Novinár musel platiť pol milióna korún za to, že v článku citoval svedectvo policajta. Štrasburg ho odškodnil.
BRATISLAVA. „Redakcia Národnej obrody disponuje písomným svedectvom jedného z policajtov, ktorí sa zúčastnili na pátraní po Bachledovi.“
Takto sa začína kľúčová pasáž článku z roku 2003, v ktorom vtedajší redaktor denníka Arpád Soltész a dnešný komentáror Hospodárskych novín opisuje záhadné okolnosti zmiznutia popradského podnikateľa a prednostu okresného úradu Vladimíra Bachledu.
Zmiznutie sa udialo v roku 1997, Soltész sa k nemu vrátil po šiestich rokoch.
„Bola to jedna z najzávažnejších a najšpinavších káuz obdobia mečiarizmu a očividne nikto nemal záujem ju riešiť, nielen za Mečiarovej vlády, ale ani následne za prvej a druhej Dzurindovej vlády,“ vraví Soltész dnes.
V texte spomína aj rolu právnika Pavla Ovšonku, ktorý ako posledný videl Bachledu živého. Podľa Ovšonku ho tým novinár dal do priamej súvislosti s Bachledovým zmiznutím.
Mesiac a pol po uverejnení článku Ovšonka denník aj Soltésza zažaloval.
Žiadal päť miliónov
Soltész vs. Ovšonka
- 2003: Aprád Soltész píše aj o advokátovi Ovšonkovi s odvolaním sa na svedka.
- 2006: Popradský súd prikázal Soltészovi zaplatiť milión korún, prešovský súd sumu znížil na polovicu.
- 2013: Arpád Soltész vyhráva na súde v Štrasburgu.
Ovšonka v žalobe na ochranu osobnosti žiadal odškodné päť miliónov korún.
Okresný súd v Poprade mu rozsudkom v roku 2006 priklepol milión. Soltész sa odvolal.
„Keby som prehral milión korún, znamenalo by to pre mňa ekonomickú likvidáciu,“ tvrdí. „Skončil by som pod exekúciou a nebol by som schopný vykonávať svoje povolanie. Myslím si, že to bol aj cieľ, aby som sa tohto prípadu už nikdy nedotkol.“
Krajský súd v Prešove o dva roky priznanú sumu znížil na pol milióna korún. Tie už Soltész zaplatiť musel, i keď sa mal pôvodne o platbu deliť s vydavateľom denníka.
„Súd rozhodol tak, že to môžu vymáhať od toho, kto je k dispozícii. Vydavateľstvo Národnej obrody v čase rozsudku už neexistovalo.“
Soltész spory prehral napriek tomu, že sám v článku Ovšonku s ničím nespájal. Citoval písomné svedectvo policajta, ktoré sa mu podarilo získať.
„Navyše, nebol to žiadny radový policajt,“ hovorí o svojom zdroji dnes. „V čase, keď Bachleda zmizol, bol šéfom krajskej kriminálky v Prešove, ktorý na celé vyšetrovanie dohliadal.“
Popradský právnik Pavol Ovšonka si však aj po rokoch za svojou žalobou stojí. „Článkom, ktorý sa nezakladal na pravde, ma poškodil,“ tvrdí. „Obránil som len svoje práva.“
Štrasburg: súdy pochybili
Keď sa Soltész nedovolal svojich práv ani na Ústavnom súde, zažaloval Slovensko v Štrasburgu. Ten mu minulý týždeň dal za pravdu a priznal odškodné 20-tisíc eur.
„Zvrhlé je, že to zaplatí slovenský daňový poplatník. Nie Ovšonka mi vráti peniaze, ale občan sa na to poskladá,“ vraví Soltész.
Ovšonka bol v rozhovore s denníkom SME z toho, že sa o jeho žalobách opäť píše, očividne smutný. „Pochopte, mne publicita nesmierne škodí, v akejkoľvek forme,“ povedal.
Prekáža mu aj to, že sa v článkoch spomína jeho celé meno. „Každý vrah, ktorý niekoho zavraždí, je v médiách uvádzaný ako P. O. alebo G. B. O mne píšu celým menom ako o Ovšonkovi.“
Právnik Tomáš Kamenec, ktorý v podobných sporoch zastupuje aj denník SME, hodnotí rozhodnutie ako prelomové. Európsky súd pre ľudské práva podľa neho poukázal na to, že novinári informácie zverejňujú v dobrej viere a vo verejnom záujme.
Odškodné podľa úvahy
Kamenec hovorí, že na určenie výšky odškodného nemajú naše súdy pravidlá. „Rozhodujú ho na základe vlastnej úvahy, tá suma nie je objektívne určiteľná,“ vraví.
Prekvapuje ho to, že pri sporoch na ochranu osobnosti býva odškodné často oveľa vyššie ako to, ktoré súdy priznávajú obetiam trestných činov.
Kamenec pripomína, že napríklad matka Mária Gorala, ktorého v júli 1995 upálili skíni, dostala pred pár rokmi odškodné 300-tisíc korún. „Pri tomto pohľade je nepochopiteľné a neakceptovateľné, ak niekto dostane za akýkoľvek zásah do osobnosti násobok tejto sumy.“
„Česť, ktorá sa dá vyčísliť peniazmi, nemá žiadnu hodnotu,“ myslí si Soltész.
Bachledu nenašli živého ani mŕtveho
Pozadie zmiznutia popradského podnikateľa nikdy nevyšetrili.
BRATISLAVA. Podnikateľ a prednosta okresného úradu Vladimír Bachleda bol v 90. rokoch kľúčovou osobou v popradskej Tatravagónke.
V máji 1997 bez stopy zmizol.
Pravdepodobne posledným človekom, ktorý ho videl, bol právnik Pavol Ovšonka.
Novinár Arpád Soltész v roku 2003 v Národnej obrode opisuje, ako Bachledu pozvali na stretnutie, na ktoré ho mal doviezť práve Ovšonka.
„Počul som záznam odpočúvania telefonického hovoru z toho večera,“ cituje Soltész svedectvo policajta, ktoré sa mu podarilo získať. „Pavol Ovšonka volal z Koliby na recepciu hotela Gerlach a oznámil, že Bachleda je už na ceste.“
Bola za tým SIS?
Soltész hovorí, že z textu priamo nevyplýva, či bol Ovšonka do zmiznutia zapletený, alebo len niekomu oznámil, že Bachleda niekam ide. „Môžem sa iba spoľahnúť na svedka, ktorý si za svojím tvrdením stál tak veľmi, že bol ochotný to dať na papier a podpísať to pred notárom, že to hovorí za účelom zverejnenia,“ vraví Soltész.
Pavol Ovšonka výpoveď policajta spochybňuje. „Článok sa nezakladal na pravde,“ opakuje.
Policajt v článku okrem iného tvrdí, že nevie, kto si Ovšonkov odkaz prebral. Záznam rozhovoru aj ďalšie dôkazy zo spisu podľa svedectva neskôr zmizli.
„Na druhý deň prišiel vtedajší riaditeľ kontrarozviedky SIS Jaroslav Svěchota, záznam zhabal. Povedal, že Bachleda je mŕtvy a vyšetrovanie sa skončilo,“ píše sa ďalej v článku z roku 2003.
Firmu chcelo podsvetie
Do prípadu malo byť zapletených mnoho ľudí z podsvetia. Okrem iných aj Peter Steinhübel, ktorý prebral vedenie Tatravagónky na základe plnej moci od Bachledu. Dokument mal byť údajne podpísaný iba pár dní po Bachledovom zmiznutí.
„Nikdy nikto neriešil motív, prečo ho zabili, kto ho nechal zabiť,“ komentuje Soltész okolnosti Bachledovho zmiznutia.
„Vedelo sa síce, že jeho firmu riadil Steinhübel, ale bolo viac-menej jasné, že ani on to nerobil len úplne pre seba. To pozadie prípadu sa nikdy neskúmalo, lebo sa dotýkalo príliš veľkého množstva ľudí, ktorí mali veľmi dobré politické kontakty za ktorejkoľvek vlády.“
Stotisíc korún mal zaplatiť aj Marián Leško
Známeho komentátora žaloval otec Ivana Lexu, krajský súd nakoniec rozsudok zrušil.
BRATISLAVA. Spor pred slovenským súdom prehral aj bývalý komentátor denníka SME Marián Leško.
Za článok z roku 2002, v ktorom písal o tom, ako dobre si žije rodina Lexovcov, od neho otec Ivana Lexu vysúdil stotisíc korún.
Rozhodnutie pred pár dňami zrušil bratislavský krajský súd a prípad vrátil okresnému súdu.
Vladimír Lexa komentátora žaloval aj napriek tomu, že podľa tlačového zákona je za články zodpovedný vydavateľ novín. Leško však mal doplatiť na to, že pre noviny pracoval ako živnostník.
„To je bludné vnímanie, ktoré nezodpovedá aktuálnej situácii,“ komentuje takýto prístup právnik Tomáš Kamenec.
Podľa neho nie je podstatné, či novinár pracuje v médiu interne, alebo externe. O tom, či noviny text uverejnia, totiž vždy rozhodnú jeho nadriadení.
Na autorskú zmluvu pracoval pre Národnú obrodu aj Arpád Soltész.
