Je skoré ráno a my sa vezieme v aute po „tankodrome“ medzi Lovinobaňou, Cinobaňou a Turíčkami. Na rozbitej ceste, kde sa výmoľom nedá vyhnúť ani omylom, dúfame, že vydržia pneumatiky aj tlmiče. Čokoľvek leží na konci tejto cesty, sa žiadny investor nikdy nedozvie už len z úcty k svojmu autu.
My nie sme investori, ale s novinárskou zvedavosťou mierime do obce Málinec s 1500 obyvateľmi a nezamestnanosťou, ktorá je šokujúca aj na slovenské pomery. Dosahuje 40 percent.
Okolité kopce s lesmi a rúbaniská sú rajom hubárov aj zberačov malín. Práve tie dali dedine názov. V Málinci sa však cítime ako v Bohom zabudnutom mieste, kde skepsu cítiť na každom kroku – na obecnom úrade, fare, v uliciach, krčmách aj obchodoch.
Dedina Smeru
Uvedenie do obrazu dostávame od Igora Čepka. Je starostom Málinca nepretržite od roku 1989. Odpoveďou, za koho kandidoval, prekvapuje: „Neviem, musel by som sa pozrieť. Nikdy som nebol nezávislý, vždy som za strany, hoci som v žiadnej nebol. Tu je to tak, že prídu, či ich chcem mať za menom. Čím viac, tým lepšie. Je mi jedno, kto vládne, pravica či ľavica, Smer alebo KDH. Tak mi to vyhovuje.“
Naposledy ho podporil Smer. Ten v Málinci v posledných parlamentných voľbách získal 449 hlasov zo 670. SDKÚ volilo 11 ľudí, teda 1,64 percenta. Smer všetkých rozdrvil aj v komunálnych voľbách.
„SDKÚ sa tu zapísala zlým spôsobom. Jej tvrdé opatrenia sa odzrkadlili na ľuďoch, to sa nedá zabudnúť. Berú to tak, že čokoľvek iné bude lepšie. Veľa zla narobil Dzurindov sľub o dvojnásobnom zvýšení platov,“ uvažuje starosta.
V 90. rokoch tu o budúcej šialenej nezamestnanosti nik netušil. „V miestnej sklárni zarábalo 250 ľudí, na družstve ďalších 180, lesná správa ich mala 70. Za pol roka všetko padlo, ostalo len pár miest na úpravni vody a priehrade. Najväčším zamestnávateľom je dnes obec s 25 ľuďmi. Je to hrozné,“ tvrdí Čepko.
„Väčšina domácich je teda odkázaná na dávky. Na aktivačných prácach máme 110 ľudí. To je strašné. Premýšľal som, v čom sa tu oplatí podnikať. Na nič som neprišiel. Ľudia sú chudobní, nič si nemôžu kúpiť.“ Viacerí sa zamotali s pôžičkami od nebankoviek na obrovské úroky a založili domy.
Málinec sa nachádza v nádhernom prostredí.
Pijú, sú rezignovaní alebo utekajú
Evanjelického farára Ivana Muchu sme zastihli pri oberaní sliviek. Slúži tu od roku 1999 a srší skepsou. „Ľudia, ktorí mali šťastie a našli prácu v Lučenci, zarobia 350 eur v čistom. Časť dajú na cestovné, jeden lístok stojí 1,5 eura. Denne sú to 3 eurá, mesačne 60. Ostane im 290 eur. Kde je oblečenie, strava, inkaso?“
Zástupca starostu Štefan Melich je v komunálnej politike od roku 1981. Aj on tvrdí, že si nepamätá, za koho kandidoval. Bol to Smer. Pracoval v sklárňach aj ako rušňovodič na železnici, dnes je v invalidnom dôchodku. Za zlaté obdobie považuje časy, keď sa stavala blízka priehrada. „Od roku 1994, keď ju dokončili, to ide dole vodou.“
Aj preto tí, čo môžu a vedia, utekajú do zahraničia. „Odchádzajú do Česka, Anglicka, Írska, Rakúska, Nemecka. Ani tam to nemajú jednoduché. Niektorí mi vravia, že sa musia vrátiť. Z trhu ich vytláčajú lacnejší Poliaci, Bulhari a Rumuni,“ tvrdí Mucha. „Viacerí sa stali obeťami podvodov, keď im nezaplatili. Sú znechutení a už nikam nechcú,“ dodáva Čepko.
Teší ho, že niektorí za zarobené peniaze stavajú nové domy. „Teraz ich vzniká jedenásť.“ Farár to vníma inak. „Postavia ich, a čo ďalej? Robota tu nebude ani potom.“
Podľa Muchu „mentalita Slováka je, že aj keď na ňom budú orať, neozve sa. Vidno to všade. Tolerujeme podvody v polícii, zdravotníctve, súdnictve. Prevláda skepsa.“ Vníma aj sekundárne dôsledky nezamestnanosti.
Má teóriu, podľa ktorej produkuje chudoba v hladových dolinách tri skupiny ľudí. „Menej psychicky odolní začali piť, nedožijú sa vysokého veku. Ak je tu krčma v každej dedine, a nie jedna, vyplýva z toho, že tá skupina je veľká. Na alkohol dá aj posledné peniaze.“
Druhá skupina ľudí už tiež rezignovala. „Robia aktivačné práce, ale nie sú schopní zamestnať sa inde. Aj medzi nimi je veľa nezodpovedných. Dnes ich poslali robiť na cintorín, tam však len debatovali. Pre dedinu to nie je nijako osožné.“
Tretiu skupinu tvoria uvedomelí, a tí utiekli za prácou inam. Ani to farár nevníma ako najlepšie riešenie. „Deti nevychovávajú rodičia. Tí sú v zahraničí alebo makajú od rána do večera. Zodpovednosť prevzali starí rodičia. V lete na kúpaliskách prakticky nevidíte deti s rodičmi, sprevádzajú ich dedkovia a babky.“
Deti tým trpia. „Na náboženstve sa mi rozplakalo dievča, že maminka odchádza do Rakúska. Tak som jej požičal mobil, aby jej aspoň zavolalo. Dva týždne je tu, dva preč. Čo to narobí so vzťahmi? Rozpadajú sa manželstvá, vidím to na množstve rodín. Do zahraničia odíde niekto zaľúbený, a keď sa vráti domov, má už iného partnera. Ak manželia dlhodobo nie sú spolu, nemôžu si budovať normálne vzťahy,“ vraví farár.
Bývalý sklár Jaroslav Oláh je stratená existencia bez nádeje.
Stratená existencia
Dedinčanov kedysi živila skláreň. Jej areál sa nachádza na kraji dediny. Stačí vyjsť na mierny svah k cintorínu a vidíme panorámu, kde prekrásna príroda na pozadí ostro kontrastuje so skazou. Budovy bez okien a dverí, všetko vybrakované, zarastené burinou a stromami, jamy ohrozujúce život tých, čo si tam trúfnu vliezť. Prístup je z viacerých strán nezabezpečený.
Pri bráne je obchod. Sedia tu muž a žena. Fajčia, okolo ležia štyri psy a mačka. Všetky zvieratá sú choré a zranené, majú krvavé rany alebo krívajú. Keď sa pýtame na skláreň, žena odchádza. Psy krivkajú za ňou.
„Má to ťažké, chlap ju mláti, musí prespávať vonku aj v zime, hoci má dom a statok. Jej spoločnosťou sú mačky a psy, má ich viac, ako ste videli,“ vysvetľuje muž. Predstaví sa ako Jaroslav Oláh. Má 59 rokov. Cítiť, že sa dlho nesprchoval.
Hovorí, že on a viacerí nezamestnaní sa na tomto mieste stretávajú každý deň. Nie z nostalgie, ale preto, lebo „čakáme, kto z okoloidúcich nám čo zaplatí.“ Pozývame ho do bufetu oproti a pýtame sa, čo si dá. „Vodku.“ Zvnútra na nás vyvreskuje opitý hosť, ostávame teda na terase a počúvame smutný príbeh stratenej existencie.
V sklárňach v Poltári a Málinci Oláh odpracoval 23 rokov. „Fúkal som sklo.“ Sedem rokov strávil ako kotolník v Detve. Rodina ostala tam, on sa vrátil domov. Nepoberá žiadne dávky, nevie si ich vybaviť. „Nemám ani peniaze na cestu do mesta.“
Občas si privyrobí na brigádach „na stavbách či pri kopaní zemiakov. Robím za jedlo, zemiaky, občas za drobné.“ Kedysi sa vraj aj on vybral do zahraničia, ale oklamali ho.
Keď nie je na chlieb, sú aspoň hry - automaty a stávkovanie.
Keď nie je na chlieb, musia byť aspoň hry
Vchádzame do krčmy U Ďobana. Hrá v nej hlučná muzika. Na obsluhu čakáme dlhšie, krčmár sa venuje tým, ktorí si chcú staviť na športové zápasy. Keď si nás všimne, objednáme si espresso, ale ponúkne zalievanú kávu. Nefunguje stroj.
Pri výčape sa strieda niekoľko domácich. Viacerí tipujú, ďalší si dávajú panáka. Niektorí opakovane, hoci je doobedie. Naleje si aj krčmár. Pri nástenke s rozpismi kurzov na zápasy stoja niektorí chlapi desiatky minút. O chvíľu má zákazníka aj hrací automat.
Keď platíme, chlapi vravia, že nás videli fotografovať. Vysvetľujeme, že robíme reportáž. Domáci ožijú a zapoja sa. Ich posolstvo sa dá zhrnúť do troch viet: „Celý okres je hladová dolina. Sme však pracovití, máme záhumienky, aby sme prežili. Na zdravie.“
Automat a stávková kancelária nechýbajú ani v podniku s názvom Bar Code v kultúrnom dome. Má luxusnejší interiér s bielymi sedačkami. Hoci má byť otvorené od desiatej doobeda, obsluha odomkne o trištvrte na dvanásť.
Mladá slečna v teplákoch kontrastuje s nablýskaným interiérom podobne ako čistota vnútri so špinavými stolmi a lavicami na terase. Kým tam sedíme, neunúva sa dať to do poriadku. Zapína však automat, keby mal niekto záujem.
Keď sa v uliciach pýtame, prečo pri 40-percentnej nezamestnanosti ľudia sedia v krčmách, pijú, fajčia, stávkujú a hrajú automaty, odpovede sa zhodujú. „Čo majú robiť?“ Staršia pani pri obchode to vidí filozoficky. „Tak je to s chudobou všade. Kto nemá chlieb, chce aspoň hry.“
Podľa evanjelického farára Ivana Muchu sa rozpadajú rodiny.
Ceny ako v Bratislave
Cez obed sa z dedinského rozhlasu ozve Dalibor Janda a jeho Oheň, voda, vítr. Po pesničke čítajú oznam, že na námestie dorazil poľský predajca, ktorý z dodávky ponúka všetko možné. Ideme ho pozrieť.
V priebehu minút sa vytvorí rad. Domáci sú zvyknutí, presne vedia, čo chcú. Lacný smotanový syr sa kupuje na kilá, balenia sa rýchlo minú. V tesnom závese idú na odbyt káva, granko, cestoviny, vegeta, čajové pečivo v cene 4 až 6 eur za kilogram a sladkosti. Krovky nechce nik.
Prichádzajú aj tri malé a pekné Rómky. Slušne sa pozdravia a čakajú. Najstaršia sa pýta, koľko stoja cukríky. Dozvedá sa, že pol kilogramu dve eurá. Smutne sa otáčajú a idú preč, len tá najmenšia sa na nás usmeje.
Zastavujeme ich a predajcovi vravíme, aby im dal cukríky, zaplatíme ich. Reaguje úsmevom a slovami „nie dve eurá, ale ja euro, ty euro.“ Deti sa rozjasnili, opakovane ďakovali a cestou od nás si veselo poskakovali.
Tri nádherné rómske deti si prišli kúpiť cukríky.
Na námestí sa zastavila aj dodávka s pekárenskými výrobkami. Prichádza k nej Rómka s pubertálnym synom. Ten má na ušiach slúchadlá a hojdá sa do rytmu. Mama ho upozorňuje, aby si ich zvesil. „Je to nezdvorilé voči ostatným.“ Mladý sa vyškiera, nakoniec mu jednu vylepí. „Ale mama, hudba je život,“ smeje sa mladík ďalej.
Július Šulek má 64 rokov, do Málinca prišiel z Hriňovej. Sedí na námestí a čaká, kým manželka kúpi pečivo. „Tí, čo majú peniaze, si žijú dobre, ostatní biedne. Viac je tých druhých.“ Preto sa teší, že je už na dôchodku. Na domáce pomery dostáva slušných 480 eur vďaka tomu, že pracoval nielen na družstve, ale aj v súkromnej firme v Poltári.
V potravinách sú staré drôtené košíky z minulého režimu. Papierový oznam vyzýva, aby sme tašky do predajne nebrali, treba ich odložiť. Sme noví, predavačka nás nepozná, „nenápadne“ nás sleduje.
Ponuka zeleniny a ovocia je solídna, všetko vyzerá čerstvo, ceny však atakujú tie bratislavské. Farár Ivan Mucha pozná vysvetlenie cenového paradoxu.
„V meste je konkurencia a sú tam akcie. Vy zoženiete cukor za 90 centov, tu stojí viac ako euro. A do Tesca sa mnohí nedostanú, lebo ani nemajú auto. Iní ho zase majú v stave, že by do mesta nedošli, respektíve nebudú riskovať, že ich zastavia policajti.“
Starosta Igor Čepko má nad hlavou obraz prezidenta. Ten domácich sklamal.
Všetci sa na nich vykašľali
Živého politika v Málinci naposledy videli za prvej Ficovej vlády, keď miestnym hasičom odovzdal auto minister Kaliňák. „Kráľ, ktorý nejde medzi ľudí, nemôže poznať ich situáciu,“ tvrdí Mucha a dodáva, že domácich sklamal prezident Gašparovič. „Nepomohol im, hoci je z neďalekého Poltára. Úfali sa, že sa to za neho zlepší. Rozhodne mohol pre región urobiť viac. Pozícia hlavy štátu nie je len o tom, že príde na poľovačku či dedinskú slávnosť.“
Keď sa pýtame na budúcnosť, v odpovediach nie je ani náznak nádeje. Starosta hovorí, že sa už roky snažia nájsť investora do bývalej sklárne.
„Márne. Čakáme na zázrak. Dokonca sme mali vypracovaný projekt na priemyselný park, ale aj tam sme prišli o peniaze, keď krátko pred termínom zrušili výzvu, z ktorej sa mal preplatiť. Mali sme zmluvy o budúcich zmluvách s investormi, nič nevyšlo. Dnes je to schátrané a vybrakované, osobne neverím, že tam raz niečo bude.“
Keď pripomíname, že investori po takej rozbitej ceste asi nikdy neprídu, starosta súhlasí. „Okolité cesty patria VÚC. S cestármi sa večne hádame, ale len opakujú, že nie sú peniaze.“ Problémy sú aj so zimnou údržbou. „V obci máme radlicu a traktor, o zvyšok sa má starať kraj. Minulý rok bol katastrofálny, museli sme tam vyvolávať, ľudia by sa nedostali do roboty. Autobus na niektoré miesta nevyšiel, ľudí som vozil aj sám,“ kritizuje starosta.
Areál bývalej sklárne je vybrakovaný.
„Otrasné je to aj od Poltára k nám. Okolie cesty zarástlo do výšky troch metrov, nevykášajú ho, idete tam ako v džungli, nevidíte zver, vyskakujúcu na cestu.“ Farár spomína, že kedysi žil takmer v každej dedine cestár, ktorý promptne vybavil, čo bolo treba. „Niekde to bývala žena. V neďalekom Ozdíne som poznal pána, ktorý vždy vzal fúrik a cestu opravil. Platila ho správa ciest, fungovalo to ešte v 80. rokoch.“
A čo eurofondy? Pre starostu sú len pripomienkou absurdnosti. „Robili sme revitalizáciu námestia, ale nedovolili nám opraviť miestne komunikácie. Tvrdili, že všetko musíme minúť na stred obce. To je taký nezmysel, že až. Námestie pritom ani nebolo treba akútne riešiť. Keď sme však chceli aspoň nejaké peniaze, iná možnosť nebola. Celé je to hlúposť.“
