Poslednou rozlúčkou s ľuďmi, ktorí odišli, sú na stránkach novín nekrológy. V zahraničí patria medzi najčítanejšie rubriky.
BRATISLAVA. „Je to taký protipól čiernej kroniky, ktorá často len bulvárnym a strohým spôsobom informuje o tom, aká sa stala nehoda a koľko ľudí pri nej zomrelo. Nekrológ je osobný, vyjadruje úctu k človeku, ktorý zomrel, ale má aj ostatným pripomenúť jeho život,“ hovorí rektor Akadémie médií Ján Fülle.
Aj preto má pravidelná rubrika o smrti významných ľudí na stránkach zahraničných médií ako New York Times či Washington Post svoje pravidelné miesto a dlhoročnú tradíciu. U nás ju priniesli v pravidelnej podobe až denníky Pravda a SME.
„Ľudia radi čítajú príbehy osobností. Dobrý nekrológ by mal byť najmä dobre napísaným príbehom človeka,“ hovorí redaktor Tomáš Vasilko, ktorý ich v denníku SME pripravuje.
Životopis naruby
„Ako napísať tento novinársky žáner, to dnes nenájdete v novinárskych učebniciach, neprednášame to ani na žurnalistických školách. Z jednoduchého dôvodu – žiadne pravidlá pri písaní neexistujú,“ hovorí novinár Ján Fülle.
Nekrológ je podľa neho životopis naruby. „Malo by v ňom byť to, na čo nechceme, aby sa zabudlo, pretože človek zabudne na väčšinu vecí,“ hovorí Fülle.
Myslí si, že najlepšiu spomienku na človeka dokážu napísať ľudia, ktorí majú s ním osobnú skúsenosť. „Počas svojho novinárskeho pôsobenia som napísal približne desať nekrológov o ľuďoch, ktorí boli aj moji osobní priatelia a popri ich písaní som si aj poplakal,“ hovorí.
Do novín niekedy píšu spomienku aj ľudia, ktorí nie sú z novinárskeho prostredia. Keď zomrel politický väzeň Silvester Krčméry, bol to tiež jeho osobný priateľ a historik František Neupauer, ktorý napísal o ňom nekrológ.
„Okrem obsahu som sa snažil sprostredkovať a vyvolať aj emócie, a takto Krčméryho čitateľom oživiť s túžbou vnímať v ňom osobnosť, vzor i priateľa,“ hovorí.
O rozhlasovom tvorcovi Ernestovi Weidlerovi písal nekrológ jeho kolega Martin Jurčo.
„Písanie o človeku, ktorého sme poznali a ktorý bol aj náš známy, prináša mnohé úskalia. Napríklad, že nebudeme mať dostatočný odstup. Na druhej strane niekedy práve preto, že sme osobnosť poznali, to môže priniesť krásne vyznanie, s ktorým sa stotožnia aj čitatelia,“ hovorí Jurčo.
Dnes má neoficiálne na starosti aj prípravu nekrológov v rozhlase. „Rozhlas má, samozrejme, svoje špecifiká. Z autentickej nahrávky cítiť emóciu – tá ide trošku viac pod kožu – cítime približne, aký to bol človek, či introvert, emotívny a podobne,“ hovorí.
Nie je pre každého
„Medzi nekrológom a historickou štúdiou je veľký rozdiel. Sú ľudia, kde som napísal iba správu, že zomrel, a sú ľudia, ktorí si svojím životom nekrológ zaslúžia,“ hovorí Ján Fülle. Súhlasí s ním aj hudobník Stefan Chrappa, ktorý pracuje v rozhlasovej náboženskej redakcii.
„Nepísaným pravidlom je, že vagabundom sa nekrológy nerobia,“ hovorí.
„Ešte ako študent som brigádoval v redakcii jedného skrachovaného denníka a zomrel významný komunistický básnik. Ráno na porade sa o tom hovorilo, všetci sa tak ošívali a nakoniec vedúci vydania zaťal: Chlapi, nepretvarujme sa. Veď to bola sviňa ohromného kalibru. A tak vyšla jednoriadková správa, že zomrel jeden básnik, autor niekoľkých zbierok ľúbostnej lyriky.“
Spravodajský drajv
Prvotné spravodajské informácie prinášajú agentúry, dobrý publicistický text sa podľa Fülleho približuje k eseji. V novinárskej mytológii je niekedy oddelenie nekrológov aj odkladiskom vyslúžených redaktorov, existujú však aj autorské legendy, ktoré sa desiatky rokov venovali len nekrológom a práve nimi sa aj preslávili. V anglosaskej žurnalistike boli totiž spolu so športovými stránkami oddávna považované za jednu z dvoch rubrík, pre ktoré si v skutočnosti kupujú ľudia noviny.
V New York Times sa ešte donedávna venovalo len písaniu nekrológov na plný úväzok päť redaktorov, ďalší zabezpečovali menšie oznamy o úmrtiach.
Veľké svetové médiá často pri príprave nekrológov ľudí špeciálne spovedajú, aby doplnili dáta z ich života. Zároveň sa snažia získať o nich nové informácie pod prísľubom, že ich prvýkrát zverejnia až po ich smrti.
Denník New York Times či tlačová agentúra Associated Press majú dnes pripravených viac než tisíc autorských nekrológov pre ľudí, ktorí sú zatiaľ nažive. Los Angeles Times ich majú vyše štyristo Washington Post asi stovku. „Všeobecným pravidlom je, že nás zaujíma, aký vplyv mala daná osoba, jej vek, zdravie a prípadné fámy o jeho chorobe,“ povedal v rozhovore pre All Business editor nekrológov v Los Angeles Times Jon Thurber.
Napríklad nekrológy popových hviezd, ktoré majú problémy s drogami, si redakcie pripravia ešte v ich mladosti a potom ich pravidelne aktualizujú.
Niektoré majú vopred pripravené aj slovenské médiá. „V prípade, že má významná osobnosť zdravotné ťažkosti alebo je niekto známy po ťažkej nehode, spravidla pripravíme profil dopredu a uložíme ho v archíve. Potom ho už len dopracujeme,“ hovorí Helga Dingová z agentúry SITA.
Tak to bolo v prípade prezidenta Václava Havla či Huga Cháveza. Médiá naopak zaskočila smrť princeznej Diany či Johna F. Kennedyho, na ktoré neboli pripravené ani New York Times.
Mnohí ľudia, samozrejme, žijú ešte desiatky rokov po tom, ako si redakcie pripravia prvú verziu ich nekrológu, a občas je tak už aj autor nekrológu v čase jeho zverejnenia mŕtvy. Keď pred dvoma rokmi zomrela americká herečka Elisabeth Taylorová, autor jej nekrológu v New York Times, slávny divadelný kritik Mel Gussow, bol mŕtvy už šesť rokov.
Ešte neumieram
„Správy o mojej smrti boli zveličené,“ reagoval Mark Twain v roku 1897, keď v New York Journal zverejnili jeho nekrológ. Noviny si ho totiž pomýlili s jeho vážne chorým bratrancom, ktorý bol v Londýne. Twain žil ešte ďalších trinásť rokov. O absurdné situácie dané rýchlou prácou médií nie je dnes núdza.
Na internete dochádza k predčasnému publikovaniu nekrológov relatívne často, stačí na to malá nepozornosť redaktora alebo technická chyba.
Najväčší masový „pohreb“ usporiadala v roku 2003 CNN, keď zverejnila nekrológy Ronalda Reagana, Fidela Castra, Dicka Cheneyho a ďalších štyroch politikov.
Economist nekrológom aj zabaví
Týždenník sa článkami lúčil aj so slávnym papagájom či s korytnačkou.
K novinám, ktoré sa preslávili svojimi nekrológmi, patrí napríklad britský The Economist. Jeho texty sú niekedy poetické a dojemné, inokedy chladnokrvne vymenúvajú charakterové chyby nebožtíka.
Medzi najslávnejšie patria tie, v ktorých sa nepísalo len o ľuďoch. V roku 2007 publikovali noviny nekrológ papagája Alexa, ktorého jeho majiteľka vedkyňa naučila 150 slov a prvýkrát na ňom dokázala, že nielen cicavce sú schopné pokročilého uvažovania a komunikácie. Nekrológ opisuje posledný rozhovor, ktorý Alex noc pred smrťou s majiteľkou viedol, a končí citátom z komického skeču Monty Pythons, že Alex je už, žiaľ, „expapagáj“.
V júli 2012 Economist publikoval neuveriteľný spoločný nekrológ „Nory Ephronovej, pozorovateľky sexuálneho správania, a osamelého Georgea, notorického sexuálneho abstinenta“.
Ephronová bola známa novinárka a scenáristka, George korytnačka z Galapág, posledná svojho druhu, a umreli v rovnaký týždeň. Autor našiel v ich životoch mnohé paralely, keď v jednej pasáži Georgeovi vyčíta, že nedokázal záujem o sex aspoň predstierať ako ženy v Ephronovej dielach, a vzápätí uvažuje, či by bola korytnačka pre humoristku lepším partnerom ako jej manžel.
Tomáš Bella
O mŕtvych len dobre? Nie, o mŕtvych len pravdu
Nekrológy ponímam skôr ako encyklopedické heslo, osobným spomienkam sa venujem v inom žánri Lidových novín, vo fejtóne Poslední slovo, hovorí JAN REJŽEK.
Prečo sa dlhoročný renomovaný hudobný kritik a obávaný glosátor kultúrneho a politického diania stal v posledných rokoch aj najznámejším českým autorom nekrológov? Asi možno povedať, že nekrológy sú, pri všetkej úcte, len okrajovou časťou vašej publicistiky v novinách, časopisoch, rozhlase a televízii. Ako ste k nim prišli?
„To je dlhá história. Za normalizácie vychádzal dvojtýždenník Záběr, kam som sa pokúšal písať recenzie na české filmy, ale zvyčajne mi ich neuverejnili, pretože boli tzv. príliš tvrdé. Bohužiaľ, už zosnulý redaktor a popredný kritik Jiří Cieslar mi skôr zo zábavy navrhol, aby som vari radšej písal nekrológy, proti ktorým v redakcii nič nebudú namietať. A ešte sa potešia, že ubúda predstaviteľov prehnitej západnej kultúry... A tak som začal Johnom Waynom, nasledoval Alfred Hitchcock a ďalší. Mal som dojem, že tieto ’pomníčky’ sú dôležité aj preto, že sa im oficiálna tlač nevenovala. Po novembri 1989 mi pre zmenu v novom magazíne Týden navrhol šéf kultúrnej rubriky Jiří Peňás, aby som ich písal pravidelne preňho. Keď odišiel do Lidových novín, stiahol ma k dennému referovaniu o známych zosnulých tam.“
Pri nekrológoch sa neobmedzujete len na osoby z oblasti umenia a kultúry, navyše často ide o ľudí, pre verejnosť prakticky neznámych. Je možné do každého textu vložiť aj niečo osobné či nájsť nejaký ozvláštňujúci kontext?
„Nepodceňujte, prosím, verejnosť. A i keby niekoho nepoznala, nech si týmto spôsobom trochu rozšíri znalosti. Prípadným osobným spomienkam sa viac venujem v inom žánri Lidových novín, vo fejtóne Poslední slovo, ktorý píšem každý štvrtok. Nekrológy sa snažím ponímať ako slovníkové faktografické heslo a u zahraničných osobností ma baví sledovať presah do českej kultúry, teda čo bolo z diela spisovateľa preložené, či ten, alebo onen muzikant u nás hral a ktorý film toho či onoho režiséra poznáme i z našich kín.“
V Lidových novinách máte každý deň rubriku Nekrológ. Nemávate obavu, že niekedy príde deň, keď rubriku jednoducho nebudete môcť pripraviť?
„Napodiv sa to zatiaľ nikdy nestalo. Pánbožko, alebo kto, to navyše tak pestro mieša, že v pondelok tam napríklad máte brazílskeho futbalistu, v utorok poľského spisovateľa, v stredu anglického rockera, vo štvrtok slovenského politika a v piatok taliansku speváčku. Dokonca niekedy nastane tlačenica niekoľkých zosnulých osobností, a pokiaľ nekrológ neprevezme iná rubrika novín, menej slávny nebožtík musí počkať na druhý deň.“
Stáva sa vám teda, že sa riadite tým kunderovským „nech starí mŕtvi ustúpia mladým mŕtvym“?
„Áno, určite. Kritériom výberu je, samozrejme, aktuálnosť, potom všeobecná známosť, takže i zosnulý najlepší tretí huslista newyorskej filharmónie má skrátka smolu. A znovu, u cudzincov rozhodujú väzby na české prostredie.“
No vlastne Kundera asi nie je pre vás tým najvítanejším príkladom so zreteľom na jeho kauzu s údajným udavačstvom v 50. rokoch. Vo vašej publicistike totiž nekompromisne pripomínate a neodpúšťate ani tým najslávnejším ich morálne prešľapy, spojenia s ŠtB či všeobecne kontakty s bývalým establishmentom. Ako to riešite pri nekrológoch, vyznávate tézu, že o mŕtvych len dobre?
„Nie. Mám zásadu, že o mŕtvych len pravdu. K životu predsa patria aj temné stránky. Spomínam si, aký rozruch kedysi vyvolala v zámorí informácia v nekrológu, že zosnulý americký filmový herec, krásavec Rock Hudson, bol v skutočnosti skrytý homosexuál a zomrel na AIDS. Ak si dotyčný napríklad odsedel desať rokov za lúpež alebo sa liečil z alkoholizmu, prípadne bol dokázateľne agentom ŠtB, neviem, prečo to tajiť a na čo čakať. Na Veľký piatok?“
Alexander Balogh
