Keď tisíce lekárov na jeseň 2011 podali výpovede v rámci nátlakového štrajku, lekárski odborári hovorili o tom, že zdravotníctvo prežilo svoj vlastný november '89.
A aj to tak reálne cítili, revolučné nadšenie počas porád štrajkového výboru bolo veľké a úprimné. Prvým mužom lekárskeho odporu bol šéf lekárskych odborov Marián Kollár.
Dnes už v odboroch nepôsobí. Stojí na čele Slovenskej lekárskej komory, profesijného združenia. Tón, s akým o ňom hovoria angažovaní lekári, sa podobá tomu, s akým sa hovorí o vojnových veteránoch. Nové vedenie odborov si ho pred mesiacom uctilo tým, že mu udelilo cenu za celoživotné dielo.
Strach z Penty
Novým vedením odborov je tridsiatnik Peter Visolajský. Nepôsobí tak razantne ako Kollár, ktorého preslávilo aj to, že výpomoc českých vojenských lekárov počas štrajku prirovnal k okupácii. Visolajský však hovorí, že aj on má dobrú kvalifikáciu, aby vyjednával s politikmi.
Je pediater a otec štyroch detí, takže je zvyknutý, keď si niekto postaví hlavu a nepomáhajú logické argumenty.
V období štrajku bol Visolajský podpredsedom lekárskych odborov, Kollárovou pravou rukou. Okrem iného mal na starosti webovú stránku.
Popri informáciách o tom, koľko lekárov sa zapojilo do štrajku, tam pridával aj linky na články o tom, ako si finančné skupiny privatizujú zdravotníctvo. Konkrétne, ako si Penta privatizuje zdravotníctvo.
Strach z Penty bol jedným z významných motivačných prvkov celého štrajku.
Medzi lekármi sa šírili informácie, že skupina skúpi všetky alebo takmer všetky nemocnice. Svoj boj tak vnímali ako boj za zachovanie verejného zdravotníctva, ktoré podľa nich treba chrániť pred privatizáciou nemocničnej zdravotnej starostlivosti.
V tomto bode sa asi hodí povedať, že Marián Kollár vtedy pracoval a aj dnes pracuje ako gynekológ vo fakultnej nemocnici v Petržalke.
V ambulancii jeho súkromnej eseročky, ktorú si založil po pár rokoch pôsobenia ako lekár vo verejnom zdravotníctve v tej istej nemocnici.
Peter Visolajský pracuje ako pediater v nitrianskej fakultnej nemocnici. Jej riaditeľom je Jozef Valocký, poslanec za stranu Smer. Keď lekári pred rokom a pol štrajkovali, bol Smer opozičnou stranou. Preto stál na strane lekárov proti vláde.
No za posledný rok sa situácia zmenila, medzi lekárskymi odborármi a vládou to vrie. Odborári upozorňujú, že vláda nedodržiava podmienky v memorande dohodnutom počas štrajku, od platov po riešenie nadčasov. Ministerku dosť vyrušilo aj to, keď organizovali protesty proti vedeniu žilinskej nemocnice.
Tamojší ministerkou dosadení manažéri sa preslávili, keď sa zistilo, že uzatvárali zvláštne zmluvy o odborných analýzach s tamojším kotolníkom.
Keď ministerka zverejnila, že niektorí lekári zarábajú viac, ako zverejnil svoj plat. Keď to urobil (2044 v hrubom), prišlo mu zopár nových pracovných ponúk.
Nitrianski kolegovia
Nitrianska nemocnica pod vedením Jozefa Valockého sa však vzmáha. Za prvej Ficovej vlády sa jej podarilo získať eurofondy na dostavbu nového nemocničného pavilónu. Jozef Valocký vtedy hovoril, že ide o nemocničnú stavbu 21. storočia a veľmi nepreháňal.
Medzi budovami slovenských nemocníc bude táto niekde na čele rebríčka. Je vhodná symbolika, že sa nesie v oranžovo-zelených farbách, čo boli základné farby loga i sídla Smeru.
Nemocnicu stavala známa nitrianska firma Inpek, ktorej konateľ je zapísaný v iných firmách so spoločníkmi premiérovho brata Ladislava Fica. Aj premiérov brat sa venoval stavebníctvu, no oficiálne už nie je zapísaný v žiadnej firme.
Jozef Valocký vystupuje proti odborom aj v legislatíve. Aktuálne predložil legislatívny návrh, aby boli lekári trestne stíhaní, ak počas štrajku nenastúpia do práce.
Ak by sa podarilo lekárom zabrániť efektívne štrajkovať, prišli by o silnú zbraň, ktorou môžu na politikov efektívne tlačiť. Alebo ich aj vydierať.
Pre necitlivý prístup k pacientom i kolegom, ktorí za nich počas posledného veľkého štrajku brali služby, však prišli aj o silnú časť verejnej podpory, ktorú na začiatku sporov s vládou mali.
To, že Valocký zastupuje záujmy vlády a Visolajský odborárov, cítiť aj priamo v nitrianskej nemocnici. Visolajský si spomenie, že mu neumožnili uvoľniť sa z nemocnice na dohodnuté stretnutie s prezidentom krajiny alebo že býva príkro trestaný za administratívne chyby vo výkazníctve.
Riaditeľ nemocnice Valocký to komentuje stručne, všetko sa podľa neho riadi Zákonníkom práce. Hodnotiť disciplínu a odbornosť Visolajského odmietol.
Čo zistili
Keď obaja lekári v roku 2011 stáli na čele štrajku, okrem zmeny platov a iných pracovných podmienok hovorili o potrebe chrániť zdravotníctvo pred veľkými súkromnými investormi.
Keď sa reálne začalo hovoriť o zavedení jednej poisťovne, boli horlivými stúpencami tohto nápadu. Odvtedy trochu vychladli. Nie, že, by ich Penta zaplatila. Môžu za to prudké spory s politikmi z oboch strán.
Keď si dnes lekári predstavia, že popri postoch na ministerstve, kontrolných úradoch a vo vedení nemocníc by to naplno fungovalo aj v poisťovniach, začínajú šípiť riziko takejto koncentrácie. Inkognito sú lekári ochotní hovoriť o tom, ako veľmi vie byť uzatváranie zmlúv s poisťovňami „selektívne“.
Dôvera i Union roky profitovali na úkor štátnej poisťovne.
Preto majú lekári pocit, že ich oberajú o peniaze. No zisky poisťovní nie sú zásadným problémom zdravotníctva, dosahujú jedno až dve percentá výdavkov na zdravotníctvo, vyčíslená neefektivita v systéme pritom presahuje päťdesiat percent (OECD, MMF).
Téma poisťovní je však dobrá na otestovanie toho, ako reálne lekári vidia svoj svet. Prekáža im súčasný marazmus v zdravotníctve, chcú viac peňazí, lepšie podmienky, no zároveň nechcú, aby mal na zdravotníctvo reálny vplyv niekto iný ako štát.
Chcú to, čo asi všetci ľudia: zlepšiť veci bez toho, aby to pre nich znamenalo zmenu vo veciach, ktoré im vyhovujú.
My sami
Hneď je zrejmé, že väčší líderský talent má Marián Kollár. Dokáže razantne hovoriť o tom, že je dôležité, aby zdravotníctvo riadili odborníci na základe jasných pravidiel a kritérií, a nie politickí nominanti a figúrky riadené a podliehajúce finančným skupinám.
Hovorí, že riešením sú noví ľudia, nezávislí odborníci na všetky riadiace posty v zdravotníctve. Uvedené kritériá podľa neho spĺňajú najlepšie ľudia v Slovenskej lekárskej komore, ktorá by preto podľa neho mala byť najlepším garantom všetkých zmien v zdravotníctve.
Jej posledný veľký zásah do zdravotníctva si však pamätajú najmä zdravotné sestry, keď ich zvýšenie platov poslala lekárska komora na Ústavný súd, aby ho zastavil (Kollár tam vtedy ešte nebol).
Visolajského spôsob diskusie o zdravotníctve je o poznanie komplexnejší. Vie debatovať o tom, ako kradnú politickí šéfovia nemocníc, aké neefektívne postupy často využívajú mnohí lekári, lebo im to vyhovuje alebo ich do toho tlačí systém.
Aj o tom, ako zdravotnú starostlivosť často zneužívajú samotní pacienti.
Ako by systému pomohlo zbieranie a vyhodnocovanie informácií či nastavenie financovania podľa výkonov a ako poisťovne neplnia funkciu motivovať efektívnejšie pracoviská. Na konci dňa, samozrejme, vidí najväčší problém v politikoch a nedostatku peňazí. Slovníkom odborárskeho šéfa ide o „zreálnenie platieb“.
Ani jedného z nich však nemožno blamovať za to, že nemajú po ruke konkrétne zázračné riešenia a že si často pomáhajú lacnými sloganmi. A je prirodzené, že sami majú ambíciu meniť systém podľa toho, ako by sa im zdalo správne.
Problém slovenského zdravotníctva však nie je to, že by sme nevedeli, kde nabrať nápady. Svet má bohaté skúsenosti s tým, čo v zdravotníctve funguje dobre a čo zle. Akurát Slovensko má málo skúseností s tým, že toto manažérov zodpovedných za zdravotníctvo zaujíma. Od politikov až po lekárskych predákov.
