Ani srnka netuší, ako dlho tu ešte bude euro alebo také Slovensko ako samostatný štát. Keď však chceme nejaké istoty do budúcnosti, tak máme hneď dve: vieme, že tu bude veľa starých ľudí. Aj keď nie dosť starých na to, aby poberali dôchodky, lebo vek odchodu do dôchodku sa oproti dnešnému výrazne zvýši. No a rýchlo pribúdať budú tiež ľudia z prostredia, ktoré dnes nazývame sociálne rizikovým.
Asi sa nedá spoľahnúť na to, že všetci títo budú ráno klusať do roboty, takzvanej závislej činnosti, a problém bude vyriešený.
Malou útechou však bude, že minimálne tí dnešní tridsiatnici už nebudú mať na krku hypotéky a azda ani deti. Ich príjmové nároky nebudú také ako dnes.
Obom skupinám by veľmi pomohlo, ak by občas zavadili o niečo, z čoho bude nejaký príjem a bude to legálne. Dva razy za týždeň, tri razy, na jar tu, na jeseň tam, jeden mesiac viac, druhý menej. Ako sa bude dať a koľko budú mať energie a zdravia. Nebudú vedieť podávať stabilné a plnohodnotné výkony, ale niečo budú musieť robiť. Štát sa tomu nielenže bude musieť prispôsobiť, ale bude ich do toho tlačiť.
Problému sivého trhu práce bude čeliť takmer celý dnešný bohatý svet. Slovenským špecifikom bude aj spomínaná druhá skupina ľudí, ktorí tiež nebudú vedieť podávať stabilné a plnohodnotné výkony, najmä pre nedostatočné vzdelanie a pracovné návyky. Tiež budú musieť, povedané bez urážky, príštipkárčiť. Neznie to veľmi vábne, ale práve od toho, ako sa Slovensku podarí rozvinúť ekonomiku príštipkárčenia, bude dosť výrazne závisieť fungovanie krajiny.
Hoci adeptov, ktorí by sa do nej mohli zapojiť, je tu už dnes dosť, zdá sa, že to nestačí. Pretože aj vývoj okolo Zákonníka práce je prejavom mentálneho nastavenia vlády, podľa ktorého je sociálnejšie a dôstojnejšie byť úplným nezamestnaným ako neúplným pracujúcim.
Nedostatok skúseností s budovaním ekonomiky príštipkárčenia si v budúcnosti budeme vyčítať. Tak ako to, že sme si pred dvadsiatimi rokmi hovorili, že na rómsky problém je čas. Že ho budeme riešiť o dvadsať rokov, keď už budeme bohatší a múdrejší.
