Môžem vám hovoriť ľavičiar?
Som sociálny demokrat, sociálny liberál, ľavičiar, ako chcete. Ale nie som postkomunista, môj ľavičiarsky sentiment vznikol cez literatúru, v rozvojových krajinách, alebo keď som sa angažoval v ľudskoprávnych otázkach, v Ľuďoch proti rasizmu, v Slobode zvierat. Mňa nedali rodičia do mládežníckej organizácie.
Čiže salónny ľavičiar?
To znie dosť hlúpo. Kaviarenská ľavica, to je asi presnejšie. Ľavica je v mojom ponímaní rovnosť šancí do dôsledkov.
A živíte sa tým, že vyrábate kapitalistov.
Keby som bol novinár, aj ja sa takto spýtam. Vidím to tak, že pomáham ľuďom rozvíjať ich nápady. Zisťujem, že pre ľudí, s ktorými robím, sú peniaze to tretie či štvrté najdôležitejšie. Najprv ich zaujíma nápad, potom aby udržali najlepších ľudí pri sebe a zároveň sa chcú blysnúť v komunite. Nestretávam sa s tým, že by niekto chcel rýchlo veľké peniaze či rýchlo predať svoju firmu.
Ako ste sa k tomu dostali?
Ako dieťa som žil istý čas s rodičmi v Alžírsku, otec tam bol ako stavebný inžinier. Musel som ísť do školy, tak ma dali do internátnej francúzskej školy v Alžíri. V trinástich rokoch je to dosť vážna skúška samostatnosti. V tom období tam bola revolúcia či zemetrasenie. Odvtedy som sa snažil postarať sa o seba. Ako gymnazista v Poprade som prekladal filmárom, čo chodili po Tatrách, alebo som bol inštruktorom bungee jumpingu. Potom nastalo obdobie politickej angažovanosti v mladej ľavici, neskôr som prebral týždenník Slovo. Často som nedostával výplatu, stalo sa, že som žil z vreckového mojej frajerky.
Slovo nedopadlo veľmi slávne.
Dám ruku do ohňa za každé číslo, ktoré podo mnou vyšlo. Cenou za nezávislosť bolo, že sme stratili podporovateľov, ktorí chceli za podporu články na mieru. Museli sme tvrdo vyjednávať s tlačiarňami, šetriť úplne všade, hľadať rezervy. Bola to silná podnikateľská škola.
Prečo dnes nie ste v politike?
Celá naša generácia sme boli odídení. Nie preto, že by sme na politiku zanevreli, ale netlačili sme sa a oni nás nevolali. Terajšia mladá generácia pri Smere sú úplne iní ľudia.
Prečo ste sa netlačili? Veď ste vedeli, že tam to bez tlačenia nejde. A ani v biznise asi nie.
Nebol som si istý, či je projekt Smeru v súlade s mojimi myšlienkami. A už som aj tak rozbiehal firmy.
Bol Smer zásadne iný ako SDĽ?
Určite bol lepšie riadený. Ale ja som odišiel aj z SDĽ. Dnes nie som členom nijakej strany.
Ako ste rozbehli prvý z vašich biznisov?
Skúsenosti zo Slova a z cestovania som využil v Euractive. Je to informačný portál o dianí v európskych politikách. Fungujú ako franchise, kto splní podmienky, môže vo svojej krajine rozbehnúť lokálnu mutáciu. Tak sme do toho šli.
Ako to fungovalo po stránke biznisu?
Nepredáva sa tam inzercia ako na iných spravodajských weboch, ale získava sa sponzoring od firiem. Nejaký sme získali my alebo sme dostali podiely na celej sieti, ak išlo o celosieťové kampane. Na základe našich výsledkov som neskôr dva roky manažoval celú európsku sieť.
Znie to tak eurofondovo.
To určite nie. Eurofondy tvorili len malú časť príjmov celého Euractivu. Menej ako desať percent. V Bruseli je to reálna veľká firma, príbeh úspechu spojenia nápadu a rizikového kapitálu.
Napriek tomu, prevádzkovať slovenskú mutáciu, to asi na veľký biznis nestačí.
Ale pomohlo nám to k tomu, aby sme sa vážne zaoberali internetom. Vtedy sme s Táňou Kyselovou (dnes Ondrejkovou) rozmýšľali, prečo sa na Slovensku nedajú kúpiť letenky cez internet. Dali sme sa dokopy viacerí a vznikol Pelikan.sk. No nevedeli sme nájsť firmu, ktorá by to naprogramovala za normálnu cenu. Medzitým vznikala firma Monogram vedená Janom Jenčom, ktorá to začala riešiť. Popritom sa venovala aj iným projektom. Vznikali ďalšie firmy, podľa toho, čo sme ako partia potrebovali. Monogram dnes zamestnáva asi osemdesiat ľudí, Pelikán asi podobne.
Ešte sa tam angažujete?
Chvíľu som bol mimo všetkého. Mal som dosť vážne zdravotné problémy, takmer som zomrel. Našli mi v mozgu veľkú cievnu malformáciu. Na trikrát ma operovali, stratil som reč, pol roka som sa učil rozprávať. Dnes mám z toho sekundárnu epilepsiu.
Čiže ste z toho vycúvali?
Mám tam malé podiely. Celkovo vzaté, baví ma dávať ľudí dokopy, rozmýšľať o biznispláne a zabehnúť firmu. Keď to už ide, začnem sa venovať niečomu novému, necháme si tam malý podiel. Hľadáme zaujímavých ľudí s nápadmi, zakladáme s nimi firmy alebo ich priberáme k sebe, keďže banky nie sú veľmi ochotné financovať start-upy.
Povedzte nejaký motivačný biznis príbeh, kým prejdeme k problémom.
Napríklad pred časom Monogram pribral chalanov z Mlynskej doliny, ktorí si naprogramovali vlastný prehliadač videa RadLight. Tak sme sa dostali k know-how videotechnológii, ktoré sme použili napríklad v Huste.tv a naša videotechnológia patrí medzi tri - štyri najlepšie na svete. Začali sme robiť zobrazovacie kocky na ľadových štadiónoch, najprv v Spišskej Novej Vsi, potom prišli ďalšie slovenské štadióny, neskôr zahraničné, až po San Francisco. Všetci si myslia, že start-up je o parádnom nápade. Ale nápadov je veľa. Hlavne je to o brutálnej robote. Nápadov je miliónkrát viac ako chuti robiť.
Čo si všímate na neznámom človeku, ktorý tvrdí, že má skvelý nápad?
Málokedy u nás stretnem človeka, o ktorom by som vôbec nepočul alebo ho nepoznal niekto z komunity. V Neulogy máme skvelých ľudí, ktorí to sledujú a vyhodnocujú. Takže ku mne sa dostanú už projekty, ktoré cez nich prejdú alebo mi to odporučí niekto dôveryhodný. Veľa vecí sa deje neformálne, v krčmách, na akciách startupovej komunity.
Keď v USA prídete s nápadom, všetci vám hovoria, choď do toho, často aj vtedy, keď to vyzerá ako hlúposť. Prečo u nás ľudia idú tak málo do vlastných projektov?
Aj preto, že tu neexistuje tradícia venture capitalu, rizikového kapitálu. Ak máte nápad a biznis plán, nie je tu adresa, kam ho ísť ukázať, kde by vám financovali dva alebo tri roky života, aby ste sa nebáli o svoju hypotéku a rodinu. Samozrejme, musíte ich o nápade presvedčiť. Ak by projekt aj zlyhal, aspoň máte skúsenosti, často lepšie ako z úspechu.
V Amerike je neúspech v biznise v pohode. Ale tu vám to priťaží, keď idete na pohovor.
Neviem, možno už teraz ani nie. Startupová kultúra sa predsa len začala prebúdzať. Študenti si chcú zakladať vlastné firmy. Ale nie sú tu nástroje na podporu, napríklad ten rizikový kapitál, čo všade v okolitých krajinách existuje. Ja dávam dokopy peniaze s nápadmi, ale nesedím na kope peňazí. Občas investujeme priamo, ale príležitostí je oveľa viac ako možností našej firmy či podobných firiem, ako je tá naša. V USA ešte ani nemajú dokončený nápad a už zakladajú firmu a zháňajú peniaze. U nás sa chlapci trápia s vyšperkovaným produktom a hľadajú peniaze až po tom, keď sa nevedia ďalej pohnúť. Aj štát by mal vytvárať pozitívnejšie prostredie, aby ľudia, ktorí majú zdroje z predošlých aktivít, investovali do fondov rizikového kapitálu.
Ako to má štát robiť?
Povedzte mi, aká je tu regulácia na vytvorenie fondu?
Na to treba nejakú reguláciu? Veď keď mám peniaze a čas, môžem hľadať projekty a investovať do nich.
To iba keď máte vlastné zdroje. Ale taký fond spravuje peniaze iných, neznámych ľudí. Úloha manažéra fondu je spájať peniaze investorov s projektmi. Čiže aj právne je to iná forma ako bežné firmy. Podobne tu neexistuje inštitút zmluvy akcionárov. Cudzí investor potrebuje mať istotu, že v projekte nezostane zaseknutý. Potrebuje mať definované, že ak sa po čase nájde zaujímavý kupec, tak sa firma predá, keďže o menšinový podiel nemusí byť záujem. Bez takých dohôd nemajú minoritné podiely často žiadnu cenu. Na takéto dohody slúži táto zmluva. Ak ju právny poriadok nepozná, nemáte istotu, že s ňou uspejete napríklad na súde. V Poľsku to funguje bez problémov.
Keby toto bolo vyriešené, fungovalo by to?
Bol by to posun. No kľúčové je upútať pozornosť na tento región. Sme v tieni Prahy, Varšavy, Viedne či Budapešti. Okrem toho, celé prostredie musí byť štandardné. Aj my sa snažíme zohnať peniaze zvonka na takéto projekty. Ale investori sú veľmi nároční. Chcú, aby fondy dodržiavali štandardy, na aké sú zvyknutí, aby správca fondu vytvoril záruky, mal audity ako veľké zahraničné fondy. V neposlednom rade, musíte vedieť dobre reportovať. Sme malými spolumajiteľmi Piano Media. Pravidelne máme telefonické rozhovory so zahraničnými investormi a tunajšími manažérmi Piana. Vidím, ako sa Tomáš (Bella) potí ako delo, keď ho investor žmýka zhora-zdola. Čiže už len vedieť reportovať, vedieť, ako sa na vývoj pozerá investor, na čom mu záleží, už to je veda. A programátori či developeri, pre nich je to iný svet. Často sa vôbec nevedia predať, čo je úplný základ, keď do niečoho takého idete. Je mi až do plaču, keď vidím, že je tu veľmi veľa ľudí s nápadmi v šuplíkoch.
Prečo je také ťažké sem dostať rizikový kapitál, keď sú tu také dobré možnosti, ako tvrdíte?
Má to mnoho faktorov, ktoré na seba vplývajú, preto tomu hovorím ekosystém. Napríklad, každý investor chce po čase investíciu zhodnotiť. Keď začínate, najprv si pomôžete sám alebo vám pomôžu priatelia, rodina, známi. Po čase by mal prísť na rad rizikový kapitál, ktorý do vás investuje, ak už niečo máte v rukách. No aj ten potrebuje neskôr exitovať, predať svoj podiel a zarobiť, aby sa mohol obzerať po niečom inom. Jedna z možností je vstup na burzu. Ale tu žiadna štandardná nie je. To sťažuje všetko.
Čo má robiť niekto, kto má nápad v šuplíku?
Napríklad prezentovať ho na start-up campoch, napísať do dvoch - troch neformálnych klubov business angelov, prípadne nám. Za rok mame asi 120 až 150 nápadov, ktoré do Neulogy prídu. Vždy si ich pozrieme a keď ich vieme s niekým spojiť, kto by investoval alebo by ho to mohlo zaujímať, tak to spravíme.
Čo sú chyby projektov, ktoré vám chodia?
Napríklad, že mnohé opakujú po iných. Pred dvoma rokmi tu bolo obdobie zľavových portálov, teraz je obdobie rezervačných systémov na konferencie. Keď má niekto pocit, že to vie o niečo lepšie spraviť, ide to robiť. Lenže to nestačí, musíte priniesť zásadnú inováciu. Toto sú odvetvia, kde máte globálne riešenia a často uspeje iba jeden. Facebook je jeden, napriek svojej sile sa ani gigantu Google nedarí zaujať svojou sociálnou sieťou.
Sú na Slovensku kvalitní ľudia?
Pozrite na tento graf. Oproti európskemu priemeru majú Slováci dobré vedecké a technické vzdelanie. No z grafu vyplýva, že všetky patenty, ktoré tu sú, zaplatil niekto zo zahraničia. Rozumiem tomu, veď mať cezhraničný patent stojí tridsaťtisíc eur. Domáce patenty sú pri technológiách nanič. Dnes chodíme po univerzitách a vedeckých inštitúciách a hľadáme, kto má dobrý výskum, nápad, kto na niečom pracuje, a snažíme sa ich nápady posunúť dopredu, nájsť pre nich partnerov či investorov. Aby tie patenty boli ich. Často pritom narážame na základné chyby. Napríklad, že niekto zverejní svoj nápad a až potom ho chce dať patentovať, ale to sa už nedá.
{"dataSourceUrl":"//docs.google.com/spreadsheet/tq?key=0AnPPUkk0OUvbdF93TkJmQnQ3YmtQZm9tcjBNOGdPQmc&transpose=0&headers=1&range=A3%3AC9&gid=0&pub=1","options":{"titleTextStyle":{"bold":true,"color":"#000","fontSize":16},"vAxes":[{"useFormatFromData":true,"minValue":null,"viewWindowMode":null,"viewWindow":null,"maxValue":null},{"useFormatFromData":true}],"series":{"1":{"color":"#38761d"}},"booleanRole":"certainty","title":"M\u00e1me \u013eud\u00ed, nem\u00e1me vlastn\u00e9 inov\u00e1cie","animation":{"duration":0},"legend":"top","focusTarget":"category","hAxis":{"useFormatFromData":true,"title":"Zdroj: OECD, z rokov 2007 a 2008","minValue":null,"viewWindow":{"min":null,"max":null},"maxValue":null},"isStacked":false,"tooltip":{},"width":500,"height":257},"state":{},"view":{},"chartType":"BarChart","chartName":"Chart 1"}
Mnohí tvrdia, že patenty len brzdia rozvoj.
Ak sa to preženie, tak určite. Ak si konglomeráty patentujú každý odtieň nejakej myšlienky, tak nemáte šancu nadviazať na nich. Ale tiež platí, že ťažko presvedčíte bystrú hlavu, aby sa vôbec nad niečím začala zamýšľať, ak jej nezaručíte nejakú ochranu a benefit z jej námahy.
Ste spolumajiteľom Piana. Asi ste už počuli, že zamkýnaním článkov ohrozujete demokraciu.
Spočiatku som bol proti spoplatneniu obsahu. Ale vidím, že to pomáha produkovať nezávislý obsah. Určite sa nedá povedať, že by mi bol .týždeň hodnotovo blízky. Ale vďaka Pianu môže produkovať nezávislý obsah na webe, lebo sa to zaplatí. Dnes je toľko obsahu, že Piano vás neodreže od informácií. No keď si niekto dá námahu a niečo vytvorí, prečo by to nemohol predávať?
Spomínali ste univerzity a vedecké pracoviská. Majú nejaký reálny potenciál?
Veľmi slušný. Poznám minimálne päť projektov, ktoré majú svetový dosah v oblasti diagnostiky. Napríklad profesor a profesorka Pastorekovci našli enzým, ktorý prelomovo zmení prístup k onkológii v budúcnosti. Už dnes na tom základe veľké farmafirmy vyvíjajú lieky.
Ako veľa korupcie je v eurofondoch pre vedu?
Myslím, že najmenej, v porovnaní s inými eurofondmi. Málokedy sa neschváli nejaký naozaj zaujímavý projekt dobrého vedca, táto samoregulácia funguje. Veľký problém je administratíva, ktorú si sami na Slovensku komplikujeme. Ďalší problém škôl je, že vôbec študentom nehovoria o tom, že môžu vymyslieť niečo, čo môže mať komerčný úspech. A ako potom postupovať. Podnikanie sa učí len na ekonomických smeroch. Napríklad moja žena je umelkyňa, scénografka. Učili ich to, ako keby mali byť celý život odsúdení na to, aby stále na niekoho robili. Nikdy ich neučili napísať biznis plán, založiť si dielňu. Vo Fínsku sa zlúčili ekonomické, technické a umelecké školy. Má to logiku. Niekto vie dizajnovať, niekto to technicky realizovať a niekto obchodovať. Vzdelanie a prístup k investíciám sú kľúčové.
Stále hovoríte o biznise, podnikavosti a podnikaní. Ale to nie je zaujímavá téma pre slovenskú ľavicu. Pre ňu sú podnikatelia skôr nepriateľmi.
Nesúhlasím s tým, že len tí, čo robia pracovné miesta, majú právo určovať normy. Lebo takisto sa dá povedať, že kým ja chodím do vašej roboty, resp. keby som do nej nechodil, tak by ste z toho nič nemali. Ideálne je, keď je tu dlhodobý stav, v ktorom sa pravidelne rokovaním dohaduje trvácnosť spoločenského zmieru.
Poznám veľa firiem, ktoré šli dolu vodou, keď kľúčoví zamestnanci odišli a majitelia ich nevedeli udržať, hoci im sľubovali kadečo. A neboli to len IT-čkári, ale aj kvalifikovaní robotníci. Bolo to najmä pred krízou. Mne to preto vychádza, že čím viac podnikateľov, tým lepšie aj pre zamestnancov.
Nerozumiem tej diskusii. Na každej strane si ju zle vysvetľujú. No vnímam, že problém nastáva pri tradičných vzťahoch medzi robotníkom a veľkopodnikateľom, ktorí sa ani nepoznajú. Preto tam musí byť nejaký typ zákonnej regulácie. Otázkou je, či majú zamestnanci v tripartite reprezentatívnych zástupcov, ktorí veciam rozumejú. Ale to ani zamestnávatelia často nemajú. Ale väčšinu pracovných miest tvoria malé a stredné firmy. Kto ich reprezentuje? Kto reprezentuje dve tretiny biznisu? V tripartite sedia len zástupcovia veľkých firiem. Preto ma nezaujíma práve tento konflikt medzi pravicou a ľavicou. Čo ma zaujíma, je lepšie, tvorivejšie verejné školstvo. Radšej by sme mali obetovať nejaké neperspektívne oblasti a venovať sa školstvu. Mám obavu, že sa neriešia problémy krajiny, jej budúcnosť a schopnosť adaptovať sa na nové trendy.
Čo by ste povedali zástupcovi malých firiem, že by mal povedať vláde, ak by tam bol?
Napríklad, že nás trápi platenie preddavkov podľa minulých ziskov. Malé technologické firmy nemajú príjem každý mesiac. Ale preddavky treba platiť podľa predošlého zisku. Poznám podnikateľov v podobných firmách, čo by možno aj platili riadne dane, ale radšej si znižujú základ dane, aby ďalší rok nestroskotali na preddavkoch. Systém preddavkov má za následok druhotnú či treťotnú platobnú neschopnosť. Toto brutálne brzdí biznis. Firmám, ktoré poctivo platia dane, by mali umožniť, aby platili dane naraz. Aby nemuseli zháňať peniaze v bankách a robiť si dlhy, čo ich ďalej brzdí.
