BRATISLAVA. Slovensko stále nezaplatilo za prehratú arbitráž pre zákaz vyplácania zisku.
Od začiatku decembra minulého roku je pritom známe, že má štát zaplatiť 22 miliónov eur holandskej firme Achmea, ktorá vlastní zdravotnú poisťovňu Union.
Dôvodom bol zákon o zákaze vyplatenia zisku ešte z čias prvej Ficovej vlády.
Ten zakazoval akcionárom zdravotných poisťovní, aby si vyplatili zisk. Museli ho investovať do zdravotníctva.
Zabavia majetok?
Čo sa stalo
Zákaz zisku
v roku 2007 prvá Ficova vláda schválila zákon, ktorý zakázal zdravotným poisťovniam vyplatiť zisk;
zisk museli akcionári investovať do zdravotníctva;
akcionári poisťovní Apollo, Dôvera a Union dali podnet na arbitrážny súd o náhradu ušlého zisku;
išlo asi o miliardu eur;
vlani Ústavný súd zákon označil za protiústavný;
dnes si môžu vyplácať zisk za určitých podmienok;
Ficova vláda chce teraz zaviesť jednu poisťovňu. Súkromní vlastníci budú musieť poisťovne predať alebo ich štát vyvlastní;
prebiehajú ďalšie spory, firmy žiadajú od štátu zhruba 750 miliónov na domácich aj medzinárodných súdoch.
Achmea už s našou vládou stráca trpezlivosť. „Slovenská republika nezaplatila ani neodpovedala na list zo 14. decembra,“ povedal hovorca Bert Rensen.
Spoločnosť preto začala prípravy na iné právne kroky, aby si vymohla peniaze. Zatiaľ ich Achmea nechce konkretizovať.
„Donucovacie opatrenia môžu zahŕňať aj zabavenie majetku,“ hovorí Rensen.
Slovensko požadovanú sumu neplánuje zaplatiť.
„Rozhodnutie považujeme za nezáväzné a nevykonateľné. Preto nie je možné prikročiť k zaplateniu odškodnenia podľa tohto rozhodnutia,“ tvrdí ministerstvo financií.
Pred nemeckým súdom totiž ešte prebieha súd o tom, či môže arbitrážny súd na základe našej zmluvy s Holandskom rozhodovať. Naša vláda tvrdí, že nie.
Môžu exekvovať
Slovensko by mohlo prísť o majetok, ak by Achmea začala s exekúciami.
Exekútori môžu siahnuť aj na podiely v spoločnostiach a budovy mimo Slovenska či peniaze na účtoch v bankách mimo Slovenska.
Achmea musí najskôr v štáte, kde by exekvovala, požiadať o uznanie rozhodnutia arbitráže, vysvetľuje právnik Andrej Leontiev z TaylorWessing e|n|w|c.
O uznaní rozhodne súd daného štátu. „Achmea môže skúšať žiadať o uznanie jeden štát za druhým, až kým nebude úspešná,“ hovorí.
Ak by Achmea taký štát našla, proti exekúcii by nemuselo nevyhnutne pomôcť ani to, že by nemecký súd dal za pravdu Slovensku a dodatočne zrušil rozhodnutie arbitrážneho tribunálu.
„Napríklad holandský súd v minulosti uznal a dovolil exekvovať nález ruského rozhodcovského súdu napriek tomu, že bol tento nález v Rusku súdne zrušený,“ dodáva Leontiev.
Pred dvomi rokmi Česko pre hrozbu exekúcií po prehranej arbitráži stiahlo cenné hudobné nástroje zo zahraničia späť do domácich zbierok.
Mesiac stojí na úrokoch 50-tisíc eur
Suma, ktorú máme zaplatiť, rastie každý mesiac o úroky. Už sa zvýšila o vyše milión eur.
BRATISLAVA. Aj keď arbitrážny súd rozhodol, že holandskej firme Achmea má Slovensko zaplatiť 22 miliónov eur, už teraz to je viac.
„Mesačne rastie suma pre úroky zhruba o 50-tisíc eur,“ povedal hovorca firmy Achmea Bert Rensen. Už koncom roka sa podľa neho zvýšila suma, ktorú má Slovensko zaplatiť, o milión eur.
Slovensko sa pritom môže obávať ďalších rozhodnutí. Arbitrážny súd stále rozhoduje o odškodnení Euram Bank, ktorá vlastnila 51 percent poisťovne Apollo. Od Slovenska žiada 131,4 milióna eur.
Ďalšie spory prebiehajú aj na našich súdoch. Akcionár už zaniknutej Európskej zdravotnej poisťovne MCH Medical Care Holding Limited žiada 30 miliónov.
HICCE B.V a Dôvera Holding, ktoré vlastnia Dôveru, chcú 221 miliónov s príslušenstvom, úrokmi z omeškania, ktoré by mali byť 350 miliónov
Právnici: Dva nemecké súdy Slovensku za pravdu nedali
Právnici vysvetľujú, o čom sa Slovensko sporí a čím spochybňuje rozhodnutie arbitrážneho súdu.
Ide o krátke a zjednodušené stanovisko.
Rozhodcovské konanie bolo začaté holandským akcionárom poisťovne Union (Eureko BV, teraz Achmea) na základe dvojstrannej medzinárodnej zmluvy o ochrane investícií medzi Holandskom a ČSFR z roku 1991.
Tato zmluva umožňuje, aby investor, ktorého investícia bola v druhom zmluvnom štáte „ohrozená“, žaloval tento zmluvný štát na náhradu škody.
Rozhodcovské konanie podľa tejto zmluvy rozhoduje tzv. ad hoc rozhodcovský súd, ktorý rozhoduje podľa modelových procesných predpisov UNCITRAL. Hmotne pravo je de facto obsah medzinárodnej zmluvy o ochrane investícií.
Únia chce monopol
V tomto prípade sa rozhodcovia dohodli, že miesto rozhodcovského konania bude v Nemecku. Z tohto dôvodu podlieha konanie nad rámec modelových procesných predpisov UNCITRAL, úprave nemeckých procesných predpisov („nemecký občiansky súdny poriadok“).
Problém, na ktorý sa odvoláva ministerstvo financií (MF SR) je veľmi aktuálny problém celej medzinárodnej investičnej arbitráže.
Európska únia respektíve Súdny dvor EÚ sa v posledných rokoch snaží si uzurpovať „monopol“ v rozhodovaní otázok európskeho práva v poslednej inštancii.
Naopak, rozhodcovské konanie je jednoinštantné, a preto v zásade nepripúšťa preskúmanie svojho rozhodnutia nikým (ani Súdnym dvorom EÚ), a to ani v prípade, ak sa v spore aplikuje európske právo.
Tento kardinálny spor rozhodcov a sudcov Súdneho dvora sa opakuje aj v tomto prípade.
Nie je to v rozpore s Úniou
Už na začiatku konania v roku 2010 Slovensko namietlo skutočnosť, že rozhodcovský súd je nepríslušný, lebo zmluva o ochrane investícií vstupom do EU zanikla, a že o veci má rozhodovať v zmysle európskeho práva Európskej komisie.
Rozhodcovský súd tento argument neuznal a tzv. medzitýmnym rozhodcovským nálezom určil, že má právomoc a príslušnosť rozhodnúť spor medzi SR a Eureko BV.
Proti tomuto medzitýmnemu nálezu sa Slovensko „odvolalo“ na nemeckom súde. Nemecký prvoinštančný súd a následne odvolací súd potvrdili názor rozhodcov.
To znamená, že medzinárodné zmluvy na ochranu investícií nezanikajú automaticky vstupom oboch zmluvných strán do EÚ a nie sú v rozpore s pravom EÚ.
Rozhodcovia v tomto spore tvrdili, že rozhodcovská doložka v medzinárodnej zmluve o ochrane investícii medzi Holandskom a ČSFR (Slovenskom) je platná.
Opakujeme, že uvedené potvrdili aj oba nemecky súdy, kde právomoc rozhodcovského súdu preverovali na námietku Slovenska.
Slovensku ostáva Najvyšší spolkový súd
Slovensko podalo proti rozhodnutiam nemeckých súdov mimoriadnu sťažnosť na Najvyšší spolkový súd (NSS).
O tejto sťažnosti NSS ešte nerozhodol, v prípade, ak však bude mať pochybnosti o postupe nižších nemeckých súdov, vec pravdepodobne postúpi na rozhodnutie Súdnemu dvoru EU (SDEU); ak sa s názorom nižších sudov (to znamená v neprospech SR) stotožní, rozhodne zrejme bez toho, aby sa na názor pýtal SDEU.
Počas vyššie uvedeného „procesného“ boja o príslušnosť rozhodcovského sudu, rozhodcovsky súd ďalej vo veci konal (taký postup je v poriadku podľa nemeckého práva (ale bol by aj u nás v poriadku) a je v súlade s princípom rýchleho postupu v arbitrážach) a ohľadom podstaty sporu rozhodol tak, že čiastočné vyhovel žalujúcemu.
Odhadnúť úspech Slovenska je ťažké
Záverom vo všeobecnosti konštatujeme, že proti rozhodcovskému nálezu nemožno podať odvolanie.
Prípustná je iba žaloba na zrušenie rozhodcovského nálezu z taxatívnych dôvodov (resp. niektoré štáty pripúšťajú námietky vo fáze vydávania tzv. potvrdenia vykonateľnosti rozhodcovského nálezu).
SR zrejme podá resp. podalo žalobu na zrušenie nálezu z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc.
Je ťažko odhadnúť šance SR na úspech. Proti SR hovorí, že obe inštancie v Nemecku potvrdili, že rozhodcovský súd právomoc mal.
Naopak, SR by mohla pomôcť prebiehajúca medzinárodná diskusia o neplatnosti medzinárodných investičných zmlúv medzi členskými štátmi EÚ.
Ak by nemecký súd (NSS) požiadal Súdny dvor EÚ o „názor“ (na čo má právo podľa práva EÚ) a Súdny dvor EÚ by „pretlačil“ svoj názor, že tieto dohody sú neplatné, muselo by sa rozhodnutie v tejto kauze zrušiť z procesných dôvodov.
Tvrdenia Slovenska sú aj účelové
Právny názor našej kancelárie je skôr naklonený výkladu „rozhodcov“. To znamená, že medzinárodné zmluvy na ochranu investícií by nemali zaniknúť vstupom zmluvných strán do EÚ.
Považujeme za logickejší výklad, že v záujme zásady nediskriminácie v rámci EÚ si môžu investori z EÚ vždy vybrať im najviac vyhovujúcu dohodu o ochrane investícií (to znamená, že aj napr. maďarský investor by sa mohol voči SR odvolávať na dohodu o ochrane investícií medzi SR a Nemeckom).
Uvítali by sme, keby Súdny dvor EÚ pristúpil na uvedený - v prospech investorov „výhodný“ - výklad.
Na druhej strane, obrana SR v danom konaní je postavená tiež na veľmi logických princípoch, aj keď nie je možné považovať za štandardné a skôr je čisto účelové, že Slovensko tvrdí, že medzištátna dohoda o ochrane investícií s Holandskom zanikla bez toho, že by Slovensko postupovalo v súlade s medzinárodnými normami.
Tie v situácii, keď jedna strana považuje určitú medzištátnu zmluvu za neplatnú, musí o tom notifikovať druhú zmluvnú stranu. Slovensko nikdy Holandsko o zániku dohody nenotifikovalo.
Odškodnenie môže byť aj vyššie
Je potrebné doplniť, že aj v prípade, ak by Slovensko bolo úspešné a rozhodcovský súd by bol označený za nepríslušný, vec sa tým neskončí.
O škode by v takom prípade museli rozhodovať príslušné orgány EÚ. V prvom kroku Európska komisia a následne prípadne Súdny dvor EÚ.
Nie je vylúčené, že aj v takom prípade dospejú k rovnakému, alebo dokonca ešte nepriaznivejšiemu výsledku pre SR.
Andrej Leontiev, Radovan Pala
TaylorWessing e|n|w|c
