BRATISLAVA. Obce a mestá majú viaceré výhrady k novele zákona o sociálnych službách z dielne Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá je v súčasnosti v medzirezortnom pripomienkovom konaní.
Najväčšie výhrady majú k novinke, aby mestá a obce prispievali zo svojich rozpočtov na prevádzkové náklady neverejným poskytovateľom.
"Nie sme proti tomu, aby neverejní poskytovatelia poskytovali sociálne služby v rámci Slovenska. Máme však zásadnú pripomienku k tomu, aby prevádzkové náklady platili obce a mestá z ich vlastných rozpočtov," priblížila pre TASR predsedníčka odbornej sekcie Rady Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) Božena Kováčová.
Po novom by mali mestá a obce zo svojich rozpočtov prispievať neverejnému poskytovateľovi na prevádzkové náklady, ak sa ich občan rozhodne nevyužívať služby zariadenia, ktoré mu poskytne obec, a to aj v prípade, že ten si nie je schopný pobyt v zariadení dofinancovať sám.
Kováčová ako príklad uviedla občana, ktorý dostáva dôchodok vo výške 300 eur mesačne. K tomu sociálne zariadenie môže dostať od štátu maximálne 311 eur.
Ekonomicky oprávnené náklady u neverejného poskytovateľa napríklad v Bratislave a okolí sú však vyššie, na úrovni okolo 1000 eur.
Peniaze, ktoré mu budú chýbať, by mu po novom malo doplatiť mesto alebo obec, kde má trvalé bydlisko. Samosprávy znepokojuje to, že v hraničných situáciách by takýto model financovania mohol ohroziť ich existenciu.
ZMOSu sa taktiež nepáči, že ministerstvo práce v návrhu zákona stále trvá na 60-dňovej lehote, dokedy musí obec poskytnúť odkázanému občanovi sociálne služby.
Podľa samospráv je ale táto lehota prikrátka.
Rezort práce taktiež navrhuje, aby mali mestá a obce nové kompetencie v podobe zriaďovania takzvaných komunitných centier, ktoré by tiež mali byť financované zo systému sociálnych služieb a mali by na ne aj dohliadať.
S týmito zariadeniami by im však stúpli náklady, čo je podľa ZMOSu v čase konsolidácie verejných financií neprijateľné.
Mestá a obce majú zásadné pripomienky aj k návrhom, aby sa zmenilo posudzovanie odkázanosti občanov. Po novom by obce mali posudzovať odkázanosť klientov v dôchodkovom veku.
Vyššie územné celky by mali zase posudzovať odkázanosť detí a osôb v produktívnom veku, teda sa prvotne zamerať na osoby so zdravotným postihnutím. Združenie má výhrady aj k tomu, aby mohol VÚC za určitých podmienok zrušiť sociálne zariadenie.
"Ak toto zariadenie nebude fungovať rok, VÚC ho môže zrušiť. Návrh zákona ale hovorí aj o tom, že ak VÚC stanoví, že zariadenie musí do určitého roku znížiť počet klientov a zariadenie to nedokáže, bude mať taktiež dôvod na výmaz tohto zariadenia," dopĺňa Kováčová.
ZMOS preto navrhuje, aby sa ponechalo súčasné posudzovanie odkázanosti, ako aj financovanie podľa jednotlivých stupňov odkázanosti.
Taktiež by mal zákon presne zadefinovať to, aké služby a akú vybavenosť má dané zariadenie poskytovať.
Občan by si tak mohol podľa výšky svojho dôchodku vybrať zariadenie, na ktoré bude mať dostatok finančných prostriedkov a samosprávy by nemuseli na jeho starostlivosť doplácať.
