Bývalý československý prezident Antonín Zápotocký sa okrem iného zapísal do dejín aj dvomi prejavmi.
Prvý, ktorý predniesol ešte ako predseda vlády pred Vianocami 1952, dodnes zabáva: „Ježiško vyrástol, zostarol, narástli mu fúzy, a stáva sa z neho dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a v kožuchu.“
Z druhého, ktorý predniesol už ako prezident 30. mája 1953, pamätníkom dodnes nie je veselo: „Naša mena je pevná a menová reforma nebude, všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia.“
O tom, že druhý nebol príjemný ani pre vtedajšiu moc, svedčí aj jeho neskorší osud. Ako nedávno zistil český denník MF Dnes, rozhlasový záznam pravdepodobne skartovali, aby si strana „nekomplikovala pohľad na nedávnu československú minulosť a neupozorňovala ďalšie generácie na vtedajšie zámerné protirečenie Antonína Zápotockého“.
Onou komplikáciou totiž bolo, že menová reforma, ľudovo tiež mena peňazí, nakoniec prišla. V čase, keď prezident, ktorý na hospodárske disproporcie sám veľakrát upozorňoval, prednášal svoj prejav, boli už vo vojenských skladoch pripravené nové platidlá, ktoré sa od 1. júna vymieňali za staré prevažne vo veľmi nevýhodnom pomere.
Okrem veľkých finančných strát pre obyvateľstvo reforma niektorým z nich (najmä nespokojným robotníkom v Plzni) priniesla aj dlhoročné tresty či vysťahovanie. Ale ako hovoril „táta dělníků“ Zápotocký: „Máme všetky dôvody na to, aby sme ukázali silnú ruku.“
Jedna k jednej Silná ruka štátu sa však mala prejaviť skôr po vojne, keď prebehla prvá menová reforma, ktorej cieľom bolo menovo znovuzjednotiť Slovensko s Čechami a Moravou a zadržať nadbytočné obeživo, ktoré sa začalo kumulovať už počas prvej republiky a ešte viac v čase vojny. V rukách obyvateľstva totiž bolo veľa peňazí, za ktoré však nebolo veľmi čo kúpiť.
Ľudia svoje našetrené peniaze (nemecká okupačná moc napríklad v Protektoráte Čechy a Morava nominálne mzdy zvyšovala, ale prídely tovarov sa stále zmenšovali) vkladali do bánk, kde sa postupne nazhromaždili veľké sumy.
Autori reformy okrem iného vychádzali z predpokladu, že Nemecko bude obnovenému štátu, ktorý sa ocitol na strane víťazov, platiť vojnové reparácie. Tento predpoklad sa však neskôr ukázal ako ilúzia. Hodnota slovenských pohľadávok síce na Slovensku dosiahla „len“ 7 miliárd slovenských korún, ale v protektoráte až 256 miliárd. Háčik bol v tom, že Nemecko bolo v troskách a záujem nahradiť si utrpené škody mali najmä okupačné mocnosti. Nová mena mala byť tiež krytá napríklad majetkom odsunutých (či vyhnaných) Nemcov, ale ako upozorňoval prvorepublikový minister financií a guvernér Národnej banky československej Karel Engliš, hodnota majetku sa nezvýši tým, že zmení majiteľa.
V prvej povojnovej reforme z októbra 1945 sa napokon ako nová menová jednotka zaviedla koruna československá. Každá fyzická osoba (právnické osoby a podniky mali iný režim) si mohla bývalé slovenské a protektorátne koruny zameniť za nové Kčs v pomere jedna k jednej. Avšak len do výšky 500 korún. Ostatné bankovky (mince ostali v platnosti) či štátne dlhopisy a poistky vo výške asi 300 miliárd museli byť uložené na viazané vklady.
Čím viac peňazí, tým horší výmenný pomer.
FOTO - ČTK
Nemožno zastierať Štát tento krok odôvodňoval tým, že potrebuje umŕtviť peniaze, čo bolo nepochybne potrebné. Ako však upozorňuje predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti pri SAV Zbyšek Šustek, „už v nasledujúcich rokoch sa ukázalo, že viazané vklady, ktoré navyše neboli úročené, pre novú menu predstavujú podstatný problém“.
Z týchto vkladov si ľudia mohli vyberať peniaze len v určitých prípadoch, napríklad v zlej sociálnej situácii, pri svadbe či pohrebe. Ale skutočnosť, že sa peniaze mohli vydávať napríklad aj na miestnych poštách, kde sa ľudia dobre poznali, alebo sa pomocou nich dali platiť majetkové dane, spôsobila, že sa viazané peniaze do obehu zase vracali.
Návrhy časti odborníkov, aby sa obyvateľom časť viazaných vkladov vyplatila a zvyšok by sa jednoducho odpísal a zlikvidoval, by narazili na nepochopenie obyvateľstva a na politické strany, ktorým by to na popularite určite nepridalo.
Na jeseň roku 1947 bolo v obehu už 66 miliárd korún a analýzy Národnej banky hovorili, že krajina stojí pred novou reformou.
Situáciu zhoršovali aj iné veci, napríklad rast miezd, ktorý bol vyšší ako rast produktivity práce, a tiež zmena orientácie hospodárstva. Stavali sa napríklad priehrady či východoslovenský hutný kombinát HUKO, teda stavby, za ktoré bolo treba robotníkom zaplatiť hneď, ale návratnosť sa rátala na oveľa dlhší čas. (Výstavbu HUKO dokonca začiatkom roku 1953 zastavili.) Neustále sa tiež zvyšovali náklady na armádu.
To si uvedomovali aj stranícke špičky. Zápotocký napríklad v roku 1952 hovoril: „Keď v socialistickej výrobe stúpa kúpna sila viac ako produktivita práce, potom musíme automaticky zvyšovať ceny, aby sme kúpnu silu vyrovnali so stavom nášho trhu. Musíme mať odvahu povedať, že honba za mzdami a platmi, ktoré nezodpovedajú výkonom a produktivite práce, nám zvýšenie životnej úrovne nezaručuje, naopak, ohrozuje nás v socialistickom rozvoji. V týchto veciach nemožno fixľovať a tieto veci si nemožno zastierať.“
Päť i päťdesiat ku jednej Zastieralo sa napokon len pred obyvateľstvom. Československá vláda na konci roku 1952 požiadala Sovietsky zväz o pomoc pri výrobe nových peňazí, kým obyvateľstvo presviedčali o opaku okrem Zápotockého aj agitačné skupiny.
Už začiatkom roku 1953 bolo vidieť, že sa niečo deje. Začal platiť zákaz uvoľňovania peňazí z viazaných vkladov, ďalšie skupiny obyvateľov stratili právo na lacnejší nákup na lístky, v Prahe vypukla v posledných májových dňoch nákupná horúčka, len aby sa ľudia zbavili peňazí.
26. mája bol pozastavený predaj akéhokoľvek voľne predajného tovaru (tovar, ktorý sa dovtedy mohol kupovať aj bez prídelových lístkov, ale za podstatne vyššie ceny) v maloobchodných predajniach. Zápotockého nástupca Antonín Novotný neskôr spomínal, že o príprave reformy sa rozprávali „nezodpovedné manželky“ niektorých vysokých straníckych a štátnych funkcionárov.
Výmena peňazí prebiehala od 1. do 4. júna 1953. Každý človek, ktorý nezamestnával iné osoby, si mohol bez straty hodnoty vymeniť len 300 korún v pomere päť ku jednej, dostal teda 60 nových korún. Všetka hotovosť nad 300 korún sa však už menila v desaťnásobne horšom pomere 50:1, čo znamená že jeho peniaze stratili až 90 percent hodnoty.
O niečo lepšie to bolo pri vkladoch v bankách. Vklady do hodnoty 5000 starých korún, čo približne zodpovedalo priemernej mzde, sa menili bez straty hodnoty v pomere päť ku jednej. Vyššie vklady však mali nevýhodnejší kurz: menili sa so stratou, odstupňovanou podľa výšky vkladu, pri sumách nad 50-tisíc to bolo dokonca 30:1, teda s 83-percentnou stratou. Horšie dopadli už len tí, ktorí si založili novú vkladnú knižku v druhej polovici mája a ktorí dostali jednu novú korunu za päťdesiat starých.
To všetko vyvolalo pocit veľkej krivdy a všeobecnú nenávisť k vedeniu štátu. Ten mal podľa Šusteka nielenže radikálne konať v príhodnejšej atmosfére krátko po vojne, keď by obyvatelia azda ľahšie pochopili tvrdý zásah do svojich vreciek, ale dôvody reformy zastieral ideologickými frázami namiesto toho, aby ju dôveryhodne a vecne vysvetlil. V takejto atmosfére sa šírili fámy o tom, ako si polepšili napríklad príslušníci bezpečnostných zložiek štátu, a obavy z opakovania reformy sa periodicky vracali ešte aj v nasledujúcich desaťročiach.
FOTO - ČTK
Šťastní majitelia nehnuteľností Zbyšek Šustek, ktorý je tiež spoluautorom Kroniky peňazí na Slovensku, však oponuje pohľadu, ktorý v reforme vidí len lúpež. Totiž to, čo sa súhrnne označuje ako menová reforma, tvorili dve rozdielne operácie. Jednou bola denominácia meny v pomere 5:1, ktorá ľudí nijako nezasiahla, pretože sa v tomto pomere znižovali platy aj ceny. Zjednodušene: človek po reforme síce zarobil nominálne päťkrát menej, ale v rovnakom pomere klesli aj ceny mnohých tovarov.
Horšie to bolo s druhým opatrením, teda s onou hotovosťou nad tri stovky korún a vkladmi nad päťtisíc, ktoré štát v rôznej miere skonfiškoval. „Ľudia si tieto dve opatrenia spojili a nadobudli pocit, že stratili oveľa viac, ako bola ich skutočná strata. Nie každý mal napríklad v banke našetrené viac ako mesačný plat.“
Jedným z motívov konfiškačnej časti reformy bola aj snaha o zmenu sociálnej štruktúry. Názorom vtedajšieho vedenia štátu bolo, že mŕtve peniaze v bankách sú ešte aj päť rokov po Víťaznom februári stále v rukách reakčnej časti obyvateľstva, bývalých továrnikov, živnostníkov a kulakov. Prežívajúci či skôr dožívajúci živnostníci na reformu skutočne doplatili. Ukradli im z rúk hotovosť, ktorú potrebovali na každodenné obchody.
Zaujímavé je však aj to, že reforma sa dotkla napríklad aj dôstojníkov armády, ktorí boli oporou nového režimu. Kým pred reformou dostávali podľa Šusteka toľko prídelových lístkov na potraviny, že ich pravdepodobne ani nemohli spotrebovať, po reforme a zjednotení cien si dosť pohoršili. Naopak, „reakčným živlom“, ktoré nemali právo na lístky, aj pomohla, lebo nové ceny boli nižšie ako predtým na voľnom trhu.
K najviac postihnutým skupinám obyvateľov patrili napríklad ľudia, ktorí si celý život platili životné poistenie alebo tí, krátko pred reformou predali nehnuteľnosť, a z predaja im zostali tisíce korún, ktoré po výmene stratili deväťdesiat percent hodnoty. Spokojní mohli byť aspoň tí, čo nehnuteľnosti kúpili.
Socialistická propaganda v praxi: o tom, že sa veľká časť úspor prevádzala v oveľa horšom pomere žiadna oficiálna fotografia nevznikla. FOTO - ČTK
„Zvedení“ robotníci Je pochopiteľné, že tí, ktorí stratili, na to dlho nezabudli. Niektorí z nich sa proti krádeži dokonca veľmi hlasno ozvali práve v čase výmeny peňazí. Najznámejšou a najväčšou takouto akciou bola demonštrácia v Plzni, známa aj ako plzenské povstanie.
Jakub Šlouf zo štátneho oblastného archívu v Prahe opisuje, v akom prostredí sa odohralo: „Nedostatočne informované obyvateľstvo čelilo už v priebehu mája stresujúcej situácii nákupnej horúčky a uzavretých obchodov. V pondelok prvého júna 1953 tak vstupovalo do prvého dňa reformy v situácii, keď prázdne a uzavreté obchody priamo evokovali nadchádzajúce nebezpečenstvo hladu.“
Do povstania sa zapojilo asi 20-tisíc ľudí, ktorí za necelý deň ovládli značnú časť mesta, až vzburu večer potlačili okrem ZNB tiež jednotky Ľudových milícií či pohraničnej stráže. Spolu bolo zranených 250 ľudí, v štrnástich procesoch odsúdili 331 osôb, mnohých prepustili z práce či dokonca vysťahovali.
Pre komunistickú moc, ktorá svoju legitimitu odvodzovala od robotníckej triedy, bolo veľmi nepríjemné, že medzi demonštrantmi boli najmä robotníci z plzenskej škodovky. Jakub Šlouf upozorňuje, že za lojalitu robotníkov režim v zásade toleroval občasné drobnejšie štrajky, ktoré sa zaobišli bez výraznejších represií. „Preto tiež plzenské stranícke špičky spočiatku považovali demonštrácie z 1. júna za nepríjemný, ale legitímny protest robotníckej triedy.“
Za reakčný puč ich začali považovať až po napadnutí niektorých administratívnych budov. Z ideologických dôvodov však straníci tvrdili, že robotníkov k trestnej činnosti zviedli. Využili v tejto súvislosti tiež skutočnosť, že v dôsledku pofebruárovej sociálnej mobility pracoval v továrňach nezanedbateľný počet niekdajších súkromných živnostníkov, bývalých úradníkov a príslušníkov ďalších nerobotníckych profesií.
FOTO - ČTK
Dodatočný antikomunizmus Tvrdenie, že šlo o „reakciu prezlečenú za robotníkov“ bolo nezmyselné, ale neobstojí ani názor, že všetci demonštranti boli antikomunisti. Ako prví vyšli do ulíc zamestnanci vtedajších Závodov V. I. Lenina, ktorých požiadavky mali sociálny charakter. Postupne sa k nim pridávali napríklad bývalí živnostníci, členovia nekomunistických strán alebo bývalí väzni z pracovných táborov, a vtedy sa už objavili aj politické heslá.
Veľkú časť demonštrácie však tvorili aj ľudia, ktorí sa k pohybu priplietli len náhodou, napríklad bývali v blízkom dome. Reforma nevoňala ani členom strany a ozbrojených zložiek. Práve ich neochota zasahovať proti protestujúcim umožnila plzenským demonštráciám, aby sa vôbec rozvinuli.
„V určitom obmedzenom zmysle slova však demonštrácie predsa len boli jednoznačne antikomunistické. Sama komunistická strana totiž dodatočne celý incident označila za pokus o reakčný puč a jeho účastníkov trestne stíhala bez ohľadu na pôvodné motívy ich účasti. A bola to predovšetkým komunistická strana, ktorá v tomto období definovala, čo je a čo nie je antikomunistické,“ uzatvára Šlouf.
Vianočný prejav prezidenta Zápotockého 1952
Po zmene peňazí prišli samovraždy Ak sa vám menová reforma nepáčila, poslali vás do uránovej bane. Najhoršie na tom boli tí, čo si v banke zobrali úver a nestihli peniaze minúť, hovorí LUBOŠ PAVELKA, docent na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
O čom bola menová reforma v roku 1953?
To boli vlastne dve menové reformy v krátkom odstupe ôsmich rokov, ktoré spolu súviseli. Prvá bola po vojne v 1945, keď sa znova spojilo Československo a išlo sa skoncovať so starými peniazmi. Volali ich fašistické. Nové peniaze sa vytlačili vo Veľkej Británii ešte počas vojny, takže na nich ani nie je dátum. Nevedelo sa, kedy sa vojna skončí a pustia sa do obehu. Za nové peniaze ste si mohli vymeniť maximálne päťsto korún. Ten zvyšok ste si museli dať na účty, ktoré sa zmrazili.
Tie peniaze sa už nedali použiť?
Iba veľmi obmedzene, zo sociálnych dôvodov, napríklad na pomník zomretému manželovi, na internát študujúceho dieťaťa či pri narodení. Z takto zmrazených peňazí Slováci od konca vojny do reformy v 1953 vyčerpali len osem percent. Česi v tom vedeli lepšie chodiť, vyčerpali približne dvadsať percent.
Ako prebehla menová reforma v 1953?
Zo dňa na deň oznámili, že peniaze sa menia za nové. Tie tajne vytlačili v Rusku. Čím viac peňazí ste mali, tým horším pomerom vám ich zamenili. Napríklad za päťtisíc korún ste dostali tisícku, teda 20 percent, za stotisíc už len päť percent. Zároveň klesli aj ceny, približne na dvadsať percent.
Čiže ak ste mali len päťtisíc korún, o nič ste neprišli.
Asi tak. Ale väčšina ľudí mala viac peňazí. Na účtoch mali od konca vojny zmrazené peniaze, celé rodinné úspory. Alebo mali celoživotné úspory doma pod vankúšom. Drvivú väčšinu ľudí tá zmena okradla o to, čo si prácne usporili. Dlhopisy, životné poistky a podobné aktíva, tie skončili na úplnej nule. Ak si niekto platil poistku dvadsať rokov, nemal z nej ani korunu.
Akú hodnotu malo päťtisíc korún?
Povedzme hodnotu jedného obleku. Alebo plat učiteľa. Baník mal sedemtisíc. Ak mal baník odložený čo len jeden plat, štát ho okradol.
Keď sa na Cypre znehodnocovali vklady, politici si peniaze previedli preč, prv než k došlo k zmene. Bolo to tak aj vtedy?
Podobne. Papaláši si zriadili vkladné knižky na doručiteľa a na ne si rozdelili peniaze po päťtisíc korún. Teoreticky mohli mať aj desiatky či stovky knižiek. Nielenže o nič neprišli, ale ešte zarobili, lebo za päťtisíc premenených na tisíc ste kúpili o niečo viac ako predtým.
Nepovrávalo sa, že sa také niečo chystá?
Pošuškávalo sa o tom, prezieravejší si to vymenili za tovar na voľnom trhu. No komunisti proti tomu bojovali. Tesne predtým, ako prišlo k reforme, bolo mnoho obchodov zatvorených, všade sa akože maľovalo, bola inventúra a podobne. Keď prebehla reforma, zrazu sa na pulty dostal tovar, ktorý bol zadržiavaný. No predtým ste chodili s peniazmi po meste a nemohli ste za ne nič kúpiť. Luxusný tovar bol stiahnutý z trhu. Napríklad klavíry či koberce. Do rádia a po obciach dali rozhlasovať, že žiadna reforma meny nebude. Po nej zasa hovorili, že nová mena bude spojená s rubľom, akože najpevnejšou menou na svete, a odpúta sa od dolára.
Ak ste mali v banke dlh?
Ten sa prepočítaval pomerom jedna ku piatim, teda najnevýhodnejším kurzom z tých, ktoré sa použili na výmenu peňazí. Mama mala známu, ktorá si predtým požičala 50-tisíc korún, chcela kúpiť nábytok. Ale nestihla to, lebo v obchodoch už nič hodnotné nebolo. Takže peniaze mala doma. Nakoniec jej po reforme celý dlh výrazne narástol, lebo dlh jej prepočítali horším kurzom ako hotovosť.
Ako reagovali ľudia?
Frustrácia bola obrovská, bolo mnoho samovrážd, niekde rabovali úrady a napadli komunistických funkcionárov. Vyše šesťsto ľudí skončilo v uránových baniach za rozvracanie republiky. Stačilo, že verejne hovorili, že sa im to nepáči. Napríklad vás zbalil eštebák, ktorý počul, že na ulici nadávate na menovú reformu a povedal vám, že poďte s nami. Desať rokov vás nikto nevidel, rodina ani nevedela, kam vás zobrali.
František Múčka
