj pre Grécko by bolo z dlhodobého hľadiska lepšie, keby mohlo robiť vlastnú menovú politiku a malo svoju menu. Prípad Grécka je odstrašujúcim chybným rozhodovaním rôznych politických elít, ktoré často nerozumejú ekonomickým zákonitostiam.“
Jedna vec je povedať, že by Gréci mali odísť z eurozóny, druhá, ako by to mali urobiť. Sú tu riziká, že si ľudia začnú hromadne vyberať peniaze z gréckych bánk, že sa zvýši nervozita na finančných trhoch.
„Útok na banky už prebieha. Najlepšie by bolo, keby sa dohodol taký odchod z eurozóny, ako urobili Česká a Slovenská republika pri rozdelení v roku 1993. Koniec koncov, rozdelenie meny pomohlo aj Slovensku.“
To znamená, že by istý čas mali v Grécku súčasne fungovať dve meny a bankovky by boli okolkované?
„Áno, počas veľmi krátkeho času, aby sa nachystalo natlačenie nových drachiem.“
Ako rýchlo sa dá urobiť návrat k pôvodnej mene?
„Keď to bude prepracovaný scenár, technicky pripravený, inštitúcie budú vedieť, čo majú robiť, postačí maximálne do týždňa.“
Čo by čakalo Grékov, keby sa vrátili k drachme?
„Prebehla by tam skoková devalvácia, s najväčšou pravdepodobnosťou by došlo k znehodnoteniu meny niekde medzi 60 až 80 percentami. Zrejme by skrachovali niektoré banky. Sporitelia si už časť úspor z bánk vyzdvihli a časť je poistená ako v celej Európskej únii. Ekonomický rast Grécka, za predpokladu, že sa to urobí rýchlo, sa môže obnoviť po dvoch, troch rokoch. Grécka ekonomika už klesá asi piaty rok za sebou, takže pomalším tempom môže začať rásť dokonca aj skôr. Do podobných problémov ako Grécko sa však dostávajú Španielsko, Taliansko a môže tam znovu skĺznuť Portugalsko. A pozor, ani Francúzsko nie je na tom extra dobre.“
Aké je teda veľké riziko, že finančné trhy spanikária a grécka nákaza sa prenesie na Španielsko a Taliansko?
„Čím neskôr k tomu rozhodnutiu politici dospejú, tým horšie pre jednotlivé ekonomiky. Finančné trhy zareagovali na nezmyselnosť politického projektu eura s určitým časovým oneskorením. Stále sa to snažili nejakým spôsobom riešiť a mysleli si, že je možné tak konať dlhodobo. Nie je to možné.“
Lídri eurozóny dali v stredu stanovisko, že chcú Grékov v eurozóne. Nevedia sa však dohodnúť na úlohe Európskej centrálnej banky (ECB) či spoločných eurobondoch. Mohla by ECB pomôcť eurozóne ďalším kolom lacných pôžičiek pre banky či neobmedzenými nákupmi dlhopisov krajín?
„To, čo robí ECB, je jedným z najväčších ekonomických zločinov nového tisícročia. Je iluzórne si myslieť, že z dlhodobého hľadiska sa to potom nepresunie na spotrebiteľov v podobe rastu spotrebiteľských cien a potom to aj tak zaplatia občania členských krajín eurozóny. To znamená, že toto riešenie je krátkodobé. Ako vidíte, už sa uskutočnilo dvakrát, v decembri 2011 a na jar 2012. Celkovo ECB napumpovala do ekonomiky cez bilión eur a situácia sa vôbec neupokojuje. Je to len oddialenie toho kolapsu.“
Stotožňujete sa teda s obavami Nemecka, ktoré je proti väčšej úlohe ECB pri pomoci eurozóne aj pre inflačné riziko?
„Jednoznačne. Myslím si, že za to, čo už urobila ECB, by mali byť centrálni bankári a hlavne politici, ktorí ju do toho tlačia, veľmi silno potrestaní. Mali by s týmto naozaj prestať. To nerieši štrukturálne problémy, na základe ktorých vznikajú dlhové pasce. A pozor, keď odhliadneme od relatívneho zadlženia, ktoré sa uvádza v percentách k HDP, tak Nemecko je najväčším dlžníkom v eurozóne. Má vnútorný dlh presahujúci 2,1 bilióna eur. Niekomu sa môže zdať, že je to nezaujímavý údaj. Ale aj toto koniec koncov hrá svoju úlohu. Ja len pripomeniem, že Španielsko plnilo maastrichtské kritériá, bolo iba na 60 percentách dlhu v čase, keď sa dostalo do vážnejších problémov. Takže samotný tento ukazovateľ nie je spásonosný a Španieli sa veľmi rýchlo z dôvodu cash flow v súvislosti so splácaním štátnych dlhopisov dostali do fatálnych problémov.
Investori Nemecku však stále veria. V stredu predalo dvojročné dlhopisy s ročným výnosom 0,07 percenta.
„Máte pravdu, ale to je práve dôkaz toho, že investori už neveria takmer ničomu iba nemeckej ekonomike, peniaze sú ochotní investovať do štátnych dlhopisov Nemecka s takým nízkym výnosom. To je jedna vec. Druhá vec je, že kto vie, kto tie dlhopisy skúpil, možno aj špekulatívne z toho dôvodu, aby posilnil úlohu Nemecka pri tých ďalších rokovaniach. A je tiež vidno, že je nadbytok peňazí v ekonomike a tie sa veľmi ťažko umiestňujú.“
Hovoríte teda aj o tom, že banky majú peniaze, ale boja sa dávať úvery?
„Samozrejme. Je logické, že pre banky je jednoduchšie jedným kliknutím nakúpiť za miliardy dlhopisy, než pustiť peniaze do reálnej ekonomiky a zaoberať sa jednotlivými podnikateľskými projektmi. To je ďalší zločin, ktorý by mal skončiť a banky by mali byť obmedzené v nákupoch dlhopisov nejakým percentom vo vzťahu k ich bilančnej sume.“
Ak by Gréci odišli z eurozóny, čo bude potom? Platí, že štáty eurozóny musia ďalej šetriť, banky posilňovať svoj kapitál?
„To je zložitý problém. Každopádne poviem, že zostávajúca eurozóna nemá šancu na dlhodobé úspešné prežitie, ak sa nevytvorí štátny útvar, ktorý bude aplikovať nielen spoločnú menovú politiku, ale aj fiškálnu a sociálnu politiku. Ja si však myslím, že by bola veľká chyba, keby sa takýto štátny útvar vytvoril. Opäť zdôrazním, že je to politický, a nie ekonomický projekt, preto si myslím, že pre krajiny Európskej únie, zvlášť pre štáty eurozóny by bol optimálny riadený rozpad eurozóny. V prípade vytvorenia novej eurozóny by tam podľa teórie optimálnych menových zón by mohlo spadať Rakúsko a Nemecko, ktoré si boli veľmi blízke, ďalej Holandsko, Luxembursko, prípadne aj Belgicko a prípadne severské krajiny. Tie by však asi o túto skúsenosť nemali záujem. Predstavte si, že si myslím, že by sa tam ekonomicky mali veľmi blížiť, možno s určitým časovým odstupom, aj Česká republika a Slovensko. Avšak v prípade Českej republiky by som bol jednoznačne proti tomu, aby sme do tejto zóny vstupovali, pretože je vždy lepšie mať samostatnú menovú politiku. Slovensko sa rozhodne tiež samo po tej skúsenosti, ktorú teraz má, keď musí platiť za niekoho iného. Keďže Slovensko je tiež ekonomicky previazané s Nemeckom a ďalšími ekonomikami, ktoré by mohli tvoriť túto novú menovú zónu, patrilo by do nej skôr ako napríklad Taliani, Španieli a dokonca si trúfnem povedať aj Francúzi.“
Nesúhlasíte teda ani so spoločnými eurobondmi?
„Určite nie. Tie to zase zakonzervujú. Veď spoločné eurobondy tu už boli a problémy sa začali prehlbovať. Z krátkodobého hľadiska to môže situáciu stabilizovať, ale prehĺbia problémy v dlhšom časovom horizonte. Nie je predsa možné, aby finančné prostriedky stáli rovnako pre Grécko a rovnako pre Nemcov. A stiahne to do problémov ďalšie ekonomiky.“
Ak by Grécko odišlo z eurozóny, aké je to riziko pre slovenskú a českú ekonomiku?
„Krátkodobé a potom by si tie ekonomiky oddýchli. Chcel by som však zdôrazniť, že odchod Grécka z eurozóny nerieši štrukturálne problémy, ktoré majú takmer všetky ostatné krajiny eurozóny, azda s výnimkou Estónska, Fínska. Ak by sa aj eurozóna rozpadla, krajiny aj tak musia pokračovať v politike znižovania výdavkov.“
Ide dokopy politika znižovania výdavkov a podpory hospodárskeho rastu, o čom hovorí francúzsky prezident?
„To viete, že to ide, ale nie tak, ako si to predstavuje socialista Hollande. Ide o znižovanie výdavkov a myslím si, že na Slovensku je to rovnaké ak v Česku, rozpočty jednotlivých kapitol už sú nafúknuté. Kapitoly rozpočtu by mali byť spravované manažérsky, to znamená, že predseda vlády povie, pozrite sa, budúci rok musíte znížiť výdavky o desať percent, a minister povie, ja to nie som schopný urobiť, tak si proste premiér vyberie niekoho iného. Budete vidieť, že to bude fungovať. Rozpočty sú všade nafúknuté a potom to spôsobuje, že kde je veľa peňazí, potom je nádherné podhubie pre korupciu. A na Slovensku s tým máte skúsenosti práve tak ako my v Česku. Ibaže toto politici veľmi nechcú, pretože chcú spravovať čo najviac nafúknuté kapitoly rozpočtu, preto potom im a ich politickým stranám môže potom nejaký ten „desiatok“ uviaznuť za nechtami. A keď budú rozpočty také, aby boli dostatočné pre správu tých vecí, ktoré majú robiť, no tak im potom medzi prstami nič nezostane.“
