Peniaze sú potrebné, ale je za nimi aj množstvo zla, vojen, smrti. Istý ekonóm povedal, že ani láska neurobila z ľudí takých bláznov, ako to dokázali peniaze. Mýli sa?
Zlo okolo peňazí je spôsobené chamtivosťou a morálnymi pokleskami nás ľudí, nie charakterom výmenného prostriedku, ktorý používame na meranie hodnoty všetkých tovarov a služieb. Na peniaze by som vinu určite nezvaľoval.
Ľudia sú však nepoučiteľní. Neurobili Feničania vynálezom peňazí ľudstvu medvediu službu?
Nesúhlasím, lebo človek pre svoj život potrebuje aj materiálne prostriedky. Barterový spôsob platieb bol problémový. Niektoré tovary totiž bolo ťažké vzájomne vymieňať napríklad aj preto, že neboli dobre deliteľné, boli nerozmeniteľné na drobné. Ak tesár niekomu dokázal postaviť dom, ťažko sa jeho práca dala adekvátne vymeniť za zemiaky či nejakú podobnú komoditu. Vďaka peniazom sa teda stali všetky tovary obchodovateľnejšie.
Zaujíma ma to aj v kontexte toho, že kedysi boli významnými platidlami kakaové bôby u Mayov a Aztékov, železné prúty v Stredomorí, ryža v Číne, tulene v Grónsku, inde zase drobné mušle či plátno.
Áno, napríklad Slovania a Kelti používali trebárs medené obruče, ale to všetko sa už dá považovať za rané formy peňazí, teda že sa niečo konkrétne určilo ako všeobecný a akceptovateľný prostriedok výmeny. Dokonca si trúfam povedať, že vtedajšie peniaze, na rozdiel od tých dnešných, si uchovávali svoju hodnotu. Súčasné peniaze totiž hodnotu permanentne strácajú. Čím viac sa ich tlačí, tým je ten proces rýchlejší.
Peniaze už nie sú uchovávateľom hodnoty
Sú vôbec dnešné peniaze ešte peniazmi v tom pôvodnom zmysle slova?
Zatiaľ áno, lebo sú všeobecne akceptovateľné, a teda sa im dôveruje, ale uchovávateľom hodnoty už nie sú, a ak áno, tak len v relatívne krátkych časových úsekoch. Hodnota peňazí totiž bola kedysi daná obsahom a hodnotou drahého kovu, ktorý sa použil na ich výrobu. Na druhej strane treba priznať, že aj panovníci v minulosti mali svoje rozpočty nafúknuté a výdavkovú stranu pod veľkým tlakom, takže už vtedy sa problémy riešili pôžičkami od šľachty, židovského obyvateľstva, prípadne sa rovno znižovala kvalita a podiel drahých kovov v minciach.
Inými slovami už vtedy existovala inflácia?
Samozrejme, dokonca sa robili takzvané inflačné razby, keď sa kvalitné mince stiahli z obehu a pretavili do riedených, menej hodnotných. Rýdze mince s vysokým obsahom kvalitného kovu si zase iní odkladali a schovávali na prenesenie hodnoty do budúcnosti. Rozumeli totiž, že to môže im alebo potomkom priniesť osoh.
Dnes sa teda len opakuje história, nie?
Presne tak. Preto mnohí z tých, čo disponujú nejakými úsporami, uvažujú o diverzifikácii a vkladajú peniaze do zlata či iných drahých kovov, teda do komodít, ktoré si držia hodnotu už tisícky rokov.
Nepochybne bude horšie
Je zlato stále výhodnou investíciou?
O tom, či ešte patrí do diverzifikácie úspor a do bankovníctva, sa uvažuje už od zrušenia zlatého štandardu v 70. rokoch. Tieto debaty však považujem za relatívne jalové v porovnaní s tým, ako dlho v systéme fungujú neplnohodnotné elektronické peniaze. Porovnajte to s tým, koľko rokov tu vydržali stabilne fungovať peniaze založené na drahých kovoch. Takmer päťtisícročná skúsenosť hovorí za všetko, koniec koncov na devízovom trhu sú zlato so striebrom stále kótované proti doláru.
Máme krízu, jej koniec nevidieť. Čo nás čaká?
Ľudia budú určite viac platiť za primárne komodity, potraviny, energie, teda za veci, ktorým sa nedokážu vyhnúť. Inflácia im z reálnych príjmov a relatívneho bohatstva nepochybne ukrojí, čím myslím bohatstvo merané materiálnymi statkami. Na druhej strane možno potom filozofovať, či ľudia vďaka tomu nebudú viac času tráviť so svojimi rodinami, inak využívať voľný čas, či nezačnú hľadať hodnoty aj v iných veciach. Niet pochýb, že svet materiálne v najbližších rokoch schudobnie najmä vinou nezodpovedných rozpočtových a monetárnych politík.
Myslíte si, že chudoba ľudí dotlačí k duchovnejším hodnotám?
Neviem. Možno si však začneme kvalitu života všímať aj z iných hľadísk, nielen tých materiálnych. Mám na mysli nejakú pozitívnu evolúciu. Nemusíme všetko nutne vnímať len negatívne. Z hľadiska kúpyschopnosti obyvateľstva to však nepochybne pôjde najbližšie roky k horšiemu.
Ak ten, čo má 100 miliónov, príde o 99 z nich, nominálne stratí obrovský majetok, ale stále mu ostane dosť na kráľovský život. Nebude to však pre neho väčšia morová rana ako pre tých, čo sú chudobní už dnes, a teda aj zvyknutí uskromniť sa a šetriť?
Je to otázne, hoci do istej miery to môže platiť, lebo človek, ktorý už nemá čo stratiť, sa nemusí báť tak ako ten, čo môže prísť o veľa. Na druhej strane ten, čo stále niečo má, je v komparatívnej výhode oproti tomu, čo sa už nedokáže dostať ani k základným životným potrebám. Ak niekomu pôjde o „kejhák“, môže skončiť úplne. To už nebude o uskromňovaní sa, ale o prežití.
Pýtal som sa preto, lebo z histórie poznáme veľa prípadov, keď chudoba a boj o prežitie donútili ľudí brániť sa aj krvavými spôsobmi. Ak kríza zrazí priveľa ľudí na kolená, neskončí sa to vojnou?
Ak už ľudia nebudú mať inú možnosť ako pokryť základné životné potreby, nakŕmiť deti a podobne, minimálne to môže vyvolať silnú sociálnu krízu, destabilizáciu regiónov, vážne nepokoje. Áno, vtedy sa môže stať, že ľudia siahnu aj ku krajným prostriedkom. Či by to vyvolalo aj globálny konflikt, sa dá odhadnúť len ťažko. Analógie z histórie však ukazujú, že to nezvyklo dopadnúť dobre.
Neostáva iné, len veriť, že v dnešnom informatizovanom svete, keď sa dá rýchlo a efektívne komunikovať, sa v takých prípadoch nájde vôľa na to, aby sa týmto extrémom zabránilo. Ľudstvo má kapacity na to, aby dokázalo korigovať svoju cestu, otázne je, či to aj bude chcieť zvládnuť bez toho, aby prešlo zbytočne bolestivou cestou.
Každý vidí, že ak štáty míňajú viac ako získajú z príjmov, je to cesta do pekla. Prečo sú nepoučiteľné?
Lebo zastupiteľstvá štátov sú predstaviteľmi politickej moci. A politické cykly sú zásadne kratšie ako dlhodobé nálady na finančných trhoch. Politik, ktorý sa práve dostal ku korytu, nemá dôvod takticky a strategicky riešiť veci, ktoré sa týkajú horizontov desiatok rokov, keď jeho akčný rádius je nastavený len na štvorročné volebné obdobie. Vie, čo voličovi imponuje, a že tam bude príliš krátko na to, aby sa ukázali jasné negatívne dôsledky jeho vládnutia. Reformy sú nepopulárne, ľahšie je vyhovárať sa na toho, kto tam bol predtým. Na celom svete sa pri moci v relatívne krátkych obdobiach prelínajú zodpovedné a šetriace vlády, ktoré potom striedajú tie, čo s míňaním nemajú problém. Je to teda zacyklené a len ťažko zmeniteľné.
Vlády by teda mali byť pri moci dlhšie obdobie?
Základným problémom je, že politické rozhodovanie a plánovanie má oveľa kratší horizont ako to, čo by bolo pre krajiny optimálne a prospešné z dlhodobého hľadiska.
Peniazmi sa distribuoval obraz panovníka medzi poddaných
Čo na peniazoch fascinuje numizmatikov odhliadnuc od toho, že je to aj biznis?
Numizmatiku dnes netreba brať len ako záležitosť hobby šialených nadšencov. Ak sa tomu venujete systematicky, ak si k tomu niečo naštudujete, je to okrem radosti aj dobrá investícia. Fascinujúce na tom je, že že človek si vďaka zbierke skladá čriepky histórie. My osobne sa zaoberáme peniazmi už od 1. storočia pred Kristom, teda vtedajšími keltskými mincami, hoci základom nášho záujmu je až 14. storočie, keď sa u nás vo veľkom začal rozvíjať banský priemysel, keď sa drahé kovy z Kremnice či Banskej Štiavnice premieňali na mince a stávali sa zdrojom príjmov pre vtedajších panovníkov. Mince sú v podstate geniálnym odrazom konkrétnej doby v kove.
V čom?
Panovník sa medzi bežných ľudí dostal len málokedy, svoje banské mestá navštevoval možno raz za desiatky rokov, takže jeho portréty na minciach sa stali ukazovateľom pre ľudí, kto im vlastne vládne. Zjednodušene teda možno povedať, že peniaze okrem toho, že slúžili ako platidlo, boli aj distribúciou obrazu panovníka medzi jeho poddaných. Veľa o tej dobe nám napovedá aj vtedajšia medailérska tvorba, keďže medaily si dávala šľachta vyraziť ako pripomienku významných bitiek, korunovácií či iných udalostí. Dnes sú vzácne, lebo vychádzali v limitovaných nákladoch. Kremnická medailérska škola pritom mala za renesancie svetové meno.
Kdesi som čítal, že za prvého numizmatika považujú rímskeho cisára Nera, lebo zbieral mince so svojou podobizňou. Je to pravda?
Počul som, že zbieral mince so svojím portrétom z rôznych provincií, ale pôvodný zdroj tejto informácie nepoznám. Nero bol zrejme tak trochu narcis, mal rád seba aj zlato. Prvými numizmatikmi však boli tí, ktorí si odkladali mince, lebo prenášali hodnoty do budúcnosti vďaka tomu, že boli z plnohodnotných kovov, čo dokázalo zabezpečiť aj budúce generácie. Šlo im najmä o šetrenie, nie o zbierku ako takú. Samozrejme tieto veci sa koncentrovali najmä u bohatých ako panovníci, šľachta a židovskí obchodníci. Až neskôr sa k tomu dostali aj ostatní.
Čo sa potom zmenilo?
To, že tie mince už nemali len hodnotu danú obsahom kovov, ale pridala sa aj hodnota daná vzácnosťou a atraktívnosťou motívu, teritoriálnym výskytom, spracovaním a podobne. Spomeniem napríklad mince z nášho územia od 16. storočia, na ktorých sú atraktívne dobové portréty panovníkov – keď k historickej hodnote pripočítame aj to, koľko takých mincí sa zachovalo, je logické, že ich cena stúpa.
Zlato spred päťtisíc rokov je stále v obehu
Má taká minca väčšiu hodnotu trebárs v USA ako na Slovensku?
Všetko záleží od veľkosti trhu. Americká dvadsaťdolárová minca Double Eagle z roku 1933 je mimoriadne vzácna. Pôvodne ich vyrazili tisícky kusov, potom ich roztavili a zachovalo sa ich len 14. Z môjho pohľadu to nie je ničím výnimočná minca, ide o klasickú strojovú razbu s bežným motívom. Jedna bola v zbierke egyptského prezidenta, druhá sa pred rokom či dvomi vydražila za viac ako 8 miliónov dolárov.
Keď to porovnám s kremnickou razbou pätnásťdukáta z roku 1617, ktorý je nádhernou ručnou razbou, najvyšším nominálom vyrazeným na našom území, jediným známym kusom s veľmi atraktívnym pôvodom, a ktorý sa predal len za 122-tisíc eur, je to dramatický rozdiel. Ten je daný veľkosťou a silou zberateľského trhu, pritom tie mince sú z hľadiska atraktívnosti, historickej hodnoty aj z hľadiska hodnoty obsiahnutého zlata úplne neporovnateľné. Ceny by, logicky, mali byť skôr opačné, ale determinuje ich kúpna sila a dopyt.
Prečo si práve zlato, a nie nejaký iný kov, vydobylo také výsadné postavenie?
Má špecifické vlastnosti. Keď ho roztavíte aj ikskrát za sebou, nedôjde k žiadnej strate vlastností ani materiálu. Zlato neoxiduje, dá sa uchovávať tisícky rokov bez toho, aby zmenilo vlastnosti, prakticky sa nedá chemicky zničiť. Chcem tým povedať, že zlato, ktoré sa vyťažilo pred päťtisíc rokmi, a mám na mysli to, čo sa nikdy nestratilo kdesi na morskom dne či inde, bolo v dejinách opakovane pretavované a je sčasti v obehu dodnes. Možno v inej forme, trebárs v šperkoch, minciach, medailách, ale je tu.
Čo striebro?
Tomu sa hovorí zlato chudobných. Je dostupnejšie a z hľadiska otierateľnosti výhodnejšie ako iné kovy. Nižšia hodnota striebra v porovnaní so zlatom je daná tým, že ľudia postupne zistili, že ich výťažnosť zo zemskej kôry je jedna ku dvadsať. Strieborné mince sa razili s nižším nominálom a bolo ich v obehu viac aj preto, že rýdze zlato je mäkké a otiera sa, kým strieborná minca, najmä v kombinácii s meďou, vydrží oveľa viac presunov z ruky do ruky. V relatívnej hodnote ku zlatu je striebro podhodnotené. Je to spôsobené aj tým, že na rozdiel od investičného zlata je zaťažené DPH. V striebre vidím silný potenciál rastu.
Hornouhorský región nebol chudobný
Chcete na Slovensko postupne vrátiť mince z dávnej minulosti. Tie sa razili nielen v Kremnici, ale aj v hlavnom meste, Banskej Štiavnici, Košiciach či Smolníku. Prečo vás to zaujíma?
Lebo je to naše historické a kultúrne dedičstvo. Produkty nášho banského a hutníckeho odvetvia, ktoré kovy pretavovalo do mincí a medailí, sú unikátom a svetovou špičkou. Pochádzajú z kovov vyťažených, roztavených aj spracovaných na našom území.
Ľudia sa tu opakovane odvolávajú na vojnový slovenský štát, prvú republiku či koniec monarchie, ale storočia späť si už nepamätajú, hoci ide o trvalé hodnoty, ktoré nepodliehajú času ako nejaká stavba, ktorú treba renovovať. Keď si pozriete detaily spracovania a príbehy, ktoré tie mince zobrazujú, ide o zmes nádherného umeleckého stvárnenia a estetického rázu konkrétnej doby, a je jedno, či ide o renesanciu alebo baroko. Kremnické dukáty čosi znamenali v celej Európe, pracovali na nich celé generácie majstrov.
Odkiaľ sa vie, že čosi znamenali aj inde?
Nachádzajú sa v nálezoch v Škandinávii, vďaka emigračným vlnám sa rozšírili aj inde, napríklad do Ameriky, Švajčiarska a podobne. Hornouhorský región vďaka kontextu doby vnímame ako obdobie utláčania väčšinovým maďarským obyvateľstvom, ale treba priznať aj to, že nešlo o chudobný región. Mali sme nerastné bohatstvo a vďaka nemu aj prácu. Najkrajšia tvorba mincí a medailí pochádza zo 16. a 17. storočia, pričom nešlo len o dukáty či toliare.
Ako sa vám v tom navracaní mincí zo zahraničia darí?
Výsledky sú zmiešané, lebo hoci počet zberateľov, ktorí si chcú doma vybudovať kvalitnú zbierku stúpa, komplikovaná situácia vo svete celý proces sťažuje. Pribúda totiž aj ľudí, ktorí si začínajú uvedomovať, že také mince budú mať svoju hodnotu aj o 20 či 500 rokov. Inými slovami klesá ochota ľudí púšťať takéto špičkové mince do dražieb, vďaka čomu sa zháňajú ťažšie a ťažšie. Spolu sme na Slovensko vrátili tisícky kusov takýchto mincí, ak však budeme počítať výhradne top špičkové mince, sú ich možno desiatky.
V databázach sú milióny mincí
Pre TASR ste povedali, že aj z malého skorodovaného plieška sa môže vykľuť vzácna minca v hodnote tisícok eur. Nepreháňali ste?
Všetko záleží od toho, koľko ľudí ten pliešok bude považovať za zaujímavý. Na strednom Slovensku aj v Bratislave je pomerne veľa zberateľov, ktorých zaujíma život v banských mestách počas neskorého stredoveku, ako tam fungovalo hospodárstvo a podobne. Preto sa zaujímajú aj o neplnohodnotné mince, takzvané účelové razby, napríklad žetóny, za ktoré si ľudia mohli kúpiť mäso alebo pivo.
Z hľadiska regionálneho záujmu majú takéto veci svoju hodnotu, hoci celoslovensky o to nemusí byť veľký záujem. Tak sa neraz stane, že zlatá minca, ktorá je relatívne masová, má mnohonásobne nižšiu hodnotu ako skorodovaný pliešok, ktorý je jediným nájdeným kusom v konkrétnom regióne a bol len alternatívnym platobným prostriedkom. Dopĺňa totiž mozaiku bádateľovi, ktorý sa venuje presne takýmto veciam.
Na zistenie hodnoty zbierky mincí s nimi treba ísť do dražby alebo existujú aj katalógy, ktoré dokážu laika zorientovať?
U modernejších mincí, ktoré pochádzajú z 19. a 20. storočia je presne skatalogizované, koľko ich bolo vyrazených, čiže ich hodnota sa dá určiť pomerne rýchlo. Poznáme totiž aj ich relatívne početnosti, teda koľko približne je ich v obehu, koľko z nich je v top stave, teda že ich nikdy nikto nepoužil ako platidlo a podobne. Nie sú to exaktné čísla, ale dokážu vás nasmerovať k približnej hodnote. U starších mincí je to skôr vecou empírie. Existujú síce aj katalógy, ale cenníky zväčša chýbajú, a tak presnú hodnotu vygeneruje až aukcia. Orientačnú cenu vám dokáže povedať každý dobrý numizmatik, ale dopyt na verejnej aukcii môže vygenerovať aj násobky tej sumy. Alebo naopak, zraziť ju dole.
Ako stanovíte vyvolávaciu cenu?
Isté vedomosti a podklady máme aj sami, inokedy sa poradíme s ďalšími odborníkmi. K dispozícii máme aj štatistiky aukcií od roku 1880, sledujeme aukcie v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a ďalších krajinách. V databázach máme spolu milióny mincí, takže v priebehu krátkeho času vieme povedať, či sa už taká minca niekde objavila, v akom bola stave, aký bol jej nominál, či ide o ten istý ročník, za koľko sa predala a podobne.
Zožeňte si írsku 500-eurovku, budete bohatí
Platí, že ak má niekto doma mincu trebárs z roku 1850, bude mať solídnu predajnú hodnotu?
Nie, hoci si to ľudia často myslia. Vychádzajú z toho, že čo je staré, musí byť aj hodnotné. Dokonca sa niektorí až urazia, keď im v dobrom povieme, aby si takú mincu odložili na pamiatku prípadne ju dali deťom na hranie, lebo nemá hodnotu. Stačí, ak je to pásová produkcia, ak je minca ošúchaná a vyrazili ju v miliónoch kusov.
Ľudia potom majú pocit, že ich chceme ponížiť alebo odbiť, ale faktom je, že 95 percent mincí, ktoré majú doma odložené v pokladničkách a hrávali sa s nimi už ako malé deti, sú bez hodnoty. Vrátane tých z exotických krajín, trebárs z Afriky. Že má niečo 100 rokov neznamená, že sa to dá predať. Odporúčam ľuďom odložiť si to ako niečo, na čo majú emocionálnu väzbu, lebo si to priniesli z dovolenky alebo zdedili po starej mame.
Povedzme, že niekto má doma dve rovnaké mince z Banskej Štavnice z obdobia stredoveku. Budú mať obe identickú hodnotu?
Záleží na tom, v akom sú stave. Obrovský rozdiel v sumách môže spôsobiť fakt, že jedna z mincí bude ošúchaná, poškriabaná, inak poškodená a podobne. Ak ale budú obe v špičkovom stave s peknou patinou, lebo za celé tie stáročia boli uložené v niekoho zbierke a vymenili majiteľa možno len trikrát, ich cena bude oveľa vyššia.
Dnes platíme eurami. Sú medzi nimi mince alebo bankovky, ktoré sa už teraz predávajú za vyššiu hodnotu ako je ich nominál?
Určite, lebo v oboch prípadoch existujú aj vzácnejšie emisie, ktoré sa ťažko zháňajú. Pri minciach je akousi modlou monacká dvojeurovka s Grace Kelly a pri bankovkách írska päťstoeurovka. Samozrejme bez rožkov, záhybov či iného poškodenia. Tá sa dá predať aj za osem až desaťtisíc eur.
Čas ísť do Írska a pobehať všetky banky.
(smiech) Nezoženiete ju. Špičkoví zberatelia vždy majú svojich ľudí v centrálnych aj komerčných bankách či vo veľkých obchodoch, kde sa platí hotovosťou. Prehľadali kvantá bankoviek a tiež ich nezohnali. Hodnotu majú inak aj niektoré naše bývalé koruny. Svojho času sme na aukcii predali dvestokorunáčku nahradzovacej série A z roku 2006 za viac ako štyritisíc eur. Ľudia z toho boli prekvapení a doslova nás zahltili dvestokorunáčkami. Len ťažko sme im vysvetľovali, že hodnotu má len ten jeden ročník a konkrétna nahradzovacia séria.
Vďaka čomu má tá bankovka takú hodnotu?
Bolo ich málo a chýba prakticky v 80 percentách slovenských top zbierok, preto je po nej veľký dopyt. Bežná dvestokorunáčka má len hodnotu svojho nominálu.
Ľudia nález radšej neohlásia, prišli by oň
Stalo sa vám, že niekto prišiel a nečakane odišiel bohatý?
Takých príbehov je veľa. Jeden chlapík našiel malú, medenú a pomerne skorodovanú mincu z roku 1600 pri nejakom zosuve pôdy po daždi. Daný rok razby sme vôbec nepoznali, a tak sme tušili, že bude mať hodnotu, ale snáď len pár stoviek eur. Predala sa za tritisíc, zberatelia sa o ňu doslova pobili. Chlapík si to potom hneď šiel užiť na dovolenku. K príbehom však treba poznamenať inú vec – mnohí ľudia nie sú ochotní priznať, kde tú konkrétnu mincu vzali.
Prečo?
Lebo ak ju niekde našli, musia ju podľa zákona pod hrozbou sankcií ohlásiť úradom, pričom majú nárok na nízke nálezné. Predstavte si, že niekto kúpil starý dom v Kremnici či Banskej Štiavnici a objaví na povale, pozemku, v podlahe či murive nejaké mince. Ten zákon je tak nešťastne postavený, že ľudia radšej nič nepriznajú a povedia, že mincu zdedili alebo kúpili.
V Anglicku tiež existuje ohlasovacia povinnosť, ale len preto, aby si archeológovia mohli zmapovať miesto nálezu, aby mali predkupné právo, aby im neuniklo nič vzácne, čo má skončiť v múzeu. U nás vám ten poklad vezmú a dajú pár percent nálezného, hoci trhová hodnota môže byť 10-tisíc eur.
Koľkí ľudia nález neohlásia?
Ich počet odhadujem na 80 až 90 percent. Radšej zaklamú a využijú to vo svoj ekonomický prospech.
Ak by chcel niekto začať zbierať mince a bankovky, čo má urobiť?
Ideálne je zbierať to, čo si môžete dovoliť a čo vám robí radosť. Určite neodporúčam všetky úspory vraziť do jednej drahej top mince, ale svoje zdroje diverzifikovať. Staviť všetko na jednu kartu býva zradné. V zásade platí, že systematicky zozbieraný celok, ktorý má nejakú logiku a ducha, má vyššiu hodnotu ako súčet jednotlivých kusov v zbierke. Čiže ak systematicky vyzbierate jedného panovníka, jedno obdobie či územie, trebárs pôjdete len po medených minciach zo Smolníka, je len malá pravdepodobnosť, že to nebude mať hodnotu, alebo že takých zbierok v Európe bude veľa.
Má logiku odložiť si dnes jeden kus z každej eurobankovky a euromince?
V podstate áno, ale len ak sú nepoškodené, neprehnuté v peňaženke, teda úplne nové z banky či z bankomatu. O 80 až 100 rokov môžu mať tieto kusy oveľa vyššiu hodnotu. Minimálne však budú predajné do prípadnej menovej reformy za hodnotu svojho nominálu.
Rozhovor bol autorizovaný, Elizej Macho v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
