Pamätáte si ešte, ako vyzerala posledná československá tisíckoruna? Bola modrá a bol na nej Bedřich Smetana.
Hudobný génius, ktorý ešte ako dieťa utrpel nehodu, vďaka ktorej celý život trpel na postupujúce zápaly a infekcie. Keďže boli viditeľné aj na tvári, dlho sa o ňom klebetilo, že trpí syfilisom.
Až nedávny prieskum jeho ostatkov ukázal, že ohovárania boli neodôvodnené.
Koniec vzájomného ohováranie bol tiež zrejme najväčším pozitívom, ktoré prinieslo česko-slovenské rozdelenie.
Dnes si už na to spomíname len matne, ale v tej dobe bol verejný diskurz zaprataný rečami o tom, kto na koho dopláca. A bol by zrejme zaprataný aj dnes.
Hádky o eurofondy či o tom, prečo veľký investor prišiel k nim a nie k nám, by boli ďalšie z tých otravných agend, o ktorých by sa donekonečna hovorilo.
Tak či onak, Slováci v roku 1993 vymenili Smetanu za Andreja Hlinku. Aj Česi ho krátko po tom vymenili - za Františka Palackého.
Čáry-máry centrálnych bánk
Nové peniaze priniesli novú výzvu, najmä pre Slovákov. Ak by si Slovák a Čech odložili na Silvestra 1992 tisícku pod vankúš (a vytiahli by ju odtiaľ, len keby ju bolo treba vymeniť za nové peniaze), dnes by si za ňu kúpili oveľa menej ako polovicu toho, čo pred dvadsiatimi rokmi.
V Česku tisícka stratila asi 60 percent svojej hodnoty, na Slovensku 70 percent hodnoty.
Najdivokejšie to bolo v deväťdesiatych rokoch. Hoci vtedy to obyvatelia Česko-Slovenska až tak dramaticky nevnímali, aspoň v porovnaní s tým, čo zažili pred rozdelením.
Napríklad len v roku 1991 bola v Česko-Slovensku inflácia na africkej úrovni vyše 50 percent.
Výmenné kurzy v oboch krajinách boli zafixované a úlohou centrálnej banky bolo ich úroveň strážiť. Aj za cenu, že svojimi krokmi škodili ekonomike.
Keďže centrálne banky viac bojovali za stabilnú menu ako s hospodárskymi cyklami, rýchlo došlo k tomu, že začali zabíjať hospodársky rast krajiny. V Česku to vyvrcholilo menovou krízou a recesiou v roku 1997 až 1998.
Reformný opar
Vladimír Mečiar si vtedy robil z Čechov žarty na svojich mítingoch. Zakrýval tým problém, ktorý malo Slovensko.
Rozšafnosť vlády, ktorú dotovali na politický príkaz domáce banky v rukách štátu a oligarchov.
Slovenský dlh rýchlo rástlo a celý ho financovali domáce banky. Úroky leteli do šialených výšok.
Slovenská centrálna banka na niekoľko mesiacov radšej prestala zverejňovať medzibankové úrokové sadzby, keďže pri niektorých operáciách dosahovali aj sto percent. Skrátka, peniaze neboli.
Slovenská vláda tlačila na centrálnu banku, aby dlh zmonetizovala, teda financovala tlačením nových peňazí. Centrálna banka to však zvládla.
Upratovanie trvalo dlhé roky. V prvých rokoch nového milénia bolo Českou už stabilizovanou krajinou, zatiaľ čo Slovensko s transformáciou len začínalo.
Istý čas to vyzeralo, že rozbehnuté slovenské zmeny spravia z krajiny východoeurópsku ikonu. Zvláštne je, že v Česku stále existuje isté povedomie o reformnosti Slovenska, pritom reformné nadšenie tu už dávno pominulo. Z rovnej dane nezostalo nič, dôchodkovú reformu vláda Roberta Fica zdecimovala.
Český sen
Ak by sme si mali vybrať jeden ukazovateľ a na ňom demonštrovať rozdiel medzi krajinami, určite by to bola nezamestnanosť. Zo slovenského pohľadu, Česko nezamestnanosť nikdy nepoznalo.
V čase delenia krajín dosahovala na Slovensku pätnásť percent, zatiaľ čo v Česku bola pod piatimi percentami. Ešte aj v najhorších časoch, ktoré český trh práce zažil, bola tamojšia nezamestnanosť na úrovni troch najlepších rokov, aké Slovensko zažilo.
Aj preto dnes v Česku pracuje asi stotisíc Slovákov na všetkých úrovniach a tamojší personalisti sú už na Slovenské životopisy zvyknutí.
Nie je to však iba tak, že sa Slováci tlačia do Česka. České firmy vyhľadávajú slovenských robotníkov, špecialistov aj topmanažérov veľmi intenzívne. Inzerujú na slovenských pracovných portáloch, najímajú si tunajších headhunterov.
O eure
O desať rokov po najväčších turbulenciách, ktorými si krajiny prešli, prišla reč na ďalšiu zmenu meny. Slovensko euro prijalo, Česko ho zatiaľ nechce. Ťažko povedať, kto je na tom lepšie.
Česko si od vypuknutia krízy prešlo niekoľkými turbulenciami výmenných kurzov, počas ktorých centrálna banka dokonca zvažovala raritné negatívne úrokové sadzby, aby oslabila korunu. Keď sa euro trasie, investori často utekajú aj do českej koruny.
Firmy, ktoré vyvážajú, zo silného kurzu radosť nemajú, ich výrobky to na zahraničných trhoch predražuje. Túto starosť exportéri zo Slovenska riešiť nemusia. Aj preto sa rozhodli posilniť na Slovensku výrobu áut, hoci ich predaje v Európe nerastú.
Autá sú tým posledným, čo Slovensko ešte drží mimo recesie, na rozdiel od Česka.
No a napokon, neznie to veľmi hrdo, ale tlak eurozóny na zlepšovanie hospodárenia ľavicovej vlády je dnes veľmi vítanou vecou.
Pravda, stále neviem, aké konečné náklady ešte neistá budúcnosť eura krajine prinesie.
