Vedeli sme, že sa nevyznáme v silách, ktoré v globálnej ekonomike pôsobia. Ale celý systém sme mali nastavený tak, ako keby sme všetko vedeli a nič nás nemohlo prekvapiť.
Čo dnes riešia svetoví ekonomickí akademici? Debatujú o tom, aký je vzťah medzi výškou dlhu a rastom krajiny.
Iní zisťujú, do akej miery je verejný dlh zodpovedný za problémy, ktoré otriasajú eurozónou. Ďalší debatujú o tom, ako veľmi môžeme podporovať súčasnú ekonomiku ďalším dlhom, aby to nebolo nebezpečné.
Politici debatu veľmi pozorne počúvajú a vyberajú si z nej, čo sa im hodí.
Dnes sa viac ako predtým tvária, že ich rozhodnutia vychádzajú z odborného zázemia. Preto má akademická debata veľký vplyv na reálnu politiku a nedá sa obísť.
Aj my sme sa oklamali Bolo by príliš jednoduché odbiť ju tým, že ekonómovia a analytici by si zaslúžili preplesk za to, že nespustili alarm pred zlomom, ktorý zastihol globálnu ekonomiku v roku 2009. Ak by sme o ňom vedeli, mohli sme sa lepšie pripraviť a nemuseli sme mať teraz také problémy.
Pravda však je, že o silách v globálnej ekonomike sme vedeli a stále vieme veľmi málo. Je ich veľa, majú rozličnú silu a hlavne, celé sa to rýchlo mení.
Ani pri všetkej dobrej vôli a veľkej snahe nemôžeme počítať s tým, že budeme vopred informovaní o prichádzajúcich zlomoch. Nehovoriac o tom, že mnohí nemajú ani tú dobrú vôľu, ako ukazujú odhalenia mnohých zatajovaní a podvodov pri hrách s dôležitými číslami.
Určite nejde o novú skúsenosť. Že sa nevyznáme vo všetkých tých silách, ktoré v globálnej ekonomike pôsobia, sme vedeli už predtým.
Keďže sa nedali dobre zahrnúť do modelov, prehliadali sme ich a keď sa aj v diaľke objavili tmavé mraky, politici ich ignorovali. Skrátka, celý systém sme mali nastavený tak, ako keby sme všetko vedeli a nič nás nemohlo prekvapiť. Toto by si už preplesk zaslúžilo.
Nemusíme chodiť ďaleko, pozrime sa na Slovensko do roku 2009, na jeho rasty a rozpočtové deficity. Na prvý pohľad to vyzerá na zodpovednú rozpočtovú politiku, veď deficit bol celý čas pomerne malý.
Všetko sa zdalo byť dobré. Problém je, že na takéto výsledky sme potrebovali vysoké rasty. V roku 2007 až desaťpercentný.
Vnútorná nerovnováha sa však prehlbovala. Naše deficity sme privykli na rast a keď v 2009 prišiel šok, ukázali sa naplno.
Veľká časť problémov verejných financií, s ktorými dnes bojujeme, je výsledkom vtedy nahromadenej nerovnováhy, za ktorú si môžeme sami.
{"dataSourceUrl":"//docs.google.com/spreadsheet/tq?key=0AkQuTCk1zkB4dDM4VHVhU29BakJ5UnJYeVJMMHFTQ3c&transpose=0&headers=1&range=B4%3AD9&gid=0&pub=1","options":{"titleTextStyle":{"bold":true,"color":"#000","fontSize":16},"series":{"0":{"color":"#cc0000","targetAxisIndex":0},"1":{"color":"#1155cc"}},"animation":{"duration":500},"hAxis":{"useFormatFromData":true,"minValue":null,"viewWindowMode":null,"viewWindow":null,"maxValue":null},"vAxes":[{"title":null,"useFormatFromData":true,"minValue":-8,"viewWindowMode":"explicit","viewWindow":{"min":-8,"max":11},"logScale":false,"maxValue":11},{"useFormatFromData":true,"minValue":null,"viewWindow":{"min":null,"max":null},"logScale":false,"maxValue":null}],"chartArea":{"height":"","width":"","left":"","top":""},"title":"Deficity sa nezmenili ani po\u010das rekordn\u00fdch rastov","booleanRole":"certainty","domainAxis":{"direction":1},"legend":"in","focusTarget":"category","useFirstColumnAsDomain":true,"tooltip":{},"isStacked":false,"width":500,"height":320},"state":{},"view":{"columns":[{"calc":"stringify","type":"string","sourceColumn":0},1,2]},"isDefaultVisualization":true,"chartType":"ColumnChart","chartName":"Chart 2"}
Ďalší graf ukazuje, ako úspešne politici bojovali s touto vnútornou nerovnováhou. V reči ekonómov ide o konsolidačné úsilie.
Čiary oddeľujú volebné obdobia, pretože najrazantnejšie opatrenie by sme čakali v prvej polovici volebného obdobia, pred voľbami sa už politici do zmien nepúšťajú.
Ako vidno, päť rokov pred zlomom 2009 bolo konsolidačné úsilie nulové respektíve záporné. Vtedy to vyzeralo v poriadku, dnes je jasné, že sme sa sami vážne oklamali.
Pod kontrolou Podobne fungovala väčšina ostatných vyspelých krajín. V neprehľadnom svete všetkých tých síl, ktoré na ekonomiku vplývajú, sú verejné financie malou časťou, ktorú môžeme mať akotak pod kontrolou.
Práve pre situácie, ako sú nepredvídateľné, ale zaručené šoky. Naše verejné financie sú založené na tom, že majú absorbovať šoky.
Zostali sme bez rastu? Prudko sa zvýši nezamestnanosť. Štát zabezpečuje, aby celý ten šok nedopadol na obyvateľov naraz.
Mohli by sme debatovať, či neexistujú efektívnejšie mechanizmy než to zveriť do rúk politicko-byrokratickému aparátu, ale to by sme zašli ďaleko.
Jednoducho, takto máme systém nastavený, verejné financie majú prichádzajúce šoky absorbovať, aspoň do istej miery.
Keď si to všetko zhrnieme, dostávame sa k paradoxu: vieme, že naše modely nie sú dosť dobré na to, aby sme sa vyhli šokom alebo aby sme o nich vedeli s dostatočným predstihom.
Pritom od verejných financií chceme, aby tieto šoky tlmili. Ale zároveň ich manažujeme spôsobom, ako keby žiadne veľké šoky nemali prísť.
Nové pokušenia Pokiaľ dovidíme, zásadná zmena k lepšiemu sa v ekonomike konať nebude. Ak je tento stav „new normal“, musíme tomu prispôsobiť ej verejné financie. Skôr či neskôr totiž od nich budeme chcieť, aby boli opäť schopné absorbovať šoky, ktoré prídu.
Je pravda, že neexistuje presná priama úmernosť medzi tým, kto mal aké dlhy a kto má dnes aké problémy. A niektoré krajiny by určite zvládli aj vyššie dlhy, ako majú dnes.
Čo vieme určite, je, že by pre všetkých bolo lepšie, keby sme vtedy neboli podľahli ilúzii, že žiadne prekvapivé veci nás nečakajú a preto môžeme testovať hranice.
