Na serióznych médiách mi prekáža hrubá povrchnosť a bulvarizácia, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk Miroslav Kollár.
Ako dnes na vás pôsobia slovenské médiá?
Pohybujem sa medzi ľuďmi, ktorí na ne majú kritický pohľad, a ani ja si nemyslím, že je to na Nobelovu cenu. Na druhej strane sa zásadne nelíšia od toho, v akom stave je celá spoločnosť.
V čom zlyhávajú?
Nebudem riešiť, či je to otázka malého trhu a nedostatku peňazí, ale prekáža mi hrubá povrchnosť, ktorá v posledných rokoch prenikla aj do serióznych mienkotvorných médií, a tiež ich bulvarizácia. Nerozumiem, prečo tí chlapci a dievčatá majú pocit, že toto je jediná cesta, ako byť úspešný.
V printoch aj televíziách sa navyše rozmohla takzvaná tlačovková kultúra, vďaka čomu dostávajú politici do médií najmä to, čo chcú oni sami a ich sekretariáty.
Najskôr k tej bulvárnosti – na „ľahšie“ veci mnohí nadávajú, v skutočnosti väčšinu z nich zaujímajú. Nedávno sa to ukázalo pri rozhovore o praktikách bulváru, na ktorý kliklo 200-tisíc ľudí. Keď vyšiel článok o fenoméne Bartošová, otvorilo ho 100-tisíc čitateľov. Nemá nakoniec Pavel Novotný pravdu, ak tvrdí, že obsah médií vytvárajú najmä jeho čitatelia?
Dajme bokom fakt, že podnikanie v mediálnej brandži je rovnaké ako akékoľvek iné, a že ak chcete zarábať, jednoducho musíte predávať to, čo ľudia kupujú. Áno, vždy to je vec ponuky a dopytu, ale vy ten dopyt nejakým spôsobom ovplyvňujete.
Samozrejme, vnímam aj veľkú mieru pokrytectva zo strany čitateľov a divákov. Vidno to na príklade smrti princeznej Diany, keď tí istí, čo sledovali každú zmienku o jej živote, zrazu po tragickej naháňačke nevedeli prísť bulvárnym novinárom na meno.
Napriek tomu som presvedčený, že podnikanie v mediálnom biznise má na fungovanie krajiny oveľa väčší vplyv než iné brandže. Práve preto nemožno rezignovať na spoločenskú zodpovednosť médií. Hovorím to napriek tomu, že keď som o tom skúšal hovoriť s ľuďmi z médií, naznačovali mi, že som sa zbláznil.
V akom zmysle?
U drvivej väčšiny, či už na úrovni majiteľov alebo samotných redaktorov, sa ukazuje, že tento rozmer svojej práce vôbec nevnímajú. Tú zodpovednosť však majú, či chcú alebo nechcú.
Richter nemal vo vrecku nič neprirodzené
Vezmime si časopis .týždeň. Časť jeho redakcie bola predtým v Domino Fóre. Napriek snahe robiť to seriózne, svojím predajom neoslnilo. Aj Štefan Hríb pochopil, že v časopise musí byť nielen investigatíva a analýzy, ale aj lifestyle, ktorý robia trebárs Elena Akácsová či Jozef Koleják. Napriek tomu predávajú pod 15-tisíc kusov, a o nič lepšie na tom nie je ani seriózny Trend. Smerujem k tomu, či nie je cestou kompromis medzi vážnejšie a odľahčene spracovanými témami, ako to robí trebárs časopis Plus 7 dní, ktorý sa dlhodobo predáva dobre.
Aby sme sa rozumeli – nie som antibulvárny fundamentalista, ani si nemyslím, že slovenský a český bulvár, s výnimkou káuz okolo Ivety Bartošovej, má na tvrdosť svojich kolegov v západných krajinách.
Nie som ani proti tomu, keď seriózne médiá hľadajú cestu k čitateľom aj prostredníctvom ľahších lifestyleových materiálov. Napríklad .týždeň to robí inteligentne a zasahuje tým práve cieľovku, ktorá ho číta. Mám však vážny problém, keď sa takéto médiá snažia nadbiehať čitateľom priamym výberom bulvárnych tém, ich bulvárnym spracovaním či titulkovaním. Cena, ktorú zaplatia za vyššiu čítanosť a vyššie reklamné príjmy, bude príliš vysoká.
Konkrétne?
V mojich očiach, aj očiach iných ľudí, strácajú punc serióznosti a kvality. Denník Sme robí množstvo dobrých vecí a stále najlepšiu denníkovú printovú žurnalistiku na Slovensku. Teraz to prirovnám k situácii, keď na prezidenta kandidovali Iveta Radičová a Ivan Gašparovič. Kým Gašparovičovi prešlo takmer všetko, Radičovú sme boli ochotní „zavraždiť“ aj za ten najmenší prešľap. Jednoducho sme na ňu mali vyššie nároky, kým na jej konkurenta prakticky žiadne.
Sme je na tom podobne. Ak urobí čo len malú chybu, odnesie si to za všetky seriózne médiá. Poviem príklad z posledných týždňov, keď sa na svetlo dostal ten nešťastný obsah vreciek ministra Richtera po autonehode. Sme tú informáciu prevzalo z Plus 1 deň, čo nepochybne zabezpečilo rekordnú čítanosť a zároveň búrku na Facebooku. Až takú, že Tino Čikovský (zástupca šéfredaktora SME) tam žartom vyzýval ľudí, aby ukončili trápenie redakcie a prestali ten článok čítať.
Od seriózneho denníka by som však čakal iný prístup k téme. Predovšetkým by som sa pozrel na to, aký profesionálny a etický rozmer majú tí, ktorí pracujú v nemocniciach a sú schopní za pár desiatok eur šacovať vrecká pacientov a hlásiť ich obsah bulváru.
Lukáš Fila (zástupca šéfredaktora SME) verejne ponúkol svoje argumenty – politiku z nehody spravil Smer, keď Fico a ďalší utekali do nemocnice, robila sa tiež tlačovka o krste vnučky. Smer robí štátnu politiku aj zo súkromia iných – chcel brať peniaze pracujúcim matkám, lebo kto vraj robí, nestará sa poriadne o deti. Chcel krátiť dávky pre porušenie školského poriadku s tým, že ich mali rodičia dobre vychovať. Smer pritom dokázal mimoriadne zvolať vládu aj kvôli Tomanovej psovi. Neospravedlňujem text o viagre a kondómoch, sám si myslím, že to do Sme nepatrilo, ale redakcia sa neskrývala a diskutovala s kritikmi. V novinách to bol inak len krátky text doplňujúci celostranový materiál o podozrení na Richterovu protekciu v Kováčovej. Chybou bolo, že na webe sa to vytiahlo samostatne.
Tejto argumentácii rozumiem, ale myslím si, že tam bol dosť veľký priestor na iné uchopenie témy. Nemám chuť nakladať Sme, vnímam to len ako prípadovú štúdiu, keďže sa to mohlo udiať v akomkoľvek inom médiu.
Áno, Smer robí to, čo opísal Lukáš Fila, ale naozaj je neprirodzené, že Richter mal pri sebe také veci? Ja ich za také nepovažujem. Ak médiá nemajú dôkazy o tom, že minister sa vracal z nie práve najčestnejšieho zariadenia a že tie peniaze nenadobudol korektným spôsobom, takto spracovaná téma bola len nadbiehaním čitateľovi.
Ak hovoríte, že seriózne médiá smerujú k bulvarizácii, zaraďujete tam všetky denníky, teda Sme, Pravdu aj Hospodárske noviny?
Po kauze „Kaliňák a bejby“ Pravdu medzi seriózne noviny nezaraďujem. Ak si však vezmeme celý segment serióznych médií, tak áno – tento trend sa deje všade, najmä na weboch, napríklad publikovaním textov, ktoré by im pred dvomi či tromi rokmi ani nenapadlo zverejniť.
Aj práca s titulkami sa začína podobať tej v klasickom bulváre, dokonca sa stáva, že nadpis, ktorý priláka človeka, aby si klikol, nakoniec neveľmi korešponduje s obsahom. Sledujem to najmä posledné dva roky a týka sa to sme.sk aj hnonline.sk. Z dlhodobého hľadiska to v mojich očiach poškodzuje ich povesť, hoci rozumiem, prečo tak konajú.
Môžu na malom trhu, keď inzerenti šetria a ľudia nie sú veľmi ochotní platiť za obsah na webe, prežiť médiá len s ponukou seriózneho spravodajstva, analýz a investigatívy, ak majú majiteľa, ktorý to vníma aj ako biznis, a nie ako čisté charitatívne hobby? Takmer všetky nemainstreamové médiá sú závislé od dotácií štátu a grantov. Nie je potom lepšie, ak hľadajú kompromis, než by mali zaniknúť?
Ponúka sa odpoveď, že áno, ten trh je naozaj malý. Časopis .týždeň je asi posledným pokusom, ktorému sa podarilo prežiť, hoci za posledných 15 rokov tu bolo päť či šesť podobných projektov, dokonca aj od veľkých vydavateľských domov, ktoré neprežili. Stále však nemám jasno, či je to dôsledok malého trhu, alebo toho, že to skrátka robili zle.
Ten trend vidno aj v televízii. STV dnes robí asi najprínosnejšie správy, ale keďže sú suché, takmer nik ich nepozerá. Henrich Krejča zo správ na Markíze urobil to povestné „kino“ a posunul ich smerom k bulváru spôsobom výberu aj spracovania tém, uputávkami s rýchlymi prestrihmi, švenkovaním kamier, pridaním efektov s podmazom dramatickej hudby a jeho hlasu. Sledovanosť stúpla. Dobrú ju má aj JOJ, ktorá správy prioritne stavia na nešťastiach. Nie je to dôkaz, že o serióznejšie správy sa ľudia jednoducho netrhajú?
To ani nik nepopiera, je to tak na celom svete. Navyše to, čo v televízii dávajú naši súkromní vysielatelia, už za spravodajstvo ani nepovažujem. Je to však legitímne, lebo ak musia pravidelne reportovať ekonomické výsledky svojim akcionárom, nemôžu sa správať inak.
Dnes sa často argumentuje, že nevadí, ak sa médiá správajú takto, že ide o prirodzené správanie sa z pohľadu podnikania, lebo v dôsledku digitalizácie je tu viac distribučných kanálov, cez ktoré možno získavať informácie. Navyše mladí ich dnes nečerpajú z klasických médií, ale skôr z internetu a zo sociálnych sietí. To všetko je síce pravda, ale, paradoxne, napriek diverzifikácii a zlacneniu distribučných ciest, objem a kvalita obsahu, ktorý je stále drahý, teda informácií, vôbec nerastú.
Médiá vytvárajú obraz, že úplne všetko je zlé
Väčšina médií u nás je orientovaných stredopravo, na preferencie Smeru to však nemá vplyv. Keď priniesli informácie o nečistom financovaní Smeru od Bohumila Hanzela alebo zverejnili nahrávku, ako Fico zohnal peniaze vlastnou hlavou, jeho číslami to neotriaslo. Nepreceňuje sa vplyv médií na voličov a spoločnosť?
Súvisí to s tým, ktorej časti elektorátu a ktorých strán sa to týka. Priority voličov Smeru sú iné než transparentnosť, boj proti korupcii a podobne. Navyše tak lineárne, že médiá pár týždňov pred voľbami nasadia kampaň proti Ficovi a všetci jeho voliči sa zbláznia, to nefunguje.
Paseku tým dokážu spôsobiť skôr u tých poučenejších, sčítanejších a vzdelanejších voličov, ktorí tie informácie hľadajú. Spomeňte si na kauzu Gorila, ktorá je legitímna a je len dobré, že sa nakoniec dostala von. Spôsob, akým s ňou médiá najskôr nenarábali a potom narábali, najviac ublížil komu?
SDKÚ.
Teda pravici. Vôbec neuškodil Ficovi, hoci je jediným politikom, o ktorom sa v Gorile píše, že v konšpiračnom byte naozaj bol. Opäť sa vrátim k Radičovej s Gašparovičom – na Fica jeho voliči nemajú také veľké nároky ako voliči pravice na SDKÚ a ďalšie strany.
Mediálny vplyv sa teda nemusí prejaviť v rovine konkrétnej kauzy otvorenej krátko pred voľbami, ktorá zmetie nejakého politika a jeho stranu, ale v tom, že sa v spoločnosti vytvorí atmosféra odmietania politiky ako takej alebo paušalizovania typu „všetci politici sú skorumpovaní.“ Dôsledky? Napríklad nízka volebná účasť.
Na začiatku ste spomínali povrchnosť médií. Môžete uviesť príklad?
Istá firma musela počas krízy prepustiť stovky ľudí. Odkomunikovala to férovo – že jej jednoducho padli zákazky a že s najväčšou pravdepodobnosťou tých ľudí vezme späť, ak sa podarí podpísať nové kontrakty. Samozrejme, médiá si ju za prepúšťanie menovite podali.
O tri mesiace sľub splnila a prijala tých ľudí naspäť. Mediálne výstupy však boli také, že „veľká priemyselná firma prijala toľko a toľko zamestnancov.“ Kontext ani meno firmy už, na rozdiel od prvého prípadu, nespomenuli, lebo šlo o pozitívnu, nie negatívnu správu. Zrazu to brali tak, že keby konkretizovali, bolo by to bezplatné PR.
Toto je typický príklad toho, ako médiá vytvárajú náladu v spoločnosti. Lebo čo si z toho všetkého vyberú diváci? Že tu existujú zlí podnikatelia, ktorí vyhadzujú ľudí, a len občas sa nájde aj niekto anonymný, kto tých ľudí prijme.
O ktoré médiá išlo?
Takto k tomu pristúpili televízie, ale je to štandardný spôsob informovania aj inde. Ak sa nejaká firma objaví v nejakom pochybnom tendri, tak ju médiá oprávnene zarežú, ak však urobí pozitívnu aktivitu pre spoločnosť, odignorujú to. Pritom si vôbec nemyslím, že by mali informovať o každom pozitívnom „prde“ nejakej firmy.
Ako nebezpečné vnímam, že takto sa médiá podieľajú na vytváraní obrazu, že úplne všetko vrátane politiky je nečisté, netransparentné, podlé a zlodejské. Čo tým však dosiahnu? Že ľudia to tak tiež začnú vnímať a nik už voleným zástupcom na všetkých úrovniach nebude veriť. A že aj tí schopnejší a slušnejší, ktorí mali ambíciu vstúpiť do verejného priestoru, tak radšej neurobia, lebo vedia, že nech spravia čokoľvek dobré, ich mediálny obraz bude opačný.
Svojho času mi Vladimír Palko hovoril, že ho uráža, ak ľudia o všetkých politikoch tvrdia, že kradnú. Neredukoval by som to však len na vinu médií. Tie nemôžu za to, že sa každá strana, ktorá prešla parlamentom a bola pri koryte, zašpinila. Nie je teda obraz politikov len odrazom reality?
Presne táto veta je príkladom toho, čo mi na médiách prekáža. Že každý, kto prešiel parlamentom, sa zašpinil.
Nehovorím o jednotlivcoch, ale o stranách, ktoré boli pri moci.
Ale povedali ste to spôsobom, ktorý bežný človek vníma tak, že všetci politici sú svine.
Možno mi poviete stranu, ktorá vládla a nezašpinila sa. Nepochybujem, že slušní ľudia sa nájdu aj medzi členmi SNS. Nie som si však istý, či za to, že veľká časť spoločnosti si SNS dlhodobo personifikovala do jej šéfa ako vulgárneho a opitého zbohatlíka, môžu práve médiá. Strana sa kedysi sama rozhodla, že ľudia ju majú vnímať cez Slotu, Belousovovú, Rafaja či Rydla.
Nespochybňujem, že každá strana má problém. To nie je vina médií, ale samotných strán a ich správania sa. Samozrejme, o každej kauze politikov treba písať.
Napriek tomu si nemyslím, že je správne, aby médiá paušalizujúco šírili náladu, že každý politik je z princípu sviňa, a ide tam len preto, lebo chce kradnúť. Takýmto spôsobom ľuďom vezmú nádej, že naozaj môžu existovať aj slušní a korektní politici, ktorí do politiky vstupujú v snahe zlepšovať fungovanie vecí verejných.
Mladí novinári v 90. rokoch o realite neinformovali, ale ju vytvárali
V 90. rokoch začínalo mnoho mladých žurnalistov bez akýchkoľvek skúseností. Médiá v boji proti mečiarizmu doslova robili politiku, existovali aj voči moci servilné médiá typu Slovenská republika či STV. Vravíte, že ani dnes to nejde dobrým smerom. Súčasní novinári to teda robia ešte horšie?
Základný problém žurnalistiky po roku 1989 je zlyhanie drvivej väčšiny novinárov na začiatku 90. rokov pri nástupe Vladimíra Mečiara k moci. Nebol to len problém novinárov, čaru jeho osobnosti vtedy podľahla veľká časť spoločnosti. Keď potom tí novinári dozreli a zistili, ako je to v skutočnosti, z hľadiska profesionálneho výkonu spravili to najhoršie, čo mohli.
Konkrétne?
Otočili o 180 stupňov. Najskôr Mečiara adorovali, potom mu začali nakladať. Táto generácia sa už zo svojho zlyhania nikdy nespamätala. Dôsledkom je, že v slovenských médiách dnes neexistuje silná generácia novinárov vo veku 40 až 50 rokov, od ktorých by sa dnešní mladí mohli v redakciách učiť. V Česku takí sú.
Žiaľ, skupina novinárov, ktorí sa nedali Mečiarom oblbnúť, bola veľmi malá a zgrupovala sa najmä okolo ľudí, spojených s rádiom Slobodná Európa alebo pracujúcich pre zahraničné médiá. Kto zažil tlačovky v tých časoch a správanie väčšiny slovenských novinárov, vie o čom hovorím. To je jeden z kľúčových faktorov, prečo žurnalistika u nás vyzerá tak, ako vyzerá.
A áno, je pravdou, že vtedy príliš mladí ľudia s príliš malou skúsenosťou dostali príliš skoro do rúk mikrofóny a kamery. Z „veľkosti úlohy“ sa zložilo len málo z nich. Naopak, tí ostatní veľmi dobre pochopili, aký nástroj získali. Začali ho používať, ale, žiaľ, primerane svojej profesionálnej a osobnostnej výbave. Pomerne rýchlo získali ambíciu nie o realite informovať, ale priamo ju vytvárať, modelovať.
Nie je alibizmom vyhovárať sa, že za stav dnešnej žurnalistiky môžu zlyhania v 90. rokoch?
Ja len hovorím, že tam sme si založili na problém s kvalitnou žurnalistikou. A nemám pocit, že sme sa zásadne poučili. Životnosť novinára na Slovensku je pomerne krátka, mnohí rýchlo prechádzajú na druhú stranu barikády. Ako problém navyše vnímam stieranie hraníc, ktoré by sa nemalo diať.
Aké?
V mojom ponímaní by ten, kto zo žurnalistiky odišiel robiť poradcu politikom či priamo kandidovať do parlamentu, už nemal mať cestu späť do médií. Tu je však iks prípadov, dokonca aj rešpektovaných novinárov, ktorí v istej fáze mali ambíciu byť politikmi a dnes opäť pokojne pracujú v médiách.
Máme na Slovensku rešpektované novinárske osobnosti?
Je ich veľmi málo. Nie je to žiadna veľká sláva a súvisí to aj s kvalitou vysokoškolského mediálneho vzdelávania.
Neodpovedali ste, či sú dnešní novinári kvalitnejší než tí, čo formovali verejnú mienku v 90. rokoch. Pripomeniem servilných nohsledov Mečiara a jeden vážny moment z opačného brehu – v istej fáze boja proti HZDS sa to dostalo až do roviny, že keď Hríb pred voľbami 1998 zverejnil, ako volebná agentúra Dzurindovho SDK skúša podplácať novinárov, niektorí mu to vyčítali, lebo v záujme porážky Mečiara vraj nie je vhodný čas podrážať nohy demokratom.
Z pohľadu počtu aktívnych kvalitných novinárov, ktorých rád čítam alebo pozerám, ako moderujú diskusie, si trúfam povedať, že ich je dnes menej ako v 90. rokoch. Ale možno to vyvažuje silná generácia blogerov.
Znamená to, že dnes nemáme vôbec nikoho na úrovni trebárs Gavrila Gryzlova, ktorý bol v 60. rokoch ikonou?
Úprimne? Nechcem robiť priame porovnania s týmto pánom, ale silných novinárskych mien, ktoré nemajú vo svojej aktuálnej či minulej profesionálnej práci nič pochybné, je málo. Úplne nespochybniteľné osobnosti v mediálnom svete u nás asi ani nepoznám. Zopár vhodných kandidátov, stále v produktívnom veku, je už dnes mimo médií. Škoda.
Tak inak. Viete povedať mená novinárov, ktorých stojí za to čítať?
Mám robiť zoznam? (smiech)
Vravíte, že ich nie je veľa, takže to nebude problém.
Rád čítam všetkých komentátorov Sme, novinárov z .týždňa a Trendu. A ešte pridám komentátorov z Hospodárskych novín. Často mi dožičia ten luxus nesúhlasiť s inteligentne vyargumentovaným názorom.
Občas síce v každom z týchto ako-tak normálnych printov niekomu uletí pero, nebudem však skúmať ich motiváciu. Ak navyše začnem porovnávať so zahraničím, budeme sa pohybovať na veľmi tenkom ľade.
Problém nie je Babiš, ale Pravda, ktorej skutočný vlastník je neznámy
Andrej Babiš nedávno v Česku kúpil Mafru, ktorá vydáva denníky MF Dnes a Lidové noviny, na Slovensku od Zdeňka Bakalu odkúpil Ecopress, ktorý vydáva Hospodárske noviny. Zakladateľ Amazonu Jeff Bezos zase kúpil Washington Post. Je dôvod na obavy, ak médiá skupujú miliardári, v prípade Babiša aj s politickými ambíciami?
Tuším, že Tomáš Bella komentoval posledné nákupy renomovaných starých denníkov v USA tak, že sa to asi stane súčasťou bontónu. Bohatí filantropi budú vlastniť aj printy, lebo vlastniť dnes takéto médium je čistá charita.
Podstatné však je, aby čitateľ vedel, kto je majiteľom, lebo potom si môže niečo myslieť aj o jeho motiváciách. Pre mňa nie je také nebezpečné, ak Babiš kúpi Mafru a každý o tom vie, pretože práve ich čitatelia sú inteligentní a vedia to vyhodnotiť. Oveľa väčší problém z hľadiska transparentnosti vzniká, ak je skutočný majiteľ neznámy, čo je príklad denníka Pravda.
Zaujímavým fenoménom je názor, a ukazuje sa to aj v diskusiách na sme.sk, že „vy, novinári, musíte vždy písať na objednávku majiteľa, platí vás Soros, ste židoboľševici a podobne.“ Z čoho tie nezmysly vznikajú?
V každej spoločnosti existuje značná časť ľudí, ktorí veria rôznym konšpiračným teóriám. Inštitút pre verejné otázky sa nedávno zúčastnil medzinárodného komparatívneho výskumu na túto tému, z ktorého vyplynulo, že takým teóriám a iracionálnym vysvetleniam racionálnych javov verí v porovnaní s okolitými krajinami nadpriemerná časť slovenskej spoločnosti.
Zväčša to funguje tak, že menej úspešní a zatrpknutí sa snažia zdôvodniť úspech ostatných a šikovnejších práve týmto spôsobom. Odozva spoločnosti na to je navyše pomerne veľká a ukazuje sa, že to môže byť aj solídny biznis. Stačí spomenúť Tibora Eliota Rostasa a úspech jeho knihy.
Nedávno sa riešilo, či by knihy ako Mlčanie mali šíriť predajcovia typu Martinus, a či by mali mať konšpiračné teórie priestor v rádiu Viva. Čo si myslíte vy?
Ak nejde o explicitné porušovanie zákonov, hanobenie národa, rasy, náboženského presvedčenia a neviem, čoho všetkého, som naklonený k liberálnemu výkladu práva na slobodu prejavu. Bránenie takýmto informáciám ich robí ešte atraktívnejšími.
Na druhej strane, hoci konšpiračným teóriám veria mnohí, nebude to asi až také zlé, čo sa dá dokumentovať na krachu portálu prop.sk, ktorý mal živobytie postavené práve na nich. Pravdou je, že sa už objavila iná konšpiračná stránka, na ktorej som aj ja mal tú česť dostať sa do skupiny židoboľševikov, ktorí vládnu tomuto svetu. (smiech)
Absencia investigatívy má logiku - je drahá a môžu za to súdy a politici
Keď INEKO v januári 2008 robilo internetový prieskum medzi novinármi, zo 165 ich 42 percent tvrdilo, že je za každých okolností proti prijímaniu darov, 8 percent ich však bolo vždy za. Asi polovica sa zase rozhodovala v závislosti od hodnoty daru – čím drahší, tým menej akceptovateľný. S darom sa v nejakej forme v roku 2007 stretli až tri štvrtiny respondentov. Registrujete veľa podozrivých článkov alebo reportáží, ktoré vznikli ako protihodnota?
Má to dve roviny – ak nejaká firma zaplatí novinárom výlet a oni sa jej podvedome cítia byť zaviazaní tak, že sú k nej ústretovejší, je to jedna vec. Iné však je, ak sú novinári priamo zaplatení, a teda publikujú informácie, ktoré sa tvária ako seriózny materiál, hoci ide o neoznačenú inzerciu.
Samozrejme, neviem povedať, že ten a ten konkrétny novinár sa dopustil takejto praxe, ale ak sa pozriem na niektoré texty a reportáže, sú možné len dve vysvetlenia – buď sa tí novinári a reportéri zbláznili, alebo za tým musela byť aj iná motivácia.
Konkrétne príklady?
Nemám pri sebe tie materiály, takže si nedovolím niekoho takto verejne zarezať. Faktom je, že niektoré televízne reportáže a články sú až zarážajúce.
Že tie ponuky novinárom chodia, môžem potvrdiť. Mne tiež PR agentúra pred rokmi ponúkla peniaze za to, že budem publikovať rozhovory s ľuďmi, ktorých sama vyberie. Mali v nich byť zamiešané aj otázky, ktoré sama pripraví.
To, čo opisujete, je ešte stále len stredná miera nebezpečnosti. Oveľa horšie je, ak si niekto priamo zaplatí článok, ktorým zareže názorového či obchodného oponenta. Že sa toľkí novinári stretli s darmi, však vyplýva najmä z toho, že na tlačovkách je občas ťažké vyhnúť sa podobným situáciám. Médiá by preto mali mať vnútorné normy a etický kódex, kde je jasne stanovená hranica akceptovateľnosti.
Samozrejme, profesionálne a osobnostne primerane vybavený novinár sa môže každému vykašľať na dary za pár eur typu pero, tričko, chlebíčky či minerálka, túto prax však nevnímam ako zásadný problém. Problémom sú peniaze či iné dary, ktoré motivujú novinára písať článok na objednávku.
Kedysi mala Markíza Paľbu, TA3 Čierneho Petra, STV solídnych Reportérov. Existuje tu síce Marek Vagovič, Tom Nicholson a pár ďalších, médiá však veľkej investigatíve priestor nedávajú. Zvonku to na laikov pôsobí tak, že ani netúžia po ľuďoch, akými sú v Česku Janek Kroupa či Jozef Klíma.
Sedel som v porotách Novinárskej ceny, a tak viem, že dobrí investigatívci tu sú, nemajú však dostatočný priestor. Primárne likvidácia investigatívy nesúvisí ani tak s rozhodovaním v televíziách a novinách, ale najmä s uplatňovaním legislatívy zo strany regulačných orgánov či súdov a s tlakom, ktoré na médiá vyvíjajú politici. V prostredí, keď súdy rozhodovali o sporoch na ochranu osobnosti tak, že niektorí politici a sudcovia si zo žalôb urobili zárobkový podnik a kladivo na konkrétne médiá, pričom tie takýto typ obsahu stál na prehratých súdoch státisíce eur ročne, je logické, že manažéri také relácie radšej stopnú.
Hovoril som o tom aj s Vašom Mikom ešte predtým, než prešiel do STV. Tvrdil, že ak má akcionárom Markízy pravidelne vysvetľovať, že treba vytvárať troj- či štvormiliónové opravné položky na pokuty a prehraté súdne spory, a k tomu sa ešte pridá hospodárska kríza, skôr či neskôr každý dospeje do bodu, že mu to za to nestojí. Tobôž, ak nejde o reláciu, ktorá by pravidelne mala vysoké čísla sledovanosti. Investigatíva síce médiu dáva prestíž, ale ak stojí obrovské peniaze a prináša večnú neistotu, médium na ňu rezignuje.
Predpokladám, že ten istý dôvod platí aj pre printy. Pre denníky je nerentabilné vyčleniť dvoch ľudí na niekoľko týždňov či mesiacov, po ktorých možno prídu s jednou bombou, a ani to nie je isté. Napríklad .týždeň má aj vďaka investigatíve na krku viac žalôb.
Samozrejme. Investigatíva je drahá sama o sebe, teda aj bez toho, aby ste za ňu museli platiť pokuty či odškodné. Stále však platí, že nezávislé médiá musia kontrolovať moc, a tak na tento rozmer nikdy nesmú rezignovať. Preto som vďačný všetkým, ktorí to u nás robia aj napriek všetkým hrozbám.
Aký vplyv má na spoločnosť to, že médiá púšťajú do éteru relácie, v ktorých síce účinkujú papierovo svojprávni ľudia, ale v skutočnosti aj takí, čo nie sú schopní posúdiť dôsledky svojho konania? Vo formátoch Bučkovci, Extrémne rodiny, Farmár hľadá ženu či Mama, ožeň ma sa vyskytli aj typy, ktoré nevyzerali byť psychicky v poriadku.
Najradšej by som bol, keby existovali iba médiá, ktoré by ukazovali samé pozitívne a pekné veci. Vďaka tomu by sme boli všetci múdri a kultivovaní. Tak to však na svete nefunguje. Nepáči sa mi to, ale ak sa to deje v rámci platnej legislatívy a licenčných podmienok, je slobodnou voľbou každého, ako tie peniaze zarobí. Môžem to kritizovať, ale nie zakazovať. Je to síce mimo etických rámcov, ktoré som ochotný rešpektovať, ale ľudia tie zmluvy s televíziami podpisujú dobrovoľne a slobodne. Všetko je teda výhradne vecou etickej samoregulácie samotných médií.
Nemyslím si pritom, že médiá majú prioritne vychovávať, vzdelávať a kultivovať, to je vec predovšetkým rodiny a následne školy. Médiá to môžu podporiť, a ak tak robia, fajn, ale nie je to ich povinnosť.
Nesmeroval som k zákazu, veď nik nikomu nedrží násilím prst na ovládači, ale nie je rizikom rozširovanie mantinelov toho, čo je prípustné? Štandardom sa stáva ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Prenasledovanie Bartošovej v jej súčasnom stave sa predsa tiež deje v zmysle platného práva, otázne však je, či to akceptovať.
Rozumiem, v dôsledku takýchto relácií do značnej miery osprostievame, stávame sa otrlými a menej citlivými voči populizmu či veciam, ktoré sa týkajú elementárnej úcty k hendikepovaným ľuďom, k chorým, k menšinám. Voyerizmus však nevymizne, ten bude v ľuďoch vždy. Napriek tomu cestou nie sú zákazy, lebo zastaviť sa to ani nedá. Záujemcovia by si to isté našli niekde inde.
Zakázať podobný obsah teda nevieme, ale dá sa urobiť iné – pripraviť ľudí aspoň v elementárnej rovine na to, aby vedeli vnímať, selektovať a zhodnotiť to, čo sa na nich z médií valí. Súčasťou celoživotného vzdelávania už od základnej školy preto musí byť normálna mediálna výchova. Nie v zmysle, že existuje televízia, rádio, noviny a internet, ale v tom, ako informácie vznikajú, ako sa nimi dá manipulovať. Len tak je totiž možné naučiť ich filtrovať dobré od zlého.
Rozhovor bol autorizovaný, Miroslav Kollár v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
