Oslovili ho banky, no za prezidenta VSŽ ho zvolili akcionári , medzi ktorými bol aj štát, aj rezešovská skupina. GABRIEL EICHLER vysvetľuje, že o to, aby železiarne získal pred dvanástimi rokmi U. S. Steel a nie napríklad indickí investori, mala výrazný záujem aj vtedajšia vláda.
Prekvapilo vás, že U. S. Steel chce z Košíc odísť?
Viac v rozhovore
Čo nájdete v rozhovore:
Prečo Američania vyhrali
Čo našiel vo VSŽ
Prečo nerobí pre štát
Vstup AVG na burzu nebol dobrý nápad
Bolo euro dobrý projekt?
„Košický závod tvorí približne štvrtinu výroby U. S. Steelu. V čase, keď som bol v železiarňach, priemerné ceny ocele boli 250 až 300 dolárov, teraz sú niekde na úrovni 800 až 900 dolárov za tonu. Bol by som prekvapený, ak by z toho nedokázali vytvoriť zisk. Vnímam aj to, že sa im skončili daňové prázdniny. Ak teda rozmýšľam o príčine ich odchodu, nie je to neschopnosť vytvoriť zisk, ale nejaké strategické rozhodnutie.“
Ako podľa vás rozmýšľajú? Prečo je pre nich nepríjemné byť tu ďalej?
„Z novín a ich výročných správ viem, že mali problémy so srbskou fabrikou, ktorú tento rok predali za dolár a odpíšu vďake nej približne 400 miliónov dolárov. Keď sem prišli, mysleli si, že Košice budú stredom ich európskych operácií. Najprv investovali v Srbsku a po nejakom čase som ich dokonca presvedčil, aby sa pozerali aj po českých Vítkoviciach. No kým sa rozhodli, kúpil to Laksmi Mittal. A tým, že teraz odpredali srbské operácie, v ich stratégii už nehrá Európa takú úlohu.“
Slovenský premiér Robert Fico tvrdí, že informáciu, že Američania zvažujú odchod, dostal pred necelými dvoma týždňami. Myslíte, že je to chyba, že to bolo neskoro, že z pozície premiéra sa mal niečo pokúsiť urobiť?
„Neviem, či by bol v tom úspešný. Štát má vždy nejakú možnosť ovplyvniť predaj. Nie to, za koľko sa bude predávať, ale môže obmedzovať, koho chce vpustiť do svojej krajiny. Ale presvedčiť niekoho, aby nepredával, by bolo možné, ale pravdepodobne ťažké. Už v čase, keď som bol zaangažovaný v predaji VSŽ, boli U. S. Steel komplikovanejší než iní investori.“
V čom?
„Nie všetci boli rozhodnutí, že to chcú. Časť U. S. Steelu to chcela, časť nie. Niekoľkokrát dávali podmienky, ktoré boli odmietnuté. Nakoniec som vtedy šiel za nimi do Pittsburghu. Dohodol som tam aj stretnutie priamo s vtedajším premiérom Dzurindom, ktorý sa ponúkol. U.S. Steel je komplikovanejšia firma než normálna biznisová spoločnosť.“
Čím je iná, tým, že je taká stará, taká tradičná alebo tým, že je americká a nerozumieme jej?
„Celý oceliarsky priemysel nie je biznisovo veľmi moderný. Jediný zo známejších osôb bol práve Lakshmi Mittal, ktorý sa do toho pustil napriek tomu, že bol jeden z malých v tom čase. Pristupoval k tomu ako k biznisu. Všetci ostatní vrátane U. S. Steelu sa mi zdali ako socialistické spoločnosti. Stále sa zaoberali rokovaniami s odbormi a vymáhaním privilégií od štátu, keď chceli napríklad obmedzovať import.“
Súhlasíte s tvrdením, že odchádzajú preto, lebo ako Američania v Európskej únii neznamenajú nič, ich lobbing je tu slabý a doma by sa s týmto kapitálom vedeli správať voči vláde a regulátorom efektívnejšie?
„U. S. Steel Košice je dôležitá súčasť slovenského hospodárstva a keby pracovali spolu so slovenskou vládou, tak by mali asi taký istý vplyv niekde v Bruseli ako iné spoločnosti tejto veľkosti. No neviem, prečo sa stále bavia o vplyve, čo keby sa radšej bavili o efektívnosti?“
Pretože, že o sa tom bavia aj ich európski konkurenti.
„Brusel by nemal hrať v takýchto veciach veľkú úlohu. A keď hrá, je to preto, že mu dávajú ľudia takúto úlohu.“
Môže mať na U. S. Steel vplyv aj to, že hlavné dodávky železnej rudy majú košické železiarne z Ukrajiny a zvlášť v čase krízy môže byť ich vyjednávacia pozícia slabšia?
„Oni sú v Košiciach už dokopy sedemnásť rokov. Dôvod, prečo vôbec U. S. Steel prišiel do hry, je ten, že už tam boli, keď som tam prišiel v roku 1998. VSŽ mala s Američanmi už vtedy fungujúci spoločný podnik. Za ten čas sa už mohli udomácniť a spoznať, akým spôsobom sa nakupujú dodávky surovín. Keď som ja nastúpil do VSŽ, bol nátlak ukrajinských dodávateľov oveľa silnejší, respektíve ich schopnosti ovplyvniť budúcnosť VSŽ boli oveľa väčšie. Okrem toho sme dodávateľom surovín dlhovali veľa peňazí, nemali sme to ako splatiť, a predsa sa s nimi dalo dohodnúť. Aj pre nich je to napokon normálny biznis. Chcú predávať a veľa iných možností predaja z Ukrajiny nemajú. U. S. Steel je ich dôležitý klient.“
Práve ukrajinský Metinvest sa spomína ako jeden z hlavných uchádzačov o železiarne.
„Áno, to si viem predstaviť.“
Prečo?
„Lebo sú dodávateľmi surovín a asi majú záujem o vertikálnu expanziu na vyššiu pridanú hodnotu vo výrobe ocele. Ak na to majú, prečo by sa na to tak nepozreli.“
Je podnikateľská kultúra ukrajinských firiem odlišná od európskej či americkej?
„Neviem. Aj Ukrajinci dosť vyrástli. Jednotlivci zbohatli, majú väčšiu ekonomickú silu aj prax, už nie sú takí naviazaní na domáce vzťahy. Myslím si, že teraz sú už tiež radšej viac časťou svetového ekonomického diania než len ukrajinskej ekonomiky.“
Patríte k tým, ktorí hovoria, že ak sa neboja Briti, že u nich podnikajú Ukrajinci a Rusi, prečo by sa malo báť Slovensko?
„Do určitej miery áno, no súhlasím, že do určitej miery to môže byť špecifické. Pokiaľ Slovensko má z nich nejaké obavy, vláda iste nájde akým spôsobom sa môže zabezpečiť proti záležitostiam, ktoré by sa mu nepozdávali.“
Povedali ste, že keď bolo treba pohnúť rokovaniami, leteli ste do Pittsburghu a rokovali ste s vedením U. S. Steelu. Mikuláš Dzurinda pred týždňom odkázal Robertovi Ficovi, že už mal tiež dávno sedieť v lietadle do Pittsburghu. Má Dzurinda pravdu?
„Určite by mohol premiér s vedením U. S. Steelu rokovať, ale nezdá sa mi, či sadnúť do lietadla a ísť do Pittsburghu je pre premiéra také patričné a to isté ako pre mňa. V tom čase, keď som tam išiel, už sme otočili firmu dostatočne na to, aby nebola stratová. Už som tam nešiel so strachom, že firma skolabuje, keď U. S. Steel do nej nepríde. Išiel som tam už z určitej pozície hrdosti aj sily. Mohol som povedať, že ak to chcú, nech to povedia teraz, lebo to ináč s veľkou radosťou nepredáme nikomu alebo to predáme Lakshmilovi Mittalovi, ktorý sa stal odvtedy aj najväčším výrobcom ocele na svete."
Ak si slovenská vláda myslí, že U. S. Steel je dobrý investor, čo podľa vás ešte má Slovensko také, čo by mohlo viac ponúknuť, alebo už nič?
„Neviem, či Slovensko vôbec niečo potrebuje ponúkať. V tomto štádiu už nie je dôvod na také obavy z nového vlastníka, aké boli v roku 1998. Vtedy sa VSŽ vyhla bankrotu možno o pár dní. Zároveň tam bolo nejakých stotisíc rodín, ktorých živobytie bolo na to napojené, s VSŽ by skrachovalo celé východné Slovensko. Bol tam aj strach z toho, čo sa stane, ak o štyri roky vyhrá voľby zase niekto iný a zoberie si spoločnosť do vrecka. U. S. Steel znamenal pre vtedajšiu vládu aj bezpečie, že sa to nevráti do starých zlých časov. Teraz to už nie je taký problém.“
Prečo Američania vyhraliAká vážna bola možnosť vstupu Ispatu Lakshmiho Mittala do železiarní?
"Rokovania s ním boli oveľa jednoduchšie ako s U. S. Steelom. Prišiel so svojím synom, s prezidentom ich európskych aktivít, ktorý bol nemeckého pôvodu a ďalšími piatimi osobami súkromným lietadlom do Košíc. Nemecký prezident si obzrel VSŽ, pokýval hlavou a povedal, že takú čistú výrobu ako vo VSŽ ešte nevidel na východ od Nemecka. Páčilo sa im a na druhý deň mi dali indikatívnu ponuku. To isté trvalo U. S. Steelu osem mesiacov."
Čím U. S. Steel vyhral súboj o oceliarne v Košiciach? Bolo to tým, že bol v Košiciach hlboko zaparkovaný, dal lepšiu cenu alebo čo?
„To, že už bol v Košiciach, bol jeden z dôležitých aspektov. Druhý dôvod bol pocit vtedajšej novej vlády Mikuláša Dzurinda, že ak to bude U. S. Steel, tak to už nikto neukradne. Tretí dôvod bol ten, že mať tam U. S. Steel ako investora bolo dosť dôležité z imidžového pohľadu. To znamená, že tu máme konzervatívnu, ťažko sa rozhodujúcu firmu, a predsa prišli na Slovensko. Pre vtedajšiu vládu bolo dôležité ukázať, že je záujem zo strany serióznych spoločností. No treba povedať aj to, že okrem Lakshmiho Mittala nebolo veľa ďalších serióznych uchádzačov o železiarne. Keď som obiehal skoro všetky väčšie, aj britské, holandské a iné spoločnosti, tak mi všetci povedali: Gabo, oprav to a potom nás zavolaj.“
Znamená to, že indický Ispat sa zdal z pohľadu slovenskej vlády ako niekto, kto nevie tak garantovať zamestnanosť alebo ako niekto, kto nevyzerá tak dobre?
„Nemôžem hovoriť za pána Dzurindu alebo vládu. No dávali najavo, že si myslia, že mať v Košiciach spoločnosť so značkou U. S. Steel má lepší imidžový dopad pre Slovensko, než keby prišla spoločnosť, ktorá v tom čase mala niečo v strednej Ázii, v Indii, a aj to dosť malé operácie. V každom prípade sa ukázal ako správny minimálne predpoklad, že príchod U. S. Steelu zvýši atraktivitu krajiny v očiach iných investorov. Pozoroval som to, pretože som bol ešte dva roky angažovaný v rôznych prezentáciách investorom, najmä v USA a Európe.“
Keď Robert Fico označil predaj železiarní za hlúpu, zlú privatizáciu, ktorá poškodila záujmy Slovenska, znamená to, že nemá dostatočné informácie o tom, ako sa predávali železiarne, alebo si chce zlepšiť svoju vlastnú pozíciu, keďže za jeho vlády zrejme U. S. Steel odíde zo Slovenska?
„Nepoznám dôvody názoru pána premiera. Privatizácia sa udiala roky pred mojím nástupom a ako je známe, za zvláštnych okolností. Treba to vnímať z vtedajšej perspektívy. Slovensko je teraz oveľa stabilizovanejšie. Vtedy bolo tesne po zmene vlády, problémom boli všelijaké kontrakty medzi VSŽ a rôznymi jednotlivcami, hrozba bankrotu bola naozaj reálna.“
Podmienky, za ktoré kúpil U. S. Steel košickú firmu, boli podľa vás dobrým kompromisom, alebo sa dalo na nich ešte viac pritlačiť?
„Dnes sa to predáva úplne ináč, lebo firmu má jeden vlastník, ktorý to môže predať hocikomu. V tom čase som na to, aby som zaranžoval predaj, potreboval spoluprácu desiatok vládnych inštitúcií a tisícky podpisov. Nebolo úplne jasné, čo všetko je majetkom tej firmy a čo nie, bol problém s reštitúciami pôdy, na ktorej stojí fabrika. Bola tam kopa nejasností okolo daní v minulosti, paralelne bežalo viacero daňových kontrol. Chceli vyrubiť čím viac nedoplatkov, aby mohli na fabriku tlačiť, pretože v tom čase vlastnil štát len 26 percent akcií a nie úplne mohol fabriku ovládať. Médiá ako aj jednu vysoko postavenú dámu z daňového úradu veľmi zaujímal môj plat, kam a komu platím dane. Ja som štát potreboval, aby som vedel vyriešiť desiatky iných záležitostí a keby som to chcel predať Ispatu alebo niekomu inému, štát mal veľa možností mi to prekaziť.“
Cena, za ktorú sa železiarne v tom čase predali, bola okolo 400 miliónov eur vrátane dlhu. Ziskovosť firmy bola v roku 2005, 2006 niekde na úrovni 400 miliónov eur ročne. Keď sa na to pozriete spätne, bol to dobrý obchod?
„Nebol to jednoduchý obchod. Bolo treba riešiť otázky, ktoré už dnes netreba, lebo firmu vlastní jeden akcionár, vtedy to tak nebolo. Teraz je to zabehnutý podnik, vtedy to tak nebolo. Bola vtedy úplne iná politická situácia, vládla tam koalícia úplne zľava doprava. Bolo to hneď po Mečiarovej vláde, takže záujem vlády bol, aby sa to nevrátilo do predchádzajúcej situácie. Ťažko mi je povedať, či tá cena bola správna. Len sa dobre pamätám na to, že som ju osobne zvýšil o desiatky miliónov eur, za čo som nebol veľmi populárny.“
Boli tri subjekty, ktoré zodpovedali za to, v akom stave bola fabrika. Bol to slovenský štát, lebo zjavne nedokázal zabezpečiť dodržiavanie zákonov a kadekto si tak mohol vo VSŽ robiť, čo chcel. Zodpovední za stav fabriky boli aj akcionári, ktorí to dovolili, a banky, ktoré sa dlho len prizerali na to, kam to smeruje. Nebolo to napokon tak, že banky z toho vyšli fajn a prerobili akcionári a štát bol rád, že to takto dopadlo?
„Akcionári nemuseli predávať, nebolo to povinné. Štát vlastnil len 26 percent akcií. Predávalo sa to za vyššiu cenu, ako bola cena akcií na burze. Nepredávali to pod cenu, ale za niekoľkonásobne vyššiu cenu, než vtedy počítali, že to má hodnotu. Ja som viackrát upozorňoval v televízii, že firma má oveľa vyššiu hodnotu, než je cena na burze, ale málokto si to všimol okrem niekoľkých kapitálových spoločností, ktoré sú dobre známe aj v Česku, aj na Slovensku.“
Preháňame, keď hovoríme, že banky k tomu prišli celkom fajn, že vlastne nestratili nič a nesprávali sa predtým ako úplne bystrí veritelia?
„Nie je to prvýkrát, čo banky niečo prehnali a nie je to prvýkrát, keď banky dostali späť všetko, čo spoločnosti požičali. Nepovažujem to za niečo, že jedni vyhrali a jedni prehrali. Akcionári tiež dostali svoje. Je pravda, že banky si vytvorili rezervy v očakávaní, že tie peniaze stratia. Väčšina bánk, čo si pamätám, si odpísala sto percent z tejto investície. Niektoré banky mi potom „ďakovali“, že som im vytvoril kvartálny zisk.“
Bol najväčší problém dohodnúť sa s VÚB?
„Robili nám vtedy problém, lebo sa chceli ukazovať, že sú tvrdí a chceli dať železiarne do bankrotu, čo by sa vtedy veľmi zle skončilo.“
Prečo? Nedalo by sa to už potom predať?
„Keď už súdy vládnu podniku, potom sa mnohé veci nedajú riešiť jednoducho, lebo na všetko treba nejakú pečiatku alebo súdne rozhodnutia. V tom čase súdy neboli považované za úplne objektívne a nezávislé, takže banky nechceli dať železiarne do bankrotu a ani mnohí akcionári nechceli, aby to šlo cez košické súdy. V tom čase nebolo jasné, kto im vládne.“
Čo našiel vo VSŽČo bol väčší problém VSŽ - rozkrádanie alebo zlé riadenie?
„Na všetkých úrovniach boli zmluvy, ktoré boli pre firmu jasne nevýhodné. Pri nákupe surovín, pri transporte, pri predaji a pri exporte. Všade boli dlhodobé zmluvy so spoločnosťami, ktoré na tom silne zarábali. Bola tam napríklad aj 20-ročná zmluva na ochranu prezidenta firmy. Ja som pritom chodil po Košiciach bez nejakej ochranky. Celý transport bol pod dlhodobými zmluvami. Tí chlapci mi hovorili, že majú maržu takých 25 percent na každej tone, ktorú by tam nemuseli vlastne mať. Povedali mi to s úsmevom po tom, čo mi poslali koňak v nejakej reštaurácii. Tých zmlúv sa bolo treba zbaviť a kríza tomu trošku pomohla. Napriek tomu, že to boli dlhodobé zmluvy, všetci sa boli ochotní dohodnúť, lebo pochopili, že keď sa to zle skončí, skončí sa to zle pre všetkých vrátane ich.“
Bolo teda najkomplikovanejšou úlohou popretrhávať všetky tieto väzby?
„Kradlo sa tam na všetkých úrovniach. Od hlavy až po vrátnika mnohí kradli, taká bola podniková kultúra. Keď som to povedal v televízii, vysvetľovali mi, že to tak nemôžem hovoriť. Ale tak to tam bolo, každý mal z toho svoj kšeft.“
Košičania vtedy nerozumeli tomu, že na jednej strane ste povedali, že sa tam kradne a na druhej strane ste s tými istými ľuďmi potom fabriku manažovali ďalej. Aké to je, keď niekomu poviete, že má ísť s cenou o šesť dolárov na tonu nižšie, pretože viete, že to nie je férová cena a on to spraví. Dá sa s ním zároveň robiť férový biznis?
„V tom to práve je. Nedalo sa to riešiť inak, len vyjednávaním s tými osobami. Často som pritom nevyjednával ja osobne, ale ľudia, ktorí boli do veľkej miery s nimi spojení predtým a teraz im vysvetľovali, že už to tak ďalej nejde. Ešte aj predstavenstvo som mal delegované valným zhromaždením, neurčoval som ho ja. Mali sme štyri valné zhromaždenia v priebehu ôsmich mesiacov, čo je nenormálne. Na poslednom som už chcel, aby minimálne traja až štyria ľudia v predstavenstve boli takí, ktorým osobne dôverujem. Povedal som im, že ak to neprijmú, odídem. Valné zhromaždenie to zobralo. Aj Fond národného majetku sa v tom čase otočil a silno ma podporil.“
Kto vám povedal, poďte uzavrieť zmluvu s VSŽ. Boli to zároveň bankári a akcionári, vláda?
„Mňa pozvali banky, aj keď to nie je úplne správne slovo. Naznačili mi, že sa to ide predať U. S. Steelu, už vtedy tam boli nejaké diskusie. Povedali, že nedôverujú pánovi Rezešovi a že ináč to musia dať do bankrotu. Ich ponuku som najprv odmietol. Po nejakom čase som prikývol, ale za podmienok, že podnik budem viesť. S tým museli súhlasiť akcionári, ktorí ma tam najprv nechceli. Nechcela ma tam ani jedna skupina vrátane štátu. Ja som pána Dzurindu v tom čase nepoznal, ani on mňa. Banky si ma vybrali, ale nemali žiadny vplyv na vedenie, dokonca ani na hlasovanie na valnom zhromaždení. Mohli len opakovať, že môžu dať firmu do bankrotu. To by nebolo dobré ani pre Rezešovcov a Gruberove odbory, ani pre štát. Nemal som istú pozíciu, napríklad minister práce a sociálnych vecí pán Magvaši ma chcel vymeniť.“
Čo bol zlomový bod, keď Dzurinda pochopil, že je dobré vám dať voľnú ruku?
„Voľnú ruku mi úplne nikdy nedali. Boli tam aj ľudia, ktorí neboli vybraní mnou, ale niekým iným. Aj tá staršia skupina tam mala svojich ľudí. Moja sekretárka pracovala v minulosti ešte pre pána Rezeša a mala veľmi dobré kontakty aj na dodávateľov dopravy. Mnohí dávali viac informácií druhej strane než mne. Žil som tam trochu obklopený nie veľmi priateľskou skupinou.“
Stretli ste sa niekedy aj s Alexandrom Rezešom?
„Áno. Bol predsedom dozornej rady, takže ja som mal povinnosť sa s ním stretávať.“
Aký to bol človek. Bol to šikovný manažér?
„Jeho vedenie dostalo VSŽ do serióznej likviditnej krízy. Keby riadili spoločnosť dobre, mohli mať slušný príjem z tretiny akcií, ktoré vlastnili. Viem, o čom hovorím, aj preto sa ma ľudia pýtajú, prečo som to nezobral. Ak by som to urobil, bol by som dnes oveľa bohatší človek.“(úsmev)
Ale nekúpili ste to.
„Nie. Prišiel som medzi ľudí, ktorí sa na mňa zo začiatku pozerali dosť nepriateľsky s otázkou, načo tam prišiel ďalší zlodej. Sľúbil som vtedy, že to opravím, predám a odídem. Tak som to aj spravil.“
Kto boli osobnosti na strane vlády, čo to riešili. Ivan Mikloš, Bubeníková, Drozda alebo kto to bol?
„Zaoberali sa tým všetci ministri. V tom čase šlo o veľké peniaze.“
Kto bol na strane vlády ten človek, koho slovo ste brali ako posledné?
„Nakoniec to bol premiér.“
Ako ho spätne hodnotíte? Ako dobrého vyjednávača alebo niekoho, kto bol pritlačený k tomu, aby niečo urobil?
„Potreboval som premiérovu priazeň, lebo tam bolo veľa ministrov, ktorí mali svoje parciálne záujmy. Pán Magvaši to chcel prevziať sám, pani Schmögnerová tam posielala daňové kontroly. Premiér mal po mojom príchode vo vedení človeka z predchádzajúceho vedenia, ktorému dôveroval a ktorý to chcel predať U. S. Steelu a myslel si, že to sám s jeho ľuďmi dokáže. Napokon aj premiér potreboval mňa, lebo banky zase nedôverovali nikomu inému.“
Vy osobne ste tam dostali plat, získali skúsenosť, zlepšili ste si tam meno. Čo má pre vás spätne najväčšiu hodnotu?
„Schopnosť otočiť niečo také, čo nikto nechcel. Najprv tomu nikto neveril a napokon som chodil so študentmi piť pivo do košických krčiem a oni mi povedali, že ich to baví, že sa im zmenil svet. Peniaze, ktoré som zarobil, neboli oveľa väčšie ako mali manažéri VSŽ predtým, čo som tam prišiel.“
To, v akom stave bola v tom čase VSŽ, odzrkadľovalo situáciu v slovenskom priemysle, alebo to bolo niečo, čo aj vás prekvapilo?
„Hĺbka toho, čo som tam našiel, bola asi väčšia tam než inde. Aj iné veľké slovenské podniky boli privatizované zaujímavým spôsobom, ale tí manažéri ich asi riadili lepšie a so záujmom, aby podnik prekvital.“
Keby ste mohli poradiť ľuďom, ktorí robili na začiatku kupónovú privatizáciu, tiež by ste im povedali, že sa do toho treba púšťať len vtedy, keď budú silné zákony, ktoré dokážu chrániť práva minoritných akcionárov, alebo sa to už dnes takto povie veľmi jednoducho?
„Predvčerom som sa stretol pri večeri s jedným pánom, ktorý kupónovú privatizáciu v Československu zaviedol. S veľkým úsmevom mi v skupine asi dvadsiatich ľudí povedal, že vlastne sme to boli my dvaja. Vraj ja som bol ten, kto povedal, „tak to tým ľuďom rozdajte, ono im to všetko patrí“. Keď so sem chodieval častejšie, povedal som to, čo ste povedali vy teraz. Rozprával som sa v tom čase s Holanďanmi, ktorí chceli pomôcť a prepísať celé holandské právo, ktoré je potrebné na riadenie takéhoto hospodárstva. Odpoveď bola, že my si to napíšeme sami, potom budeme tomu lepšie rozumieť. Myslím si, že to bola najhoršia časť kupónovej privatizácie. Samozrejme, že zákony boli úplne nesúvislé, každý rok bolo treba nejaký zmeniť a nikto okrem autora im vlastne nerozumel.“
Keď ste boli prezident VSŽ a boli ste kritizovaní za to, že vtedy štát kontroloval 50 percent akcií a nedal verejnú ponuku, ako ste to videli vtedy?
„Keď som tam prišiel, štát mal 26 percent akcií VSŽ. Štát si potom kúpil ďalších 12 percent akcií, ale nikdy nemal 50 percent.“
Špecifickou históriou VSŽ je odborárska akciovka, ktorá mala 11 až 12 percent. Ako sa s nimi rokovalo?
„Ako so všetkými, komplikovane. Pamätám sa, že ku koncu roka 1999 si ma ako prezidenta pozvali, aby som im povedal, čo idem vlastne robiť. Všetko som im povedal a bolo zaujímavé, že tí ľudia začali tlieskať. Šéf odborov Grúber sa na nich pozrel s výrazom, čo robíte, nemáte tlieskať a potlesk sa pomaly utíšil a vyšli protimanažérske transparenty.“
Prečo nerobí pre štátVy ste už v tom čase mali spoločnosť Benson Oak. Bol to práve príbeh VSŽ, keď ste pochopili, že sa nikdy nepustíte do privatizácie, do štátnych zákaziek?
„Tým, že som išiel do VSŽ, zakázal som vstup svojim kolegom na východné Slovensko, že tam nemôžu robiť žiadny biznis, aby nedošlo ku konfliktu záujmov. Zaujímavé bolo, že aj tých pár kontraktov, čo sme mali na západnom Slovensku, sme napokon stratili.“
Prečo nechcete robiť pre štát?
„Lebo rozhodnutia sa tam nerobia spôsobom, ktorému ja dôverujem. Súťažil som len v jednej privatizácii. Sedem rokom po tom, čo som odišiel z VSŽ, to bolo Aero Vodochody. Po VSŽ som si myslel, že keď sa nám toto podarilo, mohol by som otočiť aj českú leteckú výrobu. Bral som to ako výzvu. Lietam, mal som osobný záujem.“
Ale vyhrala Penta. Mali lepšiu ponuku alebo lobing?
„Dali oveľa vyššiu cenu, ako som ja bol pripravený dať. Lobing nebol rozhodujúci, tu rozhodla cena.“
Zmenil sa biznis na Slovensku a v Česku za tých dvanásť rokov výrazne? Majú tieto krajiny oveľa lepších manažérov, lepšiu kultúru podnikania, sú tie motivácie prirodzenejšie?
„Áno, vo všetkom sa to tu zlepšilo. Ľudia majú viac skúseností. Mnohí začali podnikať a sú veľmi úspešní a majú môj obdiv. Už to zažili na vlastnej koži a vlastnými schopnosťami dosiahli úspech. Už to neboli pôvodné úspechy ľudí, ktorí dobre sprivatizovali. Ľudia tu už nie sú takí naivní, ako boli. Myslím, že sa to tu pohlo k dobrému a na Slovensku zvlášť. Zmeny vo finančných a daňových zákonoch boli úžasné pre rýchly pokrok krajiny. Áno, ešte je tu dosť vysoká korupcia, ale keď to porovnávame s mnohými krajinami na juh odtiaľto, tak sa máme dobre.“
Do akej miery musí biznis od začiatku myslieť na to, že sa má obísť bez súdov. Alebo preháňame?
„Pokiaľ sa dá žiť tak, že nikde nemusíte využívať súdy, o to je to lepšie. Škoda, že sme vtedy nezobrali holandské zákony. Ako viete, veľa firiem sa preregistrovalo zo Slovenska alebo z Česka do Holandska a neboli to ani daňové dôvody, ale preto, ako pracujú súdy tam a u nás.“
Vstup AVG na burzu nebol dobrý nápadVy momentálne máte podiel v technologickej spoločnosti AVG Technologies.
„Je to normálna brnianska firma, ktorej sa podarilo dostať sa na newyorskú burzu.“
My sa v Bratislave pozeráme na veľkú budovu, kde sídli Eset. Vidíme, ako za 20 rokov šialene rýchlo vyrástol a dnes je jednou z najziskovejších firiem na Slovensku a vidíme, že obrovským rastom môže tá firma aj trpieť. Rast bol veľmi rýchly a manažérska skúsenosť na začiatku takmer žiadna. V AVG to bolo podobne?
„Som veľmi rád, že aj Eset dosiahol úspech a spolu s Avastom, tri česko-slovenské spoločnosti chránia jednu pätinu svetových počítačov. Napriek tomu, že sú to naši konkurenti, veľmi ma teší, že sa nám to podarilo. Zvládnuť taký obrovský rast majú všetci problém. Tu ešte obzvlášť. Predsa len, v Amerike je viac skúsených ľudí. Tu je problém ich nájsť jednak z dôvodu histórie, ako aj malého trhu. Som prekvapený, do akej miery to zvládajú. Teraz dochádza aj k druhej časti. Rast trhu v tejto oblasti je už oveľa menší, už aj Microsoft rozdáva antivírusové programy. Treba diverzifikovať a to je ďalšie štádium vývoja firmy.“
Čo to znamená?
„Nič netrvá večne. Najprv musíte zefektívniť výrobu, dodávky, mať oveľa menej ľudí, aby ste udržali ziskovosť, akú ste mali v čase, keď trh rástol rýchlo. A je nutné diverzifikovať.“
Čo je aktívum AVG, že má silnú značku, veľké množstvo inštalácií, programátorov alebo čo?
„Všetko je tam dôležité. Naša značka má veľké meno vo svete. Máme viac než 150 miliónov užívateľov. Počítame s tým, že minimálne 300 miliónov ľudí pozná meno AVG. Potom treba značku využívať na to, aby sa udržala ako dobrá, bezpečná, dôveryhodná inštitúcia, ktorá potom môže dodávať aj iné veci, ktoré budú bezpečné a dôveryhodné.“
Je príbeh IT firiem na našom trhu ojedinelý, alebo sú tu aj viaceré dobré projekty, po ktorých sa obzeráte?
„Sú tu aj iné dobré projekty. Ja sa už snažím trochu menej pozerať po ďalších, lebo by som rád robil aj niečo pokojnejšie. Tých možností je tu niekoľko. Samozrejme, stále sa tu investuje, aj my investujeme. Mňa tie technológie zaujímajú viac, lebo mám pocit, že im už trochu rozumiem. Investujeme aj do iných vecí, ale už skôr pasívne alebo poloaktívne, to znamená, že nepreberieme firmu, ktorú dovedieme niekam, ale zainvestujeme do firmy a pomáhame jej, aby sa rozšírila.“
Ukazuje sa, že je tu potenciál na výrobu s vyššou pridanou hodnotou alebo by sme mali zostať pri tradičnej výrobe?
„Inžinierstvo tu malo vždy vysokú úroveň. Ľudia za komunizmu sa venovali takýmto fachom radšej ako sociálnym vedám, lebo tu sa dalo aspoň niečo robiť. V kombinácii s neschopnosťou bývalého systému byť efektívnym ľudia boli veľmi vynaliezaví, lebo museli. Kultúra a schopnosť toho tu je oveľa vyššia, ako napríklad v USA, kde ľudia boli oveľa viac špecializovaní, lebo všetko nejako fungovalo.“
Myslíte si, že tá tradícia žije?
„Ja si myslím, že žije. My pracujeme aj s univerzitami a vidíme, že je to dôležité a tí mladí študenti získajú skúsenosť, ako to vo firmách funguje.“
Keď ste robili so značkou Eta, museli ste nejakým spôsobom konkurovať výrobe v Číne. Ako to dopadlo?
„Nedopadlo to dobre, lebo český a slovenský trh je dosť malý na to, aby mohol konkurovať Číne. Vyrábať lacnejšie elektronické zariadenia ako oni je tu nemožné. Jediné, čo sme mohli robiť, boli tie veci, ktoré oni nevedeli vtedy robiť dobre, napríklad vysávače. Ale pri ostatných domácich spotrebičoch sa im nedalo vôbec konkurovať. My sme to nekupovali pre Etu, ale my sme kupovali dodávateľov do automobilového priemyslu a Eta bola toho súčasťou. Chcel som ju predať hneď, ako sme ju dostali. Nakoniec sme ju nepredali, čo bola chyba.“
Koľko percent podnikov je takých, že ich musíte odpísať, lebo poviete, že to bol zlý projekt?
„Dosť. My sa pohybujeme buď v podnikoch, ktoré už majú nejakú históriu a sú v pokročilejšom štádiu života, tiež sa pohybujeme medzi úplnými začiatočníkmi, najmä v technológiách, napríklad AVG. Keď sme o ňu prejavili záujem, firma mala predaj asi päť miliónov dolárov a 80 percent z toho tvoril predaj na českom trhu. Teraz je to úplne iná firma, kde podiel na českom trhu je pod päť percent. Vtedy to malo 40 zamestnancov, teraz to má viac ako 900 ľudí, lebo firma urobila viacero akvizícií od Nemecka, USA, Izraela, Rumunska, Veľkej Británie, Francúzska a Austrálie.“
Na Slovensku sa každé dva roky objaví iniciatíva – poďme zachraňovať bratislavskú burzu. Vy ste dávali akcie AVG do New Yorku. Veľmi kriticky ste sa vyjadrili o nápade ísť na varšavskú burzu. Čo si myslíte o nápade oživovať bratislavskú burzu?
„Burzy nepotrebujú byť v národných štátoch. Nie je potrebné, aby všetci mali burzu. Keď som sa dopočul o bratislavskej opčnej burze na rôzne finančné inštrumenty, tak som sa čudoval, koho to vlastne napadlo. Po prvé, to štádium po komunistickom hospodárstve a veľkosť krajiny – bol to pre mňa šialený nápad, čo sa ukázalo, že aj takým bol. Je fajn, aby boli nejaké firmy aj na českej burze, aj tá je však nakoniec spojená s viedenskou burzou. Už nie je doba, aby každý mal svoju burzičku. Na americkú burzu sme šli pre veľkosť firmy. Banky nám hovorili, že záujem amerických investorov, ktorí sú špecializovaní v technológiách, tam bude väčší.“
Ako pomohlo vašej firme, že ste na americkej burze, okrem toho, že ste získali nejaký kapitál?
„Neviem, či to pomohlo. Dokonca si myslím, že to bol v určitom zmysle zlý nápad. Má to riešiť niekoľko vecí, rozšíriť počet a diverzifikovať investorov. Dôležité bolo, že dochádza k veľkej transformácii našich spoločností, lebo antivírusové programy sa stali bežne dostupnou komoditou. Treba rozšíriť zdroj príjmov, čo si vyžaduje dosť serióznu transformáciu firmy. Pre firmy, ktoré sú na verejných burzách, je transformácia oveľa komplikovanejšia, ako keď sú súkromne vlastnené. Ja by som osobne počkal ešte tri roky, kým by som spravil tú transformáciu, až potom by som išiel na burzu. Pod tlakom iných urobiť to sme to dotiahli do konca.“
Hovoríte, že burzové pravidlá sú veľmi tvrdé a schopnosť manažovať firmu je pomalšia. Čo to presne znamená?
„Sú firmy, ktoré prešli transformáciou a boli na burze. Najznámejšia je firma Apple, pôvodne maličká firma, ktorá takmer zbankrotovala a stala sa najväčšou a najznámejšou na svete. Spravili to na burze, ale mali Steva Jobsa, ktorý kašľal na to, čo si myslia akcionári každý kvartál. Zaujímal ho strategický vývoj podniku. Väčšina firiem nemá takú odvahu to robiť na burzách. Ale je veľa firiem, ktoré to robia.“
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Bolo euro dobrý projekt?Keby ste mali firmu, ktorá je asi v takom stave, ako je teraz reštrukturalizované Grécko, čo by ste s ňou urobili? Dali by ste ju do bankrotu alebo by ste sa dohodli s veriteľmi na ďalšom odpísaní dlhov?
„Bol som členom komisie, ktorá robila reštrukturalizáciu dlhov Poľska, Juhoslávie, Rumunska, pozerali sme sa na Maďarsko a Rusko. Predtým sa robilo Turecko, potom Brazília, Argentína a podobne. Všade sme to dokončili bez toho, aby tie krajiny zbankrotovali. Bolo to ťažké, banky stratili, štáty stratili, ale nakoniec sme to vyriešili. Ja som veril, že aj Grécko, keby sa do toho pustila taká skupina so skúsenosťami, akú sme my mali, asi by sa to vyriešilo do jedného roka. Banky by asi stratili na tom nejakú časť. Alebo by sa dohodlo, že ak teraz niečo stratíte, o dvadsať rokov od nás niečo dostanete.“
Ale banky niečo stratili, bola tam dohoda o odpísaní dlhov. Nestačilo to?
„Ale to trvalo rok. ECB ešte presviedčala, že by to mali robiť štáty, nie banky. Keď sme to robili my, bol Parížsky a Londýnsky klub. Štátne dlhy sa robili cez Parížsky klub a Londýnsky klub robili komerčné banky. Ale to treba robiť veľmi rýchlo, aby potom už došlo naspäť k rastu. To, že to tak dlho trvá, je problém sám osebe.“
Ale nebolo to opačne, že to boli práve banky, ktoré nechceli, aby to šlo veľmi rýchlo?
„Samozrejme, že nechcú, aby si museli niečo odpísať. Ale iná možnosť nie je.“
Vy do akej miery počítate s tým, že sa bude stupňovať problém v Taliansku a Španielsku?
„Taliansko by nemusel byť problém, má primárny prebytok v štátnych bilanciách. Španielsko má problém s viac ako 50-percentnou nezamestnanosťou mladých ľudí, čo je šialenstvo, z ktorého sa musia rýchlo dostať. Inak to nebude len ekonomický ale politický krach. Platí to aj o Grécku.“
Veríte, že pomôžu eurovaly?
„Majú význam na stabilizáciu, keď trhy sú nestabilné. Teraz sú veľmi vrtké. Na to, aby tam bol pocit nejakej stability, sa eurofondy dajú využiť. Ale na to, aby nejaké štáty zachránili takýmto spôsobom iný štát, to nie je dobrý nápad.“
Rozumiete tomu, čo robí guvernér Mario Draghi a ECB, keď sa snaží dopovať banky likviditou?
„Rozumiem tomu, prečo to ECB robí. Niekto to musí robiť, keď sa vlády nedokážu dohodnúť rýchlejšie.“
To, že teraz je strach, ako dopadne projekt eura, je chyba, že sa do toho montuje viac politika pre euro?
„To, že to je euro, dáva tomu inú dimenziu než problém, ktorý sme my v 80. rokoch riešili. My sme riešili problém, keď štáty mali pôžičky v dolároch a zahraničných menách. Keď sa niečo udialo, bolo to limitované na ich vlastnú menu. Tým, že teraz ide o problémy štátov eurozóny, je obava z toho, že to bude mať dopad na iné štáty, ktoré sú v podobnej situácii.“
Na Slovensku je debata o tom, čo nás tak rýchlo pohlo koncom 90. rokov dopredu. Či to boli nízke dane, rovná daň, rýchly príchod eura alebo uvoľnenie možnosti príchodu kapitálu.
„Všetko. Keď euro prišlo, v tom čase už rýchly pokrok na Slovensku bol. Dokonca si myslím, že koruna bola nadhodnotená, keď sa stanovil výmenný kurz na úrovni 30,126 koruny za euro. Malo sa to pravdepodobne ustáliť niekde na úrovni 32 alebo 33 korún, aby Slovensko bolo ešte viac konkurencieschopné. Pokiaľ ide o dane, ani nie tak výška sadzby, ale skutočne tie daňové zjednodušenia boli veľmi dôležité.“
Do akej miery bola vtedy výhodou lacná pracovná sila?
„Pracovná sila na Slovensku bola vtedy lacnejšia ako v mnohých iných krajinách.“
Teraz sa o tom hovorí ako o riziku. Do akej miery je Slovensko v riziku preto, že nebudeme dostatočne kvalitní vzhľadom na rastúce platy?
„Tam je potom vždy výhoda nemať euro, ale vlastnú menu. To, že Slovensko ju nemá, treba riešiť iným spôsobom. Štát sa musí stále zefektívňovať, aby aspoň platy, ktoré pochádzajú od štátu, sa nezvyšovali. Treba tiež znižovať štátnu byrokraciu v podnikaní. To si myslím, že sa na Slovensku udialo a relatívne sa ešte deje. Myslím si, že v okolitých krajinách vrátane Česka je komplikovanejšie založiť si firmu, platiť dane. Platy nebudú rásť, pokiaľ slovenské podniky nebudú ziskové v exporte. Je to trhové hospodárstvo, ktoré sa postará samo o seba.“
Bol podľa vás euro dobrý nápad?
„Euro nebol projekt ekonomický, ale politický, ktorý bol robený trochu rýchlo. Mal riešiť súdržnosť európskych štátov a predlžovanie mieru v Európe. To, že sa to hodilo na celú Európu, bolo politické riešenie, ekonomicky nie najlepšie. Tento fakt nemusí zničiť euro. Problém je v nedostatku disciplíny. Pravidlá porušili už Nemci a Francúzi. Ale zatiaľ, ako na to pozerám každý deň, čudujem sa, že ešte stále je kurz 1,30 dolára za jedno euro. Pozerám sa, ako je to stále možné, že ľudia tomu euru natoľko veria.“
Hovoríte teda, že euro je dobrý projekt, hoci má veľa chýb, alebo tých veľa chýb ukazuje na zlý projekt?
„Pozrite sa, už nejaký čas pred eurom holandský gulden, rakúsky šiling, luxemburský frank boli spojené s nemeckou markou. Nejaká únia tam už teda bola. Keby euro začalo v týchto krajinách, a do toho si viem predstaviť už aj Česko, podľa mňa by tam neboli žiadne problémy. Sú to konzervatívne krajiny, ktoré majú podobný prístup k financiám a riadeniu, dávajú si pozor na deficity. Viem si predstaviť, že nejaké euro mohlo žiť v tejto oblasti a potom ďalší sa mohli k tomu pripájať. Švédi, Dáni, Francúzi už trochu menej, južná Európa už nie. Viem si tam predstaviť aj Slovensko a Estónsko.“
Pozrite si celý nezostrihaný rozhovor (piano) 1. časť | 2. časť
Ospravedlnenie Gabriela EichleraText ospravedlnenia Gabriela Eichlera uverejňujeme na jeho požiadanie. Doplnené 5. 12. 2012
Milí čitatelia, hlavne Košičania,
v rozhovore pre SME, v ktorom som spomínal na moje pôsobenie vo VSŽ, som povedal, že „tam kradli všetci“.
Myslel som tým a aj v kontexte vyjadril, že vo VSŽ bola podniková kultúra, ktorá viac ako dovoľovala ľuďom na všetkých úrovniach obohacovať sa na úkor podniku. Teda nielen - ako sa často spomínalo - na najvyššej úrovni.
Tým som samozrejme vôbec nechcel naznačiť, že každý jeden zamestnanec vo VSŽ kradol. Naopak, z tých okolo 16000 zamestnancov išlo o malú skupinu ľudí, ktorí sa neprávom obohacovali, ale takáto kultúra nastolená zhora takmer spôsobila stratu živobytia pre desiatky tisícok ľudí.
Mojou vinou, mojím nepresným vyjadrením som tak možno nechtiac urazil veľmi mnoho čestných ľudí. Ak sa tak naozaj stalo, je mi to ľúto a hlboko sa za to ospravedlňujem.
Gabriel Eichler
