Prípad Horné Plachtince znížil dôveru v súťaže, ktoré organizuje štát spolu so súkromnými firmami.
BRATISLAVA. Štát len málokedy využíva na zorganizovanie tendrov sprostredkovateľa. Známy je prípad ministerstva zahraničných vecí, ktoré bolo sprostredkovateľom pre iné úrady pri nákupe leteniek. Ministerstvo vnútra zasa pre iných nakupovalo autá.
Takzvaným centrálnym obstarávaním môže štát znížiť cenu nakupovaných tovarov a služieb, pretože súťaží o dodávky veľkého množstva.
Ďalšou výhodou je podľa Transparency International odberemenenie úradníkov od špecializovaného obstarávania.
„Ale urobiť to tak, ako v prípade Regionálnej Obstarávacej Agentúry, to je neprípustné,“ hovorí Emília Sičáková-Beblavá z Transparency International, spoluautorka príručky o výhodách a nástrahách centrálnych nákupov.
Sfušovaná novinka
Nákupom cez Plachtince Beblavá vyčíta, že namiesto úplne otvorenej súťaže si agentúra zvolila užšiu súťaž.
Rozdiel medzi nimi je aj v tom, že pri užšej súťaž môže agentúra obmedziť počet súťažiacich, navyše, súťažné podmienky sú dostupné len prihláseným firmám, nie komukoľvek.
„Na Slovenské pomery ide o inováciu. Ale práve preto, že chceli priniesť niečo nové, mali si potrpieť na vysoký štandard. Napríklad všetko do detailu zverejniť,“ hodnotí tender cez Plachtince.
Vo všeobecnosti hodnotí centrálne obstarávanie pozitívne. „Pokiaľ prebehne verejná súťaž a zapojené úrady môžu kedykoľvek vystúpiť, keď si dokážu sami nakúpiť výhodnejšie,“ vyratúva podmienky Beblavá.
Úspešne tak funguje napríklad česká eseročka Cejiza, ktorá nakupuje pre úrady a verejné podniky v Juhomoravskom kraji. Firmu však vlastní výhradne Juhomoravský kraj.
Podobne funguje dánska firma SKI, ktorú vlastní tamojšie združenie samospráv a ministerstvo financií. Nakupuje asi pre 30-tisíc verejných úradov a firiem, z obratu si berie percento.
Súkromník? Určite nie, hovorí šéfka kontrolórov
Na Slovensku zatiaľ počuť len o sprostredkovateľoch, ktorí sú v skutočnosti súkromníkmi a vďaka pomoci samospráv môžu dohadzovať biznis aj pre štát.
Či je tento model správny, Beblavá hodnotí veľmi opatrne. „Nechcem povedať, že to niekedy v budúcnosti takto nemôže byť. Ale napríklad Plachtince ukázali, že to má svoje úskalia.“
Ide napríklad o utajenie majiteľov, ktorí na biznise pre štát zarábajú, ale aj o nezverejňovanie zmlúv, podľa ktorých si firma vyberá percento od úspešných firiem. „Pri verejnej firme by to nebol problém,“ vraví Beblavá.
Odborníčka na verejné obstarávanie ministerstva vnútra Tatiana Behrová zasa upozorňuje, že aj nová európska smernica o obstarávaní počíta s možnosťou, že štát bude nakupovať cez súkromníka.
Proti účasti súkromníkov sa ostro postavila šéfka Úradu pre verejné obstarávanie Zita Táborská.
„Centrálne obstarávanie by malo fungovať napríklad na úrovni ministerstiev, ktoré si centrálne nakupujú pre podriadené inštitúcie, alebo na úrovni samospráv. Avšak, jednoznačne bez účasti súkromného sektora,“ myslí si šéfka kontrolného úradu.
Začať treba od ľahko opísateľných tovarov
Beblavá hovorí, že cez centrálne obstarávanie by sa mali nakupovať najmä ľahko opísateľné tovary a služby.
„Keď kúpim nejaký papier, hneď zajtra viete zistiť, či som ho kúpila draho. Pri marketingových službách je táto kontrola sťažená,“ vraví Beblavá.
Podobne rozmýšľa aj minister vnútra Robert Kaliňák, podľa ktorého by malo ísť o menšie zákazky na bežné tovary a služby.
„Ak ide o veľké zákazky, tie by mali ostať na ministerstvách. Neviem si predstaviť, že by som nakupoval autá pre hasičov alebo políciu cez nejakú agentúru,“ vraví Kaliňák.
