Český spisovateľ a novinár KAREL HVÍŽĎALA prišiel na Slovensko prednášať na konferenciu Megatrendy a médiá 2013. V budúcnosti budú podľa neho noviny drahšie a nebudú mať toľko strán.
Sú pre vás noviny ešte aj dnes hlavným zdrojom informácií?
„Nie, to už dnes neplatí. Internet je hlavný zdroj, noviny sú sekundárne. Ale stále nemôžem byť bez nich. Rád cítim papier v ruke. Ako hovoria Angličania, ráno musím zamazať marmeládou nejaký papier.“
„V Česku mi chýbajú prestížne analytické denníky a dobre fungujúce verejnoprávne médiá. To je najväčší nedostatok. Popnoviny a verejnoprávne médiá, ktoré sú zošnurované úspornými opatreniami a tlakom politikov, neplnia niektoré funkcie. Chýba nám hlbšia sebareflexia tak politiky, ako médií, ktorú môžu robiť len dobre fungujúca tlač a verejnoprávna televízia.“
Ale v Česku a na Slovensku sme takéto prestížne médium nikdy nemali. Alebo bola niekedy v histórii situácia lepšia?
„Nie. Dokonca je teraz najlepšia. Ale s tým by sme sa nemali uspokojiť.“
Ľudia však na médiá nadávajú.
„Problém je, že mediálna gramotnosť u nás nie je veľmi veľká. Niektorí ľudia až priveľmi veria médiám, iní ich úplne odmietajú. Neuvedomujú si, že niečo vedieť je práca. Nemôžeme si predsa myslieť, že ak si prečítam noviny alebo si pozriem správy v televízii, tak hneď všetko viem. To, čo vyjde ráno v tlači, je len mediálna konštrukcia, ktorú novinár vytvoril na základe toho, čo bol schopný dozvedieť sa. Ak si chcem urobiť skutočný názor, musím si prečítať či vidieť viac zdrojov, a potom to ešte konfrontovať s vlastnou skúsenosťou. Túto prácu je málokto ochotný robiť.“
O kríze médií sa tu hovorí niekoľko rokov. Ako vy vidíte budúcnosť tlačených novín?
„Od konca druhej svetovej vojny sme zažili tri krízy médií. Prvá bola v prvej polovici 70. rokov, keď sa presťahovala väčšina inzercie z printu do televízie. Druhá bola po roku 2001, keď sa presťahovala z televízie na internet, tretia sa začala po roku 2008 a týka sa skoro všetkých médií, výnimku tvoria len finančné noviny, pretože sa začalo šetriť na inzercii. Zároveň na trh vtrhli tablety, správy sa už dajú čítať v mobiloch, internet je masovo rozšírený. A preto sa začalo špekulovať, či denníky prežijú. Zdá sa, že šancu majú spravodajské magazíny, pretože raz za týždeň si môžu dovoliť urobiť obrovské materiály. V čase, keď tlačené médiá brutálne krátia články, vyšiel v časopise Time článok o zdravotníctve na 36 stranách.“
Bolo to jedno z najpredávanejších vydaní za posledné dva roky.
„Presne. To len ukazuje, aký veľký význam môže mať médium, keď sa trafí do témy, ktorá je dôležitá a zaujíma veľkú cieľovú skupinu. Čo sa týka osudu tlačených novín, dnes zhruba vieme, ako to dopadne. Pokiaľ sa bude pokles úrovne vydavateľom vyplácať, tak s tým budú pokračovať. Ale v momente, keď to prestane byť zaujímavé, bude sa musieť profil novín úplne zmeniť. Budú drahšie, nebudú mať toľko strán, zmizne z nich spravodajstvo. Noviny budú postavené pre elity, budú zrejme plné komentárov, analýz, esejistiky, investigatívnej žurnalistiky.“
Takže budú skôr týždenníkom.
„Asi áno. Oblúkom sa to vráti na počiatok. Kedysi predsa noviny vychádzali trikrát týždenne a mali stranu, dve. V budúcnosti by ich mohli mať asi viac.“
Nájde sa na Slovensku a v Česku dosť kvalitných novinárov, ktorí by vedeli také noviny pripravovať? Taký model môže fungovať možno na Západe, u nás asi nie.
„U nás možno budú jedny kvalitné noviny, ale to neviem presne odhadnúť. To sú len špekulácie. V každom prípade, na papieri je niečo fascinujúce. Navyše, vydrží až tisíc rokov, takže je to stopa, ktorú táto civilizácia zachová. Je to istejšie uchovávanie dát ako v elektronických médiách. A ak sa zmení profil novín, pritiahne aj vzdelaných ľudí do redakcie.“
Ľudia vravia, že noviny nepotrebujú. Uchovávanie dát asi nie je dôvod, prečo by svoj postoj zmenili.
„Tu už nejde o spotrebiteľa, ale o spoločnosť, o našu civilizáciu. Spoločnosť to potrebuje, lebo chce po sebe zanechať stopu: vysiela o sebe správy aj do vesmíru. Čert vie, ako to bude. Rozhodne som na to zvedavý.“
Médiá sa snažia nájsť nový model financovania a chcú, aby ľudia na internete za obsah platili. Čo si o tom myslíte?
„Od začiatku bolo jasné, že kvalitná žurnalistika sa nedá robiť zadarmo, pretože je veľmi drahá. Kríza len všetko akcelerovala. Trend spoplatnenia je evidentný. Potrebujeme len vymyslieť vhodný model a musí sa na tom dohodnúť väčšina médií. Inak si to neviem predstaviť.“
Ľudia za správy na internete odmietajú platiť.
„To sa zlomí. Ľudia, ktorí budú chcieť kvalitné informácie, si skôr uvedomia, že je za tým veľká práca. Táto skupina sa bude rozširovať.“
Na Slovensku sa situácia začala meniť potom, ako viacero médií spoplatnilo online obsah cez službu Piano. Takmer všetky slovenské noviny sú na webe spoplatnené jednou platobnou bránou, čo je pre čitateľa výhodné. V Česku si na to zatiaľ nik netrúfa.
„To však nemôže dlho trvať. Nemám síce bližšie informácie, so šéfredaktormi som o tom nehovoril. Ale musí to prísť. Nemôžeme byť výnimkou. To je naivná predstava.“
Nemecký filozof Jürgen Habermas žiada, aby štát finančne podporil vydávanie novín. Môže to zájsť až tak ďaleko?
„V Škandinávii alebo v Rakúsku je to bežné. Lenže tam je to sofistikované. Vo Švédsku na to majú úrady, ktoré sa ničím iným nezaoberajú. Štát dotuje distribúciu, poskytuje vydavateľstvám viaceré zľavy. V Rakúsku štát ročne rozdelí asi 140 miliónov eur na podporu prestížnych novín, aj keď ich tam veľa nie je. V malých krajinách, v ktorých si aj samotní politici uvedomujú dôležitosť reflexie, bude štátna podpora tlače existovať aj naďalej. Články Jürgena Habermasa poznám, dokonca som s ním o tejto téme hovoril. Nemyslím si, že by mal jeho nápad v Nemecku šancu na realizáciu. Podobné vyhlásenia mal aj bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nič z toho nebolo.“
A čo u nás?
„V krajinách, ako sú Česko a Slovensko, je problém, že oslabené médiá politikom vyhovujú. Ani kultúrna tradícia ich nenúti, aby tlač finančne podporovali. Navyše, mediálna gramotnosť politikov a niektorých elít nie je vysoká.“
Habermas zdôvodňuje štátne subvencie tým, že nedostatok kvalitných informácií môže ohroziť samotné fungovanie demokracie. Nie je paradoxné, že to hovorí práve v čase, keď sú informácie najľahšie dostupné?
„Práveže to nie je paradoxné v momente, keď je tých informácií tak veľa, ako dnes. Valí sa na nás cunami plné informácií, ale aj poloprávd, lží, výmyslov. Už nehovoríme o informáciách, ale o medialite. O nekonečnom prúde, ktorý nás obmýva. Kedysi médiá prinášali do verejného priestoru témy, ktorými sa spoločnosť musela zaoberať. A často boli iné, ako politici chceli. Dochádzalo ku konfrontácii v rámci verejného priestoru. Toto sa najmä u nás vytráca.“
Čiže aj vy si myslíte, že médiá robia len stenografický záznam toho, čo sa okolo nás deje?
„Už ani len to nie. Dnes už len veľmi často slúžia hre s medialitou, ktorá má zarábať. Habermas má pocit, že to zmení aj politický priestor, pretože spoločnosť nie je schopná vyhodnocovať informácie. Atomizuje sa a rozhodne sa neudrží v takom stave, ako ju poznáme. Jeho obavy sú oprávnené. Len si myslím, že financovanie novín zo štátneho rozpočtu by situáciu nezachránilo.“
Vymyslená komiksová postavička Clark Kent, alias Superman, opustil vlani redakciu The Daily Planet, aby sa stal novinárom na voľnej nohe či blogerom. Britský The Economist na to reagoval otázkou: je situácia v tlačených novinách taká zlá, aby ich opúšťali už aj superhrdinovia? Ako by ste vy odpovedali?
„V každej krajine je to trochu iné a v malých krajinách už úplne. Nemôžeme sa porovnávať s americkými redakciami, v ktorých pracuje tisíc ľudí, či s nemeckými, ktoré ich majú 300, keď Hospodářské noviny, najprestížnejší český denník, majú v redakcii 50 novinárov.“
Čo teda zostáva novinám v tomto regióne? Ako môžu vyniknúť?
„Môžu pestovať silné verejné osobnosti, ktoré si vytvoria svoje publikum, ktoré sa s nimi môže konfrontovať. A môžu prinášať dobre cielený a segmentovaný obsah. To sú asi jediné šance, ktoré máme.
