Za úspechom biznispríbehu ministra je najmä to, že vždy pochopil, ku komu sa má utiekať.
Celý škandál s odkúpením stratovej časti plynární, ako aj značku skupiny J&T na vládnom dokumente musí dnes namáhavo vysvetľovať premiér. Pritom ide o rezort ministra hospodárstva. Ten však svojím pokusom niečo urobiť celú situáciu premiérovi iba sťažil.
Ak ho Robert Fico nominoval do kresla preto, že si o ňom myslel, že je to kvalifikovaný nestraník, musí byť sklamaný.
No minister Tomáš Malatinský sa do kresla mohol dostať aj z iných dôvodov než pre svoje odborné predpoklady. Niečo napovie už jeho biznispríbeh.
Našiel Pentu
Profil
Malatinský
- vo vedení Elektrovodu bol od roku 2000 do roku 2008,
- prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov bol do minulého roka, keď sa stal ministrom.
Malatinský vyštudoval kartografiu a geodéziu, no skončil v energetickom biznise vo firme Elektrovod. Hlavne preto, že tam pracoval jeho otec.
Ide o firmu založenú na začiatku socializmu, preto prešla niekoľkými zmenami názvu a sídiel. Jej činnosť spočívala v stavebných a montážnych prácach elektrických vedení a stavebnej podpore pre malé elektrárne či teplárne. Bol to priestor, kde sa stretávali sektor energetiky a stavebníctva, ku ktorému mal Malatinský ako geodet bližšie.
Keď prišla zmena režimu, patril k mladšej a prispôsobivejšej skupine ľudí v Elektrovode a stal sa manažérom v „topskupine firmy“. Ako štátna firma sa aj Elektrovod privatizoval. Nebol to jednoduchý prípad.
Záujem o firmu mali dve silné skupiny. Slovníkom Malatinského to bola „nami vytvorená zamestnanecká akciovka“ a „skupinka vtedajších vrcholových manažérov“. V situácii, keď hrozilo, že navrch bude mať tá druhá skupinka, sa obrátil na Pentu.
Tá mu prisľúbila pomoc výmenou za to, že sa tiež stane spoluvlastníkom firmy. Pente sa podarilo firmu zachrániť pre malatinských. Ešte aj po rokoch s obdivom spomínal, ako sofistikovane (cez právnické operácie) ho dokázali z problému vysekať. Malatinského skupina neskôr naspäť odkúpila aj ten podiel, ktorý si vzala Penta ako honorár za pomoc pri vytlačení protivníkov z firmy. Dnes už celú firmu vlastní nemecký Sag.
K politike
Tak sa vtedy z Malatinského stal majiteľ zaujímavej slovenskej firmy pôsobiacej v energetike. Ide o bohaté odvetvie, kde pôsobí veľa silných hráčov, ktorí majú aj veľa spoločných záujmov. Preto spolu vytvorili zväz, ktorý ich mal ako sektor zastupovať navonok. V takých prípadoch býva pravidlom, že šéfom zväzu by nemal byť nik z najsilnejších firiem, ale skôr menší hráč. Aby sa na ňom vedela zhodnúť väčšina členov. To bol aj prípad Malatinského, ktorý sa tak dostal na čelo Zväzu zamestnávateľov energetiky Slovenska. Ako šéfovi tohto zväzu sa mu otvorili dvere do čelných pozícií najväčšej zamestnávateľskej asociácie - AZZZ SR.
V nej vtedy existovali dve krídla zástupcov zamestnávateľov. Jedni boli takí, ktorí si pod zlepšovaním podnikateľského prostredia predstavovali aj priamu štátnu podporu podnikateľom rozličnými spôsobmi. No hlavne boli skôr pasívnejší.
Druhá časť podnikateľov chcela, aby vláda systémovými opatreniami pomáhala rozvoju celého podnikateľského prostredia. Chceli, aby zástupcovia podnikateľov asertívnejšie vstupovali do debát s politikmi. Preto sa zväz zamestnávateľov rozpadol (odídenci založili v 2004 Republikovú úniu zamestnávateľov).
Malatinský ostal v pôvodnej skupine a dostal sa na čelo najväčšieho zamestnávateľského zväzu. A začal byť politickou postavou.
Na rozdiel od odídencov, ktorí pravidelne kritizovali kroky Ficovej vlády, Malatinský chápal svoju úlohu inak. Ak sme schválili programové vyhlásenie vlády, ktoré sme sami pripomienkovali, tak nepôjdeme proti nej, vyhlásil vtedy. Tvrdil, že Fico je silný a treba ho rešpektovať. A tak sa stalo, že Malatinský slúžil Ficovi ako marketingová pomôcka, že jeho vláda si rozumie nielen s odborármi, ale aj so zamestnávateľmi.
Našiel Brhelovcov
Tomáš Malatinský mal aj iné dôvody, aby vládu Roberta Fica zbytočne neprovokoval. Venoval sa totiž takému biznisu, kde musel byť v očiach politikov pekný.
Za prvej Ficovej vlády začalo Slovensko výrazne podporovať výrobu solárnej energie. V normálnej reči povedané, komu štátom kontrolované firmy a úradníci dovolili dodávať do siete energiu vyrábanú cez solárne panely, ten dostal záruku istého zárobku. Mal totiž vopred stanovené, za koľko sa bude takto vyrobená energia odkupovať.
Výkupná cena bola vďaka dotáciám nastavená tak štedro, že dopyt po licenciách prejavilo mnoho firiem. No súťaž bola nastavená tak krkolomne (dlhodobé utajovanie súťažných podmienok a potom krkolomné termíny), že k licenciám sa napokon dostalo len niekoľko z nich. Medzi nimi boli aj firmy pod kontrolou Malatinského (ELVOD-Energie, EX Projekt).
Jednou z celkovo najúspešnejších bola firma Alter energo. Jej skutoční vlastníci sa dlho utajovali. Až zoznam účastníkov a kontaktných osôb na konferencii izraelského Inštitútu pre export a medzinárodné korporácie otvorene uviedol, že má ísť o Jozefa Brhela (všimli si Hospodárske noviny), niekdajšieho štátneho tajomníka v Mečiarovej vláde. Dnes sa o ňom hovorí ako o jednom zo spolumajiteľov Smeru. Za prvej Ficovej vlády sa dostalo bohatej štátnej spolupráce firmám, na ktoré má oficiálny i neoficiálny vplyv. O Brhelovi sa vtedy hovorilo, že mal na udeľovanie licencií nadštandardný vplyv.
Malatinského však k Brhelovcom viaže aj priamočiarejšie spojenie ako podnikanie v neprimerane dotovanom odvetví. S ďalším Brhelom, Jozefovým bratom Ivanom, taktiež biznismenom v energetike, chodieva Malatinský spolu jachtárčiť.
K Ficovi
Práve tieto spojenia a pochopenie pre rozloženie síl v energetike mohli Malatinského vyniesť do ministerského kresla. Krátko po parlamentných voľbách sa ako o nominantovi strany do kresla ministerstva hospodárstva hovorilo o Jánovi Valkovi, dnešnom šéfovi SIS. Tiež odchovaný za prvej Ficovej vlády v prostredí štátom kontrolovanej energetiky. Bol šéfom firmy Javys, ktorá sa stará napríklad o vyhorené rádioaktívne palivo z elektrární. Hovorilo sa o ňom, že bude dobrým ministrom hospodárstva, lebo je „dynamický“ (hovoril Juraj Miškov, za vlády Radičovej minister hospodárstva).
No podľa niektorých bol dynamický až príliš a jeho plány o nové prerozdelenie síl v energetike nesedeli zakoreneným politickým sponzorom. Preto sa hľadal niekto iný. Niekto, kto nebude mať veľa vlastných nápadov, bude spriatelený so zakorenenými štruktúrami a nebude schopný žiadnej výraznej autonómnej aktivity. Tomuto profilu zodpovedal aj Malatinský.
Okrem toho, pochádzal z tej skupiny podnikateľov, ktorá bola voči Ficovej politike zmierlivejšia. Pretože mnohí z nich pokladali za najväčšiu podporu na podnikanie to, že si mohli pre seba od vlády niečo vylobovať.
Pre Roberta Fica to bol človek, ktorého si ako ministra hospodárstva vedela predstaviť časť podnikateľov i na politikov naviazaní energetickí lobisti žijúci z dotácií. Marketingovo to premiér poňal tak, že ide o úspešného podnikateľa, nestraníka a odborníka. Jeho biznis príbeh dobre ilustruje jeho ministerskú stratégiu – byť na tej výhodnejšej strane a neriskovať zvýšenú aktivitu na vlastné tričko.
