Ak sa viac ľudí delí o jeden zdroj a jeden z účastníkov sa snaží maximalizovať svoj zisk tým, že zvýši produkciu na úkor ostatných, vedie to k znehodnoteniu zdroja. A preto je lepšie, ak využívanie spoločných zdrojov nejakým spôsobom reguluje štát, aby zabránil jeho vyplytvaniu.
Takzvaná tragédia spoločnej pastviny patrí medzi základné ekonomické teórie. Ako učebnicový príklad sa uvádza životné prostredie, o ktoré keby sa nestaral štát, súkromníci by ho vraj zlikvidovali.
Vďaka popretiu tejto teórie získala v roku 2009 Nobelovu cenu za ekonómiu Elinor Ostromová (7. 8. 1933 - 12. 6. 2012). Američanka cestovala po svete a skúmala, ako ľudia spolupracujú a využívajú spoločné zdroje. Skúmala japonských rybárov či švajčiarskych výrobcov syra. Priamo od nich zisťovala, ako si napríklad určujú obmedzenia na lov.
Chodila do terénu, aj keď táto metóda bola v 60. rokoch považovaná za doménu antropológov, nie akademikov snažiacich sa o zodpovedanie ekonomických otázok. Vďaka tomu poprela poučku, že ľudia si nevedia sami upraviť vzťahy tak, aby spoločné zdroje uchránili.
„Podcenili sme to, čoho sú ľudia schopní a dôležitosť zapojenia ľudí, ktorí môžu spraviť viac ako niekto vo vláde, kto len určí pravidlá,” povedala pri preberaní svojej Nobelovej ceny.
Jej ocenenie prekvapilo mnohých ekonómov. Nielen tým, že sa stala prvou ženou s ocenením za ekonómiu, ale aj tým, že Ostromová ani nebola ekonómkou. Vyštudovala politológiu a až cez ňu sa dostala k ekonómii. Po vyhlásení ceny sa viacerí prominentní ekonómovia priznali, že meno novej laureátky si museli vyhľadať vo Wikipédii.
Pôsobila na univerzite v Indiane, kde ju ešte v 60. rokoch učil aj jej budúci manžel. V roku 2007 pomáhala založiť na Slovensku experimentálne ekonomické centrum CETIP.
